Prezbrojovanie v českej politike
Budúcnosť politiky v Česku je závislá na zmenách, ktoré určuje začatá medzietapa. Aj keď sa začiatkom roka zdalo, že karty sú už rozdané, všetko nasvedčuje tomu, že prinajmenšom do polovice roka bude príprava zmien len dozrievať.
Mesiac po svojom 30. zjazde sa aj ČSSD zmenila na relatívne predvídateľný prvok českej politiky. Ide vlastne o tretí oporný bod zdanlivej istoty. Tým prvým je ODS, ktorá stále vykazuje pozoruhodnú stabilitu. Nejde len o takmer konštantné predvolebné preferencie. Je tu tiež disciplinovanosť, ktorá dostala podobu uvedomelého stiahnutia sa do opozície a nesporne seriózneho plnenia opozičnej zmluvy. Jej postavenie je však pre zásadnú útočnú zmenu slabé.
Druhou istotou je KSČM. Jej preferencie zaznamenávajú pravidelné výkyvy a ako víťazstvo by po budúcich voľbách mohla hodnotiť zisk väčšieho počtu hlasov než ČSSD. Nie z dôvodu triednej nenávisti, ale pre získanie výhodnejších pozícií na vyjednávanie, pre vymanenie sa z trvajúceho embarga. Toto uznanie KSČM za rovnoprávneho partnera je predpokladom skutočne ľavicovej politiky v Česku: z historických dôvodov môže byť dnes ľavica v tejto krajine samostatná len vtedy, keď ju budú reprezentovať dve silné strany schopné dohodnúť sa. Sú to vlastne dva problémy vtesnané do jednej tézy. V tejto chvíli sa zdá, že šance KSČM klesajú - ľavé krídlo v ČSSD predstavuje neorganizovanú väčšinu, ktorá je schopná prehrať takmer čokoľvek.
Štvorkoaličné blúdenie
Najväčšou hádankou českej politickej scény zostáva štvorkoalícia. V rozpore so želaním vlastnej strany zvolili koncom januára za predsedu tohto zoskupenia a tieňovej vlády člena KDU-ČSL Cyrila Svobodu. Ten však takmer vzápätí rezignoval, lebo nemal zázemie v žiadnej strane. Naplnil sa tak sen predsedu US Karla Kühnla. Koncom apríla získal možnosť zostaviť tieňovú vládu istoty zloženú prevažne z bývalých ministrov a námestníkov. Vzápätí táto "vláda" zaznamenala dve trhliny, z ktorých tá druhá, s menom Miroslav Kalousek, má riadnu hĺbku. Došlo k zásadnej premene: problémy v medzistraníckych vzťahoch sa zmenili vo vnútrostranícke krízy. Rozhodnúť by mali zjazdy - lidovecký v máji a unionistický v júni.
Tradicionalisti v KDU-ČSL zdvíhajú hlavu: C. Svoboda sa svojimi porážkami dostal až na okraj víťazstva. V jeho kandidatúre na predsedu strany sa otvára cesta k návratu na kresťansko-sociálne pozície, a teda aj k možnej spolupráci s ČSSD, a to so štvorkoalíciou, alebo bez nej. Zásady štvorkoalície ukladajú US zvoliť nového predsedu, keď ten doterajší zasadol do kresla lídra štvorkoalície. Je to horké víťazstvo, ktoré unionisti vykúpili stratami pozícií v krajoch a vo vedení Senátu v prospech lidovcov. Navyše sa ponúka hypotéza, že C. Svoboda bol stráviteľnejší pre voličov US, než K. Kühnl pre elektorát KDU-ČSL. A na problémy US čaká ďalšia skupina obetavých prívržencov dnešného pána na Hradčanoch, ktorí by radi založili novú stranu. Tým by sa však voličská základňa pravice ďalej rozštiepila.
