Reklama
Reklama

Nájdeš ma pod Akropolou...

Ľudské sídla vznikali a vzápätí sa strácali v bludisku dejín. Pohltil ich vojnový požiar, vyvrátila prírodná pohroma, ale mnohé húževnato vyrastali z popola znova a znova. Existujú i také, čo prežili stovky generácií, vladárov, štátnych zriadení, sú tu a prekvitajú. Medzi tie najstaršie patria Atény.
Počet zobrazení: 1430

Ľudské sídla vznikali a vzápätí sa strácali v bludisku dejín. Pohltil ich vojnový požiar, vyvrátila prírodná pohroma, ale mnohé húževnato vyrastali z popola znova a znova. Existujú i také, čo prežili stovky generácií, vladárov, štátnych zriadení, sú tu a prekvitajú. Medzi tie najstaršie patria Atény.

Podľa bájneho mýtu ich založil poločlovek-polohad Kekrops. Práve on sa stal sudcom v známom spore medzi Poseidónom a Aténou. Ten, kto prinesie novozaloženému mestu do vienka cennejší dar, ten sa stane jeho patrónom. Boh mora udrel trojzubcom do ozrutnej skaly, ktorá sa týči nad rovinou, a vytryskol slaný prameň. Vyhrala však Aténa. Tá zapichla do brala kopiu, z ktorej vyrástla oliva. Mesto tak dostalo meno po bohyne remesiel a múdrosti, jej kult sa rozšíril po celej Atike. Dnes sa pousmejete nad touto bájou, ale tá v sebe ukrýva hlbokú morálnu pravdu, z ktorej by si mali zobrať ponaučenie i naši politici - víťazstvo prospešného činu nad hrubou bezúčelnou silou.

Dominanta vyrážajúca dych

Povestné skalnaté návršie bolo od nepamäti cieľom pútnikov z rozličných končín. A hoci každý, kto sa sem prvý raz zatúla, videl Akropolu i tisíckrát vo filmoch, či na fotografiách, predsa len, keď sa ocitne na jej úpätí, mu priam vyrazí dych. Kráčate hore Propylejami pomedzi štíhle stĺpy. Ohúrený krásou hádam aj zabudnete na davy ľudí, ktoré vás obklopujú. Napravo sa síce v lešení schováva romantický chrámik bohyne víťazstva Niké, no ostatné monumentálne stavby už zväčša prešli novodobou rekonštrukciou. Vari najvýraznejšie Erechteón so šiestimi karyatídami, ženskými sochami, tvoriacimi stĺpy. Dnes ide iba o kópie. Jeden originál (okrem iného) odviezol lord Elgin do Britského múzea, odkiaľ antické dedičstvom odmietajú Grékom vrátiť. Ostatné sochy chránia v aténskom múzeu pred ničiacim smogom veľkomesta.

Najviac vás zrejme oslní pyšný Partenón, panenský chrám. Zastavíte sa, prižmúrenými očami hľadíte pred seba. To sú tie vzácne chvíle, keď sa človek bojí zašepkať čo len jediné slovko: "Nádhera." Nie, neprekvapí vás mohutnosť, pompéznosť. Skôr naopak. Keby hlavnú svätyňu na Akropole postavili čo len o meter vyššiu alebo širšiu, už by nebola taká dokonalá. Milióny ľudí ju obdivuje práve pre jednoduchosť, vyváženosť línií. Veru, páni architekti Iktínes a Kallikrates sa ukázali ako naozajstní majstri. Tisícky iných ich takmer po celom svete stáročia napodobňovali, no originál je originál. Ak sem zavítate za slnečného dňa, čo je počas turistickej sezóny takmer isté, zovšadiaľ na vás svieti mramor. Okrem bielej tu nájdete už iba jednu farbu - sýtobelasé nebo. Biela a modrá - ako na štátnej zástave Gréckej republiky.

