Krehkosť s ohňom v krvi
Útla dievčina na fotografii, Eva Jenčková, je členkou baletu. V poslednej premiére Slovenského národného divadla Zvonár u Matky Božej sa prejavila ako tanečnica, ktorá zvládla veľmi namáhavú a zvláštnu postavu Esmeraldy - hrdej a provokatívnej ženy kypiacej životom až po svoju násilnú smrť.
Nebola to Evina prvá sólová úloha, a už vôbec nie posledná. Počas tanečnej kariéry získala viacero ocenení. Významná je i jej postava ženy v baletných prevedeniach Requiem G. Verdiho a Carminy Burany C. Orffa. Za túto postavu bola nominovaná i na ocenenie Phillip Morris Kvet baletu.
Ste členkou baletného zboru SND, nie sú vám však cudzie ani sólové postavy. Aké to je, keď sa človek svojím úsilím postupne prepracováva o niečo vyššie? Ako to vnímate?
- Keď som nastúpila do divadla, robila som len v zbore. Tancovala som tu však ešte počas Tanečného konzervatória. Práve vtedy som mala robiť svoju prvú sólovú postavu v predstavení Čarodejná láska. Nakoniec to však nevyšlo. K prvému menšiemu sólu som sa dostala v Menkusovom Don Quijotovi v úlohe priateľky. Osobne si myslím, že keď tanečník nastúpi do divadla, mal by najskôr získať skúsenosti s prácou v zbore. Na tom rastie.
Ste výrazovo nadaná tanečnica. Prejavilo sa to i v postave Esmeraldy v poslednej premiére SND Zvonár z Notre Dame. Absolvovali ste nejakú špeciálnu hereckú prípravu?
- Všetko je dané skúsenosťami a spoluprácou s choreografom. Každý tanečník si musí postavu dotvoriť z vlastného pocitu. Robí ju sebou skrze seba samého. Čo sa týka hereckého vyjadrovania, veľmi mi pomohol Ondro Šoth. Vysvetľoval, ako treba postavu vyjadriť tak, aby bola pre diváka pochopiteľná.
V spolupráci s ním ste pripravovali Carminu Buranu a Requiem G. Verdiho, kde predstavujete náročnú postavu ženy.
- Bolo to moje prvé veľké sólo v divadle. Toto predstavenie mám veľmi rada, hoci sme sa na ňom všetci dosť natrápili. Práve Ondro od nás požadoval výrazovú prácu, viac hry. Dlho som nevedela, čo od nás chce. Ešte ani na premiére sa mi nepodarilo urobiť Requiem tak, ako si to predstavoval. Potom to už išlo.
Pracovali ste už s mnohými choreografmi. Spolupráca s ktorým z nich vám najviac vyhovovala?
- K srdcu mi prirástol Libor Vaculík, ktorý robil práve poslednú premiéru. Je s ním výborná spolupráca. Vytvára totiž predstavenia, ktoré sú mi veľmi blízke.
Ako pri tancovaní vnímate publikum? Pomáha vám?
- Veľmi. Ak stojíte na javisku, tancujete pre ľudí. Vnímate, či sa im to páči, či ich to zaujíma. Jednoducho to cítite...
Nemáte niekedy pocit, že ráno už nevstanete z postele?
- Mávam, a dosť často.
Bolesť svalov a kĺbov vás však bude sprevádzať počas celej kariéry.
- Žijem v tom, odkedy som začala tancovať. Je to istým spôsobom zvyk. Otázkou je, ako to človek znáša. Niekto lepšie, iný horšie.
Nemali ste niekedy chuť zavesiť baletné špičky na klinec?
- To má občas každý. Vtedy, keď sa mu nedarí, ak má zdravotné problémy, povie si: kašlem na to! Vo mne však láska k tancu vždy zvíťazí. Najmä vtedy, ak si predstavím, čo iné a tak rada by som zatiaľ robila. Naozaj si nedokážem predstaviť, že by som už nikdy nestála na javisku.
Kariéra profesionálneho tanečníka nebýva veľmi dlhá. Počas tohto obdobia je jeho telo úplne vyťažené a zvykne si na určitú námahu. Čo nastane potom?