Otázniky okolo ČSSD
Nedávny zjazd ČSSD ničím neprekvapil. Sľubovaná zmena štýlu strany v súvislosti so zjazdom je oveľa viac spájaná s odchodom Miloša Zemana, než s príchodom nových ľudí na čelo strany. Tam bez problémov zvolili tandem v zložení Vladimír Špidla - Stanislav Gross. Nikto však dnes nevie, ako Zemanov odchod strávi sociálna demokracia a jej voliči. Ešte zložitejšie je odhadnúť, akú budúcnosť si pre seba M. Zeman naplánoval. Diskutuje sa o dvoch variantoch. Ten prvý je, že ČSSD neuspeje vo voľbách a nespokojní straníci si vyžiadajú Zemanov návrat a druhý, že v parlamente si po niekoľkých márnych pokusoch zvoliť nového prezidenta spomenú na bývalého premiéra. Žiaden z týchto variantov nemožno vylúčiť.
Ich základný nedostatok je však v tom, že kôň pre Přemysla Oráča sa nájde ľahko, no Libuší je málo. M. Zeman zanechal za sebou vo vedení strany málo ľudí, ktorí by boli schopní premýšľať za horizontom vlastnej ctižiadosti. Druhý variant by teda mohol prísť na pretras skôr - avšak len za predpokladu, že úlohu Libuše prevezme Václav Klaus. O úspechu nového vedenia ČSSD sa však nebude rozhodovať na straníckom sekretariáte. K voličom bude vládna strana vchádzať viac cez peňaženky, než cez letáky, viac prostredníctvom slov ministrov na obrazovkách televízorov, než pomocou rečníkov na schôdzach. Inak povedané, osud ČSSD je stále v rukách premiéra. A ten hrá s dvojicou tromfov: naštartovanie ekonomiky by mohlo oživiť ochotu stredových voličov hlasovať pre túto stranu a oživenie akcie Čisté ruky by mohlo pritiahnuť ľavicových voličov.
Dôležitá je interpretácia
Aj keď vláda dosiahla pri plnení tejto dvojstratégie určité úspechy, doposiaľ tu ostávajú dve otázky. Predovšetkým je sporné, že ekonomický rast, a to aj spojený s nikým nepredvídaným poklesom nezamestnanosti a rastom priemernej mzdy, má v každej situácii okamžitý dopad na volebné správanie sa. Dnes nemožno s určitosťou povedať, či ekonomický rast zasiahne tie vrstvy spoločnosti, ktoré tvoria či tvorili voličskú základňu sociálnej demokracie. Sociálna diferenciácia je taká, že aj rast je nerovnako rozdelený do jednotlivých skupín. Ak prinesie vláda väčšie zisky podnikateľom, tí budú hlasovať pre pravicu, aby dosiahli zníženie daní. A veľkým nepriateľom hlasovania pre ľavicové a stredoľavé strany bude volebná pasivita.
Úspechy na poli boja proti kriminalite možno interpretovať ako výsledok práce vyšetrovateľov, ktorí by mohli podobné výsledky dosiahnuť za každej vlády. Podstatné je, že mnohí voliči ČSSD si od akcie Čisté ruky naivne sľubovali, že bude mať vplyv na nespravodlivé rozdelenie majetku po roku 1989. Aj z takéhoto sklamania pramení odliv priazne ČSSD. Podoba úspechov vlády je taká, že ich volebné zhodnotenie nemožno dosiahnuť prostou sociálnou skúsenosťou. Potom ale nie je dôležitý úspech národohospodárov či kriminalistov, ale jeho interpretácia. A tu narazí ČSSD na svoj tradičný problém: jej mediálnu politiku niektorí funkcionári sprivatizovali ešte skôr, ako sa zrodila. V rozhodujúcich týždňoch pred voľbami sa ukáže, že televízia zostala aj v čase panovania ČSSD v rukách tých, ktorí ju získali tesne po novembri 1989.