Po víťaznom národnooslobodzovacom hnutí proti Turkom sa v roku 1834 Atény stali hlavným mestom celej krajiny. Vtedy mali štyritisíc obyvateľov a tristo domov. Dnes sú niekoľkomiliónovou metropolou a budov by ste sa nedopočítali. Rozkladajú sa v ovalnej kotline z troch strán ovenčenej vrchmi. Juhozápadný okraj lemuje Egejské more so známym prístavom Pyreus. Z výšky vyzerá mesto ako obrovské, nesystematické mravenisko, udlabkané z bieleho piesku. Neveľké námestia, triedy otriasajúce sa od neutíchajúceho dopravného ruchu, labyrint ulíc a uličiek, byzantské kostolíky, vedľa nich moderné vežiaky a vzápätí holé priestranstvá, na ktorých doteraz archeológovia odkrývajú tajomstvá antiky. Trúbenie áut, autobusov, vykrikovanie predavačov, vrava v reštauráciách pod holým nebom, kde Gréci hlučne debatujú - tento lomoz a chaos svojím spôsobom vytvára ucelenú harmóniu.

Nezabudnuteľná Plaka

Hlboký dojem zanechá vo vás malebná štvrť na úbočí Akropoly. Spleť ulíc s učupenými domčekmi s drobnými obchodníkmi a záhradkami veľkými ako tri dlane. Cez deň pôsobia pokojne, až rezervovane. Ale keď na metropolu začne padať súmrak, Plaka ožije, akoby ju ktosi pošibal zázračným prútikom. Rozsvecujú sa rôznofarebné lampy, čašníci vynášajú pred taverny stoly. Uličky sa naplnia cudzincami, najrozličnejšie jazyky sa prepletajú ako v Babylone. V nose vás šteklia storaké vône gréckych jedál, že sotva odoláte. Teplý vzduch sa rozochveje hudbou. Ľudový strunový nástroj buzuki súťaží s modernou muzikou.

Obchodníci dlho do noci nezatvárajú krámiky. Takmer za rukáv vás ťahajú dnu a vaše oči sa pasú na umeleckých suveníroch i nevkusných gýčoch. Keď sa pristavíte a prezradíte svoju štátnu príslušnosť, spustia na vás neraz rusky, či poľsky a, samozrejme, tvrdia, že len vám ako Slovákovi predávajú sošku Afrodity o polovicu lacnejšie. Naletíte? Majiteľ kaviarne zase s takým úprimným úsmevom pozýva do svojho podniku, že takmer uveríte, že vás chce pohostiť zadarmo. No keď mu konkurent preberie zákazníka, úsmev zmizne a často sa strhne hádka. Našinec by sa zľakol, že už-už začnú lietať stoličky. Ale škriepky sú u temperamentných južanov bežným javom. Darmo, je to iný národ ako my, "chladní" Stredoeurópania. I na ulici. Vodiči si chodia, ako a kam chcú, trúbia ostošesť. Chodci sa tiež nedajú zahanbiť. Akoby semafory a dopravné značky neexistovali. A policajti sa zväčša na to všetko iba apaticky pozerajú.

Žiaľ, čo nás spája

Samozrejme, neobanujte, ak navštívite štvrť Psihiko, kde býva v prekrásnych domoch so záhradami horných desaťtisíc. Hoci pravdu povediac viaceré naše "vilky" by im mohli smelo konkurovať. Keď si prezriete bohaté sídlisko, tak nakuknite aj do robotníckych ulíc. Hoci sa v posledných rokoch mnohé zlepšilo, ich obyvatelia by nám i dnes závideli panelákové králikárne, čo ako ich kritizujeme. V Aténach sú pozemky aj na okraji mesta drahé, preto sa stavia nahusto, do výšky, neraz bez ladu a skladu, využíva sa každá piaď zeme a na zeleň nezvýši priestor. To už skôr na reštauráciu. A tak detvákom ostáva sa hrať na ulici. Pravda nie všetkým. Mnohé musia od útleho veku prispievať do rodinného rozpočtu. Napriek tomu, že je to protizákonné, neraz vás v kaviarničke obsluhujú desať-jedenásťroční výrastkovia. Keď sa ich spýtate, prečo nie sú škole, vyhovárajú sa, že im ako protislužbu strýčko sľúbil bicykel.

Bezdomovcov v súčasnosti už stretávame aj na Slovensku, no detskú prácu na očiach verejnosti našťastie nie. Alebo sa mýlim? I tu však ku krásnej metropole patria žobráci. Nielen úbohí mrzáci, ale napríklad aj chudobná žena z vidieka s dieťaťom v náručí na námestí Kotzia. S prosbou v očiach vystrie za vami ruku podobne ako Albánka pred kostolom Milosrdných bratov na bratislavskom Námestí SNP. Potom zrazu na vás z toho všetkého padne únava. Veru, svet sa internacionalizuje, hoci dakedy nie správnym smerom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama