Rozhodnú ekonomické výsledky
Ak sa dá veriť prieskumom verejnej mienky, Tony Blair môže v parlamentných voľbách 7. júna očakávať víťazstvo. Podpora pre Labour Party sa pohybuje medzi 45 a 55 percentami, teda pred konzervatívcami má náskok približne 20 percent.
Asi 15 % britského elektorátu vyjadrilo svoju podporu tretej najväčšej strane v Británii, liberálnym demokratom. Hrubé odhady verejnej mienky však maskujú nedostatok nadšenia voči labouristickej vláde. Skutočným víťazom v týchto voľbách bude pravdepodobne apatia. Očakáva sa, že viac ľudí zostane doma, než odovzdá hlas akejkoľvek strane.
Víťaz berie všetko
Demokracia je nedokonalým nástrojom na to, aby občania vyjadrili svoje názory. Jeden hlas angažovaného voliča má rovnakú hodnotu ako hlas vlažného sympatizanta. V britskom volebnom systéme sú si všetky hlasy rovné, ale vzťahuje sa na ne známa Orwellova poznámka, že niektoré hlasy sú rovnejšie než iné. Spojené kráľovstvo je rozdelené na 659 územných celkov, známych ako konštituencie. Približne 80 tisíc voličov v každej z nich volí svojho vlastného zástupcu. Či kandidát v danom obvode vyhrá väčšinou 20 tisíc hlasov, alebo iba o jeden hlas, stane sa zástupcom tohto volebného obvodu. Víťaz berie všetko. Druhé miesto sa nepočíta.
Tento volebný systém zvýhodňuje také strany, ako sú labouristi a konzervatívci, ktoré majú svojich prívržencov geograficky koncentrovaných a znevýhodňuje také strany, ako liberálnych demokratov, ktorých voliči sú roztrúsení rovnomerne po celej krajine. Približne polovica volebných obvodov má dlhoročnú tradíciu v hlasovaní za konkrétnu stranu a tá s tým počíta ako s istým kreslom v parlamente. Predvolebná kampaň sa v britských všeobecných voľbách preto koncentruje na sto až dvesto neistých okrskov, v ktorých podpora voličov kolíše.
O socializme sa nehovorí
Jadro Blairovho projektu New Labour, ktorý predstavil, keď sa v roku 1994 stal predsedom strany, nie je len víziou pre spoločnosť, ale aj vyjadrenie túžby vyhrať vo voľbách. Po štyroch porážkach labouristov vo voľbách v rokoch 1979, 1983, 1987 a 1992 zmenil Blair jazyk strany a jej politiku tak, aby oslovil voličov (typických Angličanov a strednú triedu) v tých 100 až 200 obvodoch, ktorí by mohli zmeniť svoju orientáciu a hlasovať za labouristov namiesto podpory Konzervatívnej strane. Reči o socializme a redistribúcii sa skončili a nahradili ich prejavy o trhu a ambíciách. "Veľa sme spravili, ale je treba urobiť ešte oveľa viac" - to si možno prečítať na jenom z propagačných plagátov Labour Party, ktorý sľubuje nepretržitú ekonomickú prosperitu a zlepšenie verejných služieb. Labouristická vláda dosiahla veľa: štyri roky ekonomického rastu, najnižšia úroveň nezamestnanosti za posledných 25 rokov, uzákonenie minimálnej mzdy, nízka inflácia, decentralizácia v Škótsku a vo Walese, a krok smerom k mieru v Severnom Írsku.
Tieto výsledky, obzvlášť pôsobivé makroekonomické ukazovatele, vysvetľujú, prečo je hodnotenie Labour Party v prieskumoch také vysoké. Každopádne, labouristi boli v roku 1997 zvolení výmenou za prísľub, že zlepšia verejné služby. Hoci vláda minulé leto oznámila program investícií do školstva a zdravotníctva v hodnote 43 miliárd libier, tieto vysoké cifry pre bežného voliča znamenajú len málo. Je známe Blairovo vyhlásenie, že jeho priority sú "školstvo, školstvo a školstvo". Výsledky sú na zváženie: hoci sa zmenšil počet žiakov v triedach, ktoré navštevujú 5, 6 a 7-roční, počty žiakov vo vyšších vekových kategóriách vzrástli a Británia stále zápasí s nedostatkom učiteľov. V sektore zdravotníctva vláda odštartovala masívny program výstavby nemocníc a skrátila zoznamy pacientov čakajúcich na návštevu lekára, ale čas čakania na operáciu sa predĺžil.