Výsledok budúcich volieb
Možností má teda ČSSD niekoľko. Predovšetkým by mala v duchu zjazdovej výzvy svojho expredsedu získať podmienky pre vlastnú väčšinovú vládu (čo sa javí ako nepravdepodobné), alebo bude musieť ísť do koalície či zmluvy s ODS, prípadne so štvorkoalíciou. Bez M. Zemana bude ČSSD pre zmluvu s ODS málo vierohodná. Preto v ČSSD rastie želanie spojiť sa so štvorkoalíciou. Hovorí sa však o silnejúcom tlaku zdola na pražské centrály ODS a štvorkoalície, aby po budúcich voľbách utvorili spoločnú vládu. To je ponuka tretej možnosti pre ČSSD: možno ju revitalizácia čaká v opozícii. Ak dopadnú voľby poslancov v budúcom roku podobne ako vlani do krajských zastupiteľstiev, výsledok by sa rovnal výzve na zvolanie mimoriadneho zjazdu ČSSD. Tam by mohlo dôjsť ku zmene poradia vo vnútri tandemu, ktorý dnes vedie sociálnu demokraciu. No existuje aj iný variant: štvorkoalícia či iný subjekt blízky Hradu zostaví menšinovú vládu. Potom by sa pravdepodobne naplnil tajný sen viacerých sociálnych demokratov i členov ODS: predpokladané slabiny štvorkoalície by sa stali realitou. Skutočná zodpovednosť by ukázala, aké slabé sú tieňové záväzky a pravdepodobne do dvoch rokov by Česko malo na krku predčasné voľby.
Hroziť vláde a sociálnym demokratom predčasnými voľbami však už trošku vyšlo z módy, čo zapríčinili dva hlavné dôvody. Vyhlásenie predčasných volieb pokleslo na úroveň propagandistického činu, lebo ich prípadné konanie sa priblížilo k riadnemu termínu. Na uskutočnenie predčasných volieb chýba jedna drobná podmienka: zákon, podľa ktorého by sa voľby konali. Možno sa začne vážne prerokúvať až v súvislosti s rozpočtom. Alebo dokonca až po prijatí či neprijatí rozpočtu na rok 2002? Ako by asi vyzerali voľby v podmienkach rozpočtového provizória? Samotné parlamentné strany nie sú vecne pripravené na predčasné voľby. Nielenže majú vnútorné problémy, ale im chýbajú aj peniaze za mandáty, lebo tie im ústavný súd zobral. Buď ich prísun zo štátnej pokladnice znovu zakáže, alebo bude musieť zhltnúť horkú tabletku v podobe kozmetickej úpravy zákona, ktorý zamietol.
Prezidentská hádanka
Je tu však ešte jedna možnosť: pád vlády smerujúci k vytvoreniu úradníckej vlády. Takto by sa Hrad zbavil nielen nemilovaného premiéra, ale získal by aj možnosť dať výkonnú moc konečne do tých pravých rúk. Zdá sa, že by takáto vláda okrem chvíľkového navýšenia statusu niektorých politikov, mohla len pripraviť predčasné voľby. Prezidentská hádanka teda straší analytikov, no najmä zainteresovaných podielnikov na moci Hradu, už viac ako rok. Parlamentní zástupcovia ľudu sú podľa ústavy vybavení slobodou svedomia, zo života však straníckou disciplínou. Naskladanie požadovanej väčšiny pre kandidáta, ktorý by bol výraznou osobnosťou, sa dnes zdá takmer nemožné. Ponúka sa prosté riešenie - priama voľba prezidenta ľudom. Takto by mohol Václav Havel získať formálnu možnosť po piaty raz sa usilovať o prezidentské kreslo.
Na zmenu ústavy treba súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov a trojpätinovej väčšiny prítomných senátorov. Takú jednotu možno pravdepodobne dosiahnuť až po rade neúspešných kôl hlasovania. Zdá sa, že je to vzdialená budúcnosť, ale politický čas možno aj zrýchľovať. Prezident by napríklad mohol rezignovať sám. Nielen zo zdravotných dôvodov. V súčasnej chvíli pôsobí Senát ako hradná poistka v Parlamente, lebo v ňom ODS a ČSSD nemajú väčšinu. Keby štvorkoalícia či nové hradné zoskupenie výrazne prehrali poslanecké voľby, bude hroziť, že podobne dopadnú aj voľby do Senátu. Potom sa pred hradnou skupinou otvorí nový variant: zaistiť prezidentské voľby ešte v podmienkach súčasného zloženia Senátu, teda pred novembrom 2002.
Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že budúcnosť Česka v sebe skrýva celý rad drám, netreba sa obávať. V podmienkach liberálnej demokracie nemajú pád vlády, rezignácia prezidenta, či predčasné voľby podobu národnej tragédie. Skutočné problémy skrýva sociálno-ekonomická situácia, nie politika.
