Originálne recepty z Paríža
Francúzsko je dnes krajinou s najrýchlejším rastom počtu vytvorených pracovných miest v Európe. Od roku 1997 sa v tejto krajine znížil počet nezamestnaných o viac ako milión dvesto tisíc a tento trend dynamicky pokračuje ďalej.
Keď nastupovala nová vláda socialistov, bola nezamestnanosť 12,6 percenta a dnes sa môžu chváliť číslom 8,8 percenta. Je pravda, že k tomuto javu výrazne prispela hospodárska konjunktúra, avšak bez odvážnych programov ľavicovej vlády a jasne zadefinovanej priority by bol tento úspech nepredstaviteľný. Prioritou je zabezpečenie plnej zamestnanosti. Francúzsku sa darí znižovať nezamestnanosť trikrát rýchlejšie ako jeho susedom napriek tomu istému medzinárodnému hospodárskemu kontextu. Asi aj preto, že Jospin a jeho vláda neverí na osudovosť fenoménu nezamestnanosti. Podľa Laurenta Fabiusa, ktorého považujú za tzv. benevolentného ľavičiara, chce vláda zvýšením spotreby, kúpyschopnosti a platov podporiť dopyt po tovaroch a službách. Zároveň sa znížením odvodov a daní, no tiež podporou výskumu a implementácie nových technológií podporí ponuka a zväčší sa tak atraktivita a konkurencieschopnosť Francúzska v globalizovanej ekonomike. Pritom sa musí naďalej znižovať počet nezamestnaných vo všetkých kategóriách obyvateľstva, pretože rozvoj zamestnanosti konsoliduje hospodárstvo.
Znižovanie pracovného času
Keď socialisti vstupovali do vlády, určili si ako prvoradý cieľ tvorbu nových pracovných miest. Samozrejme, že základom prirodzenej cesty ako miesta tvoriť, je hospodárska politika, ktorá vytvára podmienky na rast a pre dobré fungovanie podnikateľského prostredia. Avšak Francúzi pridali ešte niečo. Sústredili sa na originálne programy riešenia nezamestnanosti. Tieto si vyžadovali kľúčové zásahy štátu do fungovania ekonomiky a prehodnotenie pojmu ekonomickej efektivity. Prvým krokom v tejto oblasti bol plán a realizácia znižovania týždenného pracovného času z 39 na 35 hodín za takú istú mzdu (pozri Francúzska cesta k zamestnanosti, Slovo 10/2000). Logika tohto snaženia spočívala v tom, že znížením pracovného času pre pracujúcich vznikne v období rastu dopyt po ďalšej pracovnej sile. Zároveň sa mal vytvoriť predpoklad na viac voľného času zamestnancov, čo sa pokladá za ďalší sociálny výdobytok modernej doby a možnosť ako favorizovať lepšiu deľbu práce v rámci rodiny.
Je pochopiteľné, že tento deficit, ktorý by pre tvorcov pracovných miest vznikol, musel niekto zaplatiť. Len v roku 2000 bolo na realizáciu tohto zámeru potrebných skoro 200 mld. frankov, z čoho sa štát zaviazal dotovať 126 mld. Polovicu z tejto čiastky tvorili jednotlivé daňové úľavy, ako aj plošné zníženia daní a zvyšok pokryli cielené dotácie zamestnávateľom podľa počtu vytvorených pracovných miest. Takéto vážne investície zo strany štátu majú aj svoju návratnosť v podobe menších výdavkov spojených z podporou v nezamestnanosti, a zároveň rastom daňových a sociálnych odvodov nových zamestnancov. Zavedenie tejto novej dĺžky pracovného času si vyžadovalo dlhú etapu kolektívneho vyjednávania, čo malo za následok mierne zlepšenie sociálneho dialógu v krajine.