- Myslím si, že nie je dobré prestať tancovať zo dňa na deň. Malo by sa to robiť postupne. S nami chodí na tréningy napríklad jedna staršia pani, bývalá tanečnica. Treba to robiť pomaly, aby telo zvládlo takúto životnú zmenu. Ale už aj teraz, keď celú sezónu pracujem, je všetko v poriadku. Akonáhle prídu prázdniny, telo ma začne bolieť a cítim, že už potrebujem tréning.
Ako nahrádzate tento letný deficit pohybu?
- V lete si zvyknem prostredníctvom divadla privyrobiť tancom v zahraničí. Nejde o nič náročné. Okrem toho trénujem aj sama.
Rozmýšľali ste nad tým, čomu by ste sa venovali v prípade, že už nebudete môcť z akýchkoľvek dôvodov tancovať?
- Chcela by som ešte študovať. V súčasnosti však na štúdium nemám čas. Konzervatórium neposkytne všeobecný prehľad, a to je, podľa mňa, chyba. Ak by som sa teraz rozhodla pre ďalšie štúdium, dlhý čas by mi trvala len samotná príprava na prijímačky. V zahraničí je to väčšinou tak, že tanečník si robí tanečnú školu formou vedľajšieho vzdelania, alebo sa na konzervatóriu vyučujú aj všeobecné predmety. To, že človeku chýba určitý prehľad, si uvedomí až neskôr. Aj ja som mala kedysi predstavu, že "tanec a nič iné len tanec". Samozrejme, vekom človek rozmýšľa inak.
Ako ste sa k baletu dostali? Kto vás inšpiroval?
- Prvotný impulz vzišiel od mňa. Z maminej strany sme boli skôr hudobnícka rodina. Dedko je amatérsky dirigent. Tancovať som chcela sama od seba. V prvom ročníku na základnej škole som začala chodiť na klavír. V tej istej budove, kde som mala hodiny klavíra, boli často otvorené dvere do baletnej sály. Veľmi som túžila tancovať. Rodičia mi to však nechceli dovoliť. No raz na narodeniny, pod podmienkou, že nebudem zanedbávať hodiny klavíra, sa mi sen splnil. Predurčená dráha klaviristky sa zmenila v ôsmom ročníku základnej školy, keď som sa prihlásila na Tanečné konzervatórium.
Nejaký čas (v rokoch 1998 a 1999) ste pôsobili v izraelskom balete. Čím vás obohatilo toto obdobie? V čom bolo iné?
- V prvom rade to bolo moje prvé stretnutie s tancom v cudzine. Bol to iný svet, iní ľudia. Veľa som sa naučila, hoci som mala neustále strach z pretrvávajúceho vojnového konfliktu. Napriek tomu sa dalo v Tel Avive v noci prechádzať po uliciach. Mladí ľudia sú tam akýsi životaschopnejší.
A čo divadlo?
- Funguje tam len veľká opera. Balet má formu súboru, ktorý cestuje po rôznych mestách.
V poslednom čase sa robí veľmi málo klasiky. Nechýba vám v repertoári?
- Radšej tancujem modernu. Cítim sa v nej lepšie. Klasika je však základ. Ak totiž nerobíte klasický tanec, cítiť to.
Umenie predstavuje náročný chlebíček. Rivalita a úloha šťastia pri udeľovaní úloh je v ňom samozrejmosťou. Dokážete vychádzať sama so sebou?
- Nie som ten typ človeka. Potrebujem skôr dôveru zo strany pedagóga. Len on dokáže najlepšie posúdiť moje schopnosti.
Na záver sezóny pripravuje balet SND ešte jednu premiéru...
- Skúšame rozprávku pre deti Narodil sa chrobáčik, ktorej premiéra bude 22. a 23. júna. Pre mňa bude predstavenie opäť niečím novým - práca baletu sa spojí s prácou činohercov. Postavu rozprávača budú alternovať Michal Dočolomanský a Richard Stanke. Už sa teším.
Zhovárala sa Jana Jurkovičová (1978), študentka žurnalistiky
