Nemiestny optimizmus
Optimisti sú, pochopiteľne, sympatickejší ako večne zachmúrení zvestovatelia zlých a ešte horších správ. Aj väčšina politikov sa radšej stavia do polohy tých prvých. Pravda, keď sa viackrát za sebou ukáže, že pre ružovú okuliare si nevidia na špičku nosa, odrazí sa to i na ich dôveryhodnosti.
Necelý týždeň trvalo opätovné premiérove nadšenie, pokiaľ ide o postup reformy verejnej správy. Mikuláš Dzurinda po sotva hodinovom rokovaní Koaličnej rady 18. apríla - pri neúčasti predsedov SDĽ a SOP - rozdával pred kamerami široké úsmevy. Vraj sa vládne strany dohodli na čomsi, čo nevedeli rozlúsknuť celý rok. Premiér to však odmietol konkretizovať: "Je to taká citlivá téma, že nebude víťazov ani porazených. Vyhráme, alebo prehráme všetci." Ako to už na Slovensku býva, tajomstvo sa podarilo zachovať približne dvanásť hodín. S farbou von vyšiel podpredseda SOP Ján Šimko. Práve jeho návrh totiž inšpiroval predsedu vlády, aby sa koalícia vrátila k diskusii o asimetrickom modeli, teda aby sa hľadal kompromis v tom, že vyšších územných celkov (VÚC) v rámci samosprávy bude dvanásť, ale pokiaľ ide o štátnu správu iba 3+1. Pritom Dzurinda na spomínanom zasadaní upresnil, že by "štátnych" krajov nemalo byť viac ako teraz, teda osem, prípadne i menej. Nasledujúci víkend mali jednotlivé subjekty koalície k tomu zaujať stanovisko.
Dvojnásobná studená sprcha
M. Dzurinda však už v sobotu dostal studenú sprchu. Rada KDH jednoznačne trvala na modeli 12 + 12. Pritom predseda hnutia Pavol Hrušovský vylúčil, že by sa pred štyrmi dňami dohodli na kompromise. Celý zdĺhavý proces diskusií o tomto probléme označil za nekončiacu sa argentínsku telenovelu, pri ktorej nik netuší, koľko bude mať ešte bezobsažných dielov, a tí istí hrdinovia prichádzajú so stále inými názormi. Ani Republikový výbor SDĽ neustúpil od predstavy 8 + 8 ani o krok, pričom zodpovednosť za to, že reforma nie je komplexne pripravená, podľa ľavicových demokratov nesie vicepremiér Ivan Mikloš. "Alternatíva 12 + 12 je neodôvodnená," vyhlásil po sobotňajšom rokovaní Predsedníctva SOP jej líder Pavol Hamžík. Za najreálnejšie riešenie považujú 8 + 8, ale sú pripravení podporiť aj asimetrický model 12 + 4. Výkonný výbor SDKÚ zase prijal uznesenie, podľa ktorého preferujú vznik 12 VÚC a súčasných 8 krajských úradov. Pritom rázne odmietol obvinenia SDĽ na svojho novopečeného člena Mikloša. Možnosť kompromisu, pokiaľ ide o kraje, pripustilo v pondelok aj Predsedníctvo SMK, hoci vyjadrilo sklamanie, že najnovší návrh "neguje koncepciu decentralizácie, rozhodnutie vlády o symetrii krajskej štátnej správy a regionálnej samosprávy".
V nedeľu sa Dzurinda, hoci vedel o stanoviskách koaličných partnerov, dopustil ďalšieho nenáležitého optimizmu, keď tvrdil, že právne normy súvisiace s reformou verejnej správy pošle vláda do parlamentu v utorok, aby ich mohli poslanci prerokovať na májovej schôdzi NR SR v prvom a na júnovej v druhom čítaní. Už o ďalšie tri dni to nebola pravda. Všetko sa presúva na neurčito, začína sa hovoriť o mimoriadnej schôdzi snemovne, aby sa takto mohol obísť rokovací poriadok. No ukazuje sa, že nielen počet VÚC a krajov je kameňom úrazu, ale aj iné závažnejšie rozhodnutia nie sú dotiahnuté. Vrátane predstavy, čo urobia s okresnými úradmi, aký bude postup prechodu právomocí na samosprávy v tomto volebnom období a vôbec o ktoré konkrétne priame či odvodené kompetencie pôjde. To je pomerne dosť veľa na to, že už tento týždeň mali návrhy zákonov ležať na poslaneckých stoloch. Takže ako je to vlastne s reformátorstvom Ivana Mikloša a vládneho splnomocnenca Viktora Nižňanského?
Iskrenia vnútri koaličných strán
Nepochybne na radosť predstaviteľov súčasných opozičných i novo vznikajúcich strán názorové iskrenie prebieha nielen medzi členskými subjektami vládnej koalície, ale aj vnútri tých subjektov, ktorých preferencie sa povážlivo rozkývali smerom dolu. Predviedol nám to v pomerne nešťastnej forme v televíznej relácii Sito podpredseda SDĽ Branislav Ondruš, keď komentoval vyhrážky svojej straníckej kolegyne Brigity Schmögnerovej, že abdikuje z postu ministerky financií, ak NR SR schváli ďalší "podarený" Langošov zákon o daniach. Ukázalo sa tiež, prečo sa zrazu rozhýbal dosiaľ nevýrazný Ján Šimko. Vnútorná opozícia v SOP voči Hamžíkovi je natoľko silná, že ho vyzývajú na ostúpenie z predsedníckej stoličky, s ročným predstihom zvolávajú kongres a Šimko sa nechal počuť, že nevylučuje svoju kandidatúru na túto funkciu. Pred zjazdom má aj tápajúca SDSS. Stáva sa verejným tajomstvom, že by jej takmer večného predsedu Jaroslava Volfa mal vystriedať guvernér Eximbanky Ľudomír Šlahor.
O rozporoch v DS po definitívnom zakotvení Ivana Mikloša v SDKÚ, Petra Zajaca v staronovom kresle vedúceho katedry berlínskej univerzity a očakávanom odchode zvyšných štyroch poslancov kdesi do politického vzduchoprázdna sa zrejme pomaly prestane písať. Preto sa nečudujme, že opozícia - na rozdiel od premiéra - má dôvod na optimizmus. Stačí jej čakať so zalomenými rukami na chyby vládnej koalície. Očepčená Anna Malíková si aj so SNS stabilizuje pozície, Ficov Smer predbieha tradičného favorita volieb HZDS-ĽS, ktoré v kotli vlastných problémov a izolácie zabudlo verejne osláviť 10. výročie svojho vzniku. A Pavol Rusko s pozitívne pomenovanou stranou a TV Markízou netrpezlivo čaká na májový výskum verejnej mienky. Aj takáto je politika na Slovensku.
