Kocka - priestor bez pôvodu

Denne sme konfrontovaní s rôznymi typmi vízie. Plné ústa ich majú politici, cirkev, ako aj všetky tie inštitúcie, ktoré v novom poriadku akosi strácajú opodstatnenie. Tieto vízie majú rôzne režimy. Nad niektorými sa vznáša imperatív uskutočnenia - vízia dôchodkovej reformy, alebo vízia štátnej doktríny.
Počet zobrazení: 1530

Denne sme konfrontovaní s rôznymi typmi vízie. Plné ústa ich majú politici, cirkev, ako aj všetky tie inštitúcie, ktoré v novom poriadku akosi strácajú opodstatnenie. Tieto vízie majú rôzne režimy. Nad niektorými sa vznáša imperatív uskutočnenia - vízia dôchodkovej reformy, alebo vízia štátnej doktríny.

Tieto vízie sa však stretávajú s odporom, pretože sa uskutočňujú v mene niečoho, čo je vždy totálne, všezahŕňajúce. Tak trochu sme pritom povoľní k víziám umeleckým. Naše životy sú pred ich negatívnym účinkom ochránené. Vieme sa im brániť, pretože ich nemusíme vnímať. Tie pozitívne - tie nás obohacujú. A nielen duševne, akoby sa mohlo zdať materialistom.

V slovenských kinách aktuálna "filmová vízia" kanadského režiséra talianskeho pôvodu Vincenza Nataliho nesie meno Kocka. V krajine svojho pôvodu mala premiéru v roku 1997. Film človeka vyznávajúceho klaustrofobické priestory je adrenalínovým zážitkom skupiny šiestich osôb pokúšajúcich sa dostať na slobodu.

Ako už napovedá samotný názov, dej sa odohráva v kocke, resp. v kockách, o ktorých pôvode sa môžeme spolu s postavami iba dohadovať. Cieľom však nie je, ako sa to stáva už pomaly zvykom pri iných produktoch, dopátrať sa účelu. Účelom je adrenalín, tak ako pri istých druhoch športových aktivít, no tam vás pred smrťou chránia rôzne mechanizmy. V kockách však číha nebezpečenstvo pestrého druhu, a tak sa šestica kombinujúca spolu s divákom na základe akého kľúča, šifry, dostane von z "kubického zajatia".

Kde som a čo tu robím?

To nikto nevie. Vôbec, otázka pôvodu je tou najvzrušujúcejšou. Pre postavy filmu je kľúčom k vyslobodeniu. Najprv ide len o otázku pôvodu protagonistov. Každý z nich predsa niečo vie, má špecializáciu, ktorou môže prispieť k rozlúšteniu tajomstva kocky. Neskôr ide o otázku pôvodu kociek. Koľko spolususediacich kociek musia aktéri prejsť, aby sa dostali na slobodu? V ktorej kocke je nastražená smrteľná pasca, ktorá kocka je, naopak, čistý priestor, do ktorého možno prejsť a hľadať v ďalších piatich vstupoch/výstupoch bezpečie/nebezpečie?

Takto sa postupným lúštením pôvodov dopracujeme k poznaniu, že v skupine sa nachádza recidivista, ktorý zatiaľ vždy našiel ilegálnu cestu z väzenia, policajt, lekárka, tínedžerka s nevšednou matematickou dispozíciou, autista a záhadný mlčiaci, z ktorého sa vykľuje... Nejde o nič zásadné, len o fakt, ktorý by divák nemal poznať skôr, ako pôjde do kina. Mohol by totiž byť na základe našej informácie príliš pokojný a prvých dvadsať minút by mohol byť v úlohe "vševediaceho" elementu v prítmí kinosály, chrliaceho informácie o tom, čo sa stane.