Dane a azylová politika
Ako poznamenal politológ Anthony King: "Vlády majú schopnosť prehrať voľby, ale iba v prípade, že existuje opozičná strana, za ktorú chcú ľudia hlasovať." Požehnanie Blaira spočíva práve v tom, že jeho protivníkom je Konzervatívna strana Williama Haguea. Aby vyhral voľby v roku 1997, posunul Blair Labouristickú stranu do centra politického spektra. Konzervatívci pod Hagueovým vedením odpovedali posunom do prava. S výnimkou krátkeho obdobia počas krízovej situácie vo vývoji cien benzínu za posledné leto, si Labour Party udržiavala pred konzervatívcami veľký náskok. Hague reagoval tým, že si zvolil dane, EÚ a azylovú politiku ako nosné témy svojej kampane.
Prevažná časť volebnej kampane sa doteraz venovala daniam. Konzervatívci prisľúbili zníženie daňových príjmov vlády o 8 miliárd libier. Hoci znižovanie daní je vo všeobecnosti populárne, väčšina voličov by skôr uprednostnila zlepšenie služieb vo verejnom sektore. A voliči nie sú ochotní uveriť, že zníženie daní je možné skombinovať s takým zlepšením verejných služieb, aké by radi videli. Hague úspešne nastolil otázku azylu, aby zvýšil svoju popularitu, obzvlášť počas volieb do Európskeho parlamentu v roku 1999. Pritom často rozlišuje medzi "skutočnými" a "domnelými" uchádzačmi o azyl, vyjadrujúc túžbu privítať ľudí unikajúcich pred perzekúciami vo svojich domovských krajinách. Hague však dopustil, aby jeho posolstvo bolo dezinterpretované. V notoricky známom prejave zo začiatku tohto roku vykreslil budúcnosť Británie ako krajiny cudzincov, ak sa stane, že labouristi znovu vyhrajú voľby. Navyše, nepodarilo sa mu vyhnať zo svojej strany dvoch konzervatívcov, ktorí sa utápali v rasistických sentimentoch, keď vyjadrovali svoje obavy, že britská jednota je ohrozená imigráciou.
Esom je európska karta
Hague je presvedčený, že jeho esom v rukáve je európska karta. "Tieto voľby," vyhlasuje Hague v takmer každom prejave, "sú našou poslednou šancou na záchranu libry." Podľa britského volebného prieskumu iba 16 % voličov si želá, aby sa Británia pridala k euru, ale Hague nebol doteraz schopný premeniť túto antipatiu voči jednotnej mene na vyjadrenie podpory pre jeho stranu. Jeho zlyhanie možno čiastočne vysvetliť Blairovou reakciou. Britský premiér sa skôr sústredil na zdôrazňovanie výhod britského členstva v Európskej únii ako na zotrvávanie pri téme eura. Je to rozumná stratégia. Viac než 60 % občanov schvaľuje aj naďalej členstvo Británie v EÚ. Ale Hague musí čeliť aj ďalšiemu problému: aj keď zachovanie libry je pre mnohých Britov "srdcová záležitosť," nie je to jediná téma v nadchádzajúcich voľbách. Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že pre väčšinu elektorátu je otázka euro druhoradá záležitosť. A v britských parlamentných voľbách majú voliči len jeden hlas a jasný sklon hlasovať na základe svojich primárnych záujmov, ktoré sa dotýkajú obzvlášť stavu ekonomiky.
Ak zohľadníme vedenie Labour Party v prieskumoch verejnej mienky, víťazstvo konzervatívcov je veľmi nepravdepodobné. Napriek tomu si je Blair vedomý toho, že vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 1999 a v nedávnych voľbách na lokálnej úrovni sa konzervatívcom darilo oveľa lepšie, ako predpovedali predvolebné prieskumy. Na zaistenie víťazstva musí Blair presvedčiť apatických voličov, že labouristi si zaslúžia ešte jedno vládne obdobie.
Autor (1972) je politológ na SSEES University College v Londýne