Zamestnanie pre mladých
Druhým veľkým projektom bola snaha znížiť nezamestnanosť mladých. Projekt nazývaný Emplois-jeunes (zamestnania mladých) mal dva hlavné ciele: Prvým cieľom bolo, aby ľudia mladší ako 25 rokov nespadli do cyklu nezamestnanosti, z ktorého by ich zachraňovali krátkodobé brigády. Trvalé pracovné miesta im mali zabezpečiť začlenenie do pracovného cyklu, základné pracovné návyky, na ktorých by postavili ich budúcu kariéru. Táto politika mala tiež zabezpečiť vytváranie nových zamestnaní, ktoré by prispeli k verejnému prospechu, teda k zlepšeniu podmienok života v mestách, podpore kultúry a vzdelávania, zvýšeniu bezpečnosti a ochrane životného prostredia. Tieto ciele nemohla vytvoriť privátna sféra kvôli ich tzv. ekonomickej neefektívnosti. Iniciatívu teda vzal do rúk štát. Každý zamestnávateľ musí predložiť projekt, kde definuje pracovné miesto, ktoré ide vytvárať. Potom ho odsúhlasí príslušný orgán štátnej správy a po podpise zmluvy má zamestnávateľ nárok na dotáciu od štátu, ktorá sa rovná 80 % každoročne revalorizovanej minimálnej mzdy počas 5 rokov. Nezamestnaný, ktorý participuje na programe, musí mať od 18 do 25 rokov. V prípade že je postihnutý, tak sa limit posúva na 30 rokov. Program je takisto otvorený pre mladých od 26 do 30 rokov v prípade, že nepoberajú podporu v nezamestnanosti. Po odsúhlasení projektu zamestnávateľa, podpíše nový zamestnanec zmluvu obyčajne na 5 rokov, s 1 mesiacom skúšobnej lehoty. V novom zamestnaní musí mať tútora, ktorý má na starosti jeho profesionálny rast a prispieva k jeho následnému vzdelávaniu.
Po troch rokoch tak vzniklo 276 600 pracovných miest, z čoho 166 000 vytvorili občianske združenia a obecné samosprávy, 89 000 školstvo, 20 600 polícia a 1000 súdnictvo. Podľa oblasti aktivít sa tieto nové zamestnania vytvorili predovšetkým v rodinnom, opatrovateľskom a zdravotníckom sektore - 18 %, ďalej v oblasti životného prostredia, športu, kultúry, všeobecného vzdelávania a v aktivitách spojených so životom obytných sídlisk. Od začiatku projektu sa aktéri snažili zapojiť mladých do tvorby týchto miest pravidelnými konzultáciami na lokálnej, regionálnej a celonárodnej úrovni. Celkové financovanie zabezpečili zamestnávatelia, lokálne a regionálne samosprávy a Európsky sociálny fond. Základom sú však prostriedky vyčlenené štátom na prvotnú podporu tvorby týchto pracovných miest. A aké sú výsledky programu? Až 56 % mladých si našlo prácu, z toho 9 z desiatich na plný úväzok. Jedna tretina mladých ľudí sa po zrušení zmlúv stala znovu nezamestnaná, no polovica z nich si našla zamestnanie už pár mesiacov nato. Šesť percent sa rozhodlo pre ďalšie vzdelávanie.
Ďalším spôsobom, ako chce Jospinova vláda prispieť k zvyšovaniu zamestnanosti, je vytvorenie špeciálneho príplatku pre osobu, ktorá sa zamestná. Cieľom je vytvoriť atmosféru, v ktorej sa ľuďom oplatí pracovať. Tento príplatok po nástupe do zamestnania zmierni nárast výdavkov spojených so zmenou životného štýlu, so zvýšenými nákladmi na dopravu, s potrebou dať strážiť deti. Príplatok má za cieľ nabádať k práci a búra bariéry, ktoré stoja človeku v ceste pri nástupe do zamestnania. Dostáva ho zamestnanec priamo, a nie cez zamestnávateľa, aby jeho výška nemala následne vplyv na zamestnancovu výšku platu. Z týchto príkladov je jasné, že vláda sa nemôže spoliehať na fatalitu a musí zásadne prispievať k dotváraniu ekonomického prostredia v spoločnosti. Ak to nebude jej prvoradým cieľom stráca morálnu legitimitu spravovať či ovplyvňovať iné stránky života občanov.
Autor (1977) je publicista