Sústreďme sa preto na skutočnosti, ktoré diváka túžiaceho vidieť film neodradia. Pôvod kocky vyvoláva otázky počas celého filmu. Fakt, že sa niekoľko ľudí zrazu zobudí v kocke (kockách), vyvoláva pocity úzkosti. A nielen preto, že kocka je priestor tesný, uzatvárajúci. Nikto nevie, prečo sú tam, a nemajú sa to ani ako dozvedieť.

Vzťahy v smrteľnom labyrinte

Po začiatočnej "oťukávačke" začne skupina ľudí fungovať ako tím, ktorého jediným cieľom je dostať sa na slobodu. Tento tím sa riadi princípom solidarity, no vo vypätých situáciách presakuje na povrch agresia a nenávisť, ktorej prezentácia však bude divákovi neraz pripadať povrchná, až banálna. Nič to však neuberá na etickom charaktere filmu, ktorý úplne korešponduje s celosvetovým trendom umiestňovania etiky do popredia záujmu (autista ako významná časť tímu, pre ktorého zložitá matematická operácia predstavuje ekvivalent toho, čo pre zdravého znamená rozoznať štvorec a trojuholník).

Čo však určite nemá oproti infantilným dialógom nádych banálnosti, je výtvarná stránka filmu, podporená vizuálnymi efektmi. Režisér, "storyboarder" filmu Johnny Mnemonic, vytvoril minimalistický priestor, v ktorom sa vynímajú postavy a ich charaktery. V uhrančivých situáciách ich doháňa na pokraj šialenstva, nútiac prejaviť ich slabé stránky, nekontrolovateľné afektívne výbuchy zlosti, prejavy rezignácie, beznádeje, ale i odhodlanie dostať sa von poháňané neskonalou túžbou prežiť.

Pátranie po pôvode mechanizmu, matematickom vzorci otvárajúcom cestu na slobodu, sa stane prioritou a potlačí osobné záujmy. Ale len do chvíle, keď sa zdá byť tajomstvo rozlúštené. Iba po tento moment ťahá skupina za jeden povraz. S meniacou sa prioritou sa preskupujú aj preferencie jednotlivých vzťahov, a tak môžeme v skupine identifikovať aj negatívnu postavu policajta. Stáva sa z neho veľký represátor, ktorému okrem ľudí v kocke želajú smrť aj diváci.

Vzťahy medzi ľuďmi sú analogické so vzťahmi medzi kockami. Tie sa tiež v periodických intervaloch dajú do pohybu, aby medzi sebou vytvorili nové usporiadanie mätúce týchto ľudí v smrteľnom labyrinte.

Film s minimálnym rozpočtom

Rozpočet tristopäťdesiattisíc dolárov pri účinku, ktorý film vyvoláva, znie pre mnohých ako neuveriteľne krásny sen, pre slovenských filmárov však ako nočná mora. Tento film dáva odpoveď na otázku: Ako inak, ak nie iba na atraktivizáciu filmového prostredia, sa dajú využiť možnosti digitálnych technológií so všetkými jej neustále sa rozširujúcimi možnosťami. Dej sa odohráva v kockách umiestnených v jednej veľkej. Nakrúcalo sa však v makete jednej-jedinej.

Maketa a herci sú elementy reálne, zvyšok je ohromujúca simulácia, ktorá neponechá nikoho chladným. Pri jej dokonalosti, v spojení s geniálnym zvukom vhodne dopĺňajúcim existenciálne ladenú drámu, si mnohí môžeme položiť otázku, aká bude kinematografia v nasledujúcom období. Dnes sa už názory, že digitálne technológie sú iba ošiaľom komerčného prúdu, stretávajú s úsmevom. Film Kocka je príkladom kreatívneho využitia práve takýchto možností. Výsledok, až na pár "banalít", z ktorých zakomplexovaný kritik urobí nezdolateľný problém, je ohromujúcim divadlom ľudskej slabosti. Ale aj veľkosti. A nielen pri zdolávaní prekážok seba samého.

Autor (1978) je študent filmovej vedy na VŠMU

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984