Diskutujme o kultúrnych vzťahoch s Čechmi

Zaujal ma podnetný článok Juraja Pokorného Kojenecký syndróm pretrváva (SLOVO č. 3/2001). Po jeho prečítaní som očakával, že na vašich stránkach nájdeme diskusiu o tom, prečo sa na Slovensku tak málo pričiňujeme o to, aby sme na českej strane udržiavali a rozvíjali záujem o slovenskú literatúru, umenie a možno aj o prínosy našej vedy. V rokoch, keď sa už nedá argumentovať "penězovodom do Bratislavy" ani pražským centralizmom, trhové podmienky pôsobia, či chceme alebo nie, aj v kultúrnych a vedeckých vzťahoch, a preto sa môžeme a musíme presadzovať práve vlastnými prínosmi i v Česku. Pritom máme tak my, ako aj Česi, výhodu jazykovej príbuznosti, ktorú zatiaľ lepšie využívajú z českej strany. Na Slovensku sa predáva podstatne viac českej literatúry a časopisov ako slovenskej v Česku, čo by - vzhľadom na počet obyvateľov - mohlo byť inak... Ako by sa mala slovenská kultúra ponukou kvality viac presadiť? Nestačí totiž mať v Česku priateľov medzi niektorými umelcami a politikmi. My potrebujeme udržiavať vzťah k Slovensku v celom českom národe. Že to ide, potvrdzujú niekdajšie pondelkové televízne inscenácie, výsledky Výskumného ústavu zváračskeho, na hospodárskom poli celý rad výrobkov slovenského priemyslu. Na Slovensku (menej už v Čechách) žijú ľudia s nostalgiou čechoslovakizmu, ktorí by v tej diskusii isto stáli na jednej, hoci vyhranenej strane. Na druhej by boli "roduverní", ale neviem, prečo by sa debata na takúto tému nemala viesť. Či to nie je práve jedna z veľmi aktuálnych tém? Myslím si, že v konečnom efekte by naše vzťahy s Čechcmi len podporila. Oni by sa nakoniec na takej diskusii tiež mohli zúčastniť a možno by aj prispeli k širšiemu poznávaniu slovenskej kultúry v českom prostredí. Zaujímavý by bol i ohlas Markízy, STV, či aj citovaných našich hercov, ktorí sledovali slovenské rozprávky v češtine. Prečo sa teda máme vyhýbať takejto diskusii? Či si vari naša demokracia vyhradzuje právo publikovať len vyhranené názory?

Karol Holý, Vranov nad Topľou