Pozdrav z Dolnej zeme
"Hľadia na vás štyri tisícročia," povedal údajne Napoleon svojim vojakom pred egyptskými pyramídami v Gize. Nám, Slovákom v Maďarsku, doprial osud o čosi skromnejšie dimenzie, takže cez nás hľadia dnes tri stáročia dolnozemských krajanov. Lenže kým napoleónski dobyvatelia žasli pred výdobytkami kultúry cudzieho národa, my sa prezentujeme vlastným dedičstvom, ktoré je - musí byť! - samozrejme, blízke aj vám.
Sú to kropaje potu a krvi slovenských kolonistov, ktorí neľudskou drinou zúrodnili dolnozemské pustatiny, ale aj jemne vyšívané motívy šikovných ženských prstov, zádumčivé alebo temperamentné melódie citarových strún. Je to medenými plátkami obrúbený hrubý Tranoscius, čo sa chveje v starnúcich mozoľnatých rukách našich prababičiek. A sú to aj odkazy niekdajších slovenských mysliteľov a učiteľov nášho dolnozemského pospolitého ľudu: Tešedíkovcov a Sebeíniovcov, Haana a Walaského, či slávneho sedliackeho kráľa, pýchy Čabanov, Ondreja Litera Áchima.
Mohli by to byť postrehy významného slovenského polyhistora z prvej polovice 18. storočia Mateja Bela, ktorý ako prvý oboznamoval svojich rodákov so slovenským osídľovaním mimo Slovenska, najmä v dolnozemských oblastiach. S veľkou láskou písal o ich pracovitosti a tiež rozmnožovacej sile: "Rod Slovákov v rozmnožovaní sa prevyšuje Maďarov, a tam, kde raz vstúpili, tak rýchlo nadobúdajú na sile, že sa ti zdá, že sa ani nenarodili, ale urodili ako obilie."
Ale nie sú to iba spomienky a nie je to všetko len minulosť, ako ani dolnozemskí Slováci nie sú akousi suchou ratolesťou slovenského národa. Húževnato živili a rozvíjali svoju kultúru aj po stáročia, keď im časy a spoločenské pomery čím ďalej, tým menej žičili. Neraz si podali pomocné ruky so svojimi najbližšími, Slovákmi v Rumunsku a vo Vojvodine, s ktorými ich spájajú stáročné a rodinné väzby, spoločné tradície. Hádam v jedinom sa nedokážu zhodnúť: kto spomedzi nich vyrába tú pravú a najchutnejšiu slovenskú dolnozemskú klobásu.
Nedávno sa však zhodli napríklad na spoločnom obnovení vydávania niekdajších populárnych novosadských novín - Dolnozemského Slováka. Treba s potešením dodať, že sme to urobili a robíme to aj dnes s pomocou našej materskej Slovenskej republiky.
Kto zavčas dáva, dvakrát dáva, vraví slovenské príslovie a myslím si, že trikrát dáva ten, kto dáva zavčas a na správne miesto. Podpora krajanov je bezpochyby takýmto účelom a veľmi správnym činom bolo vybudovanie Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Táto inštitúcia sa stala duchovným centrom našej slovenskej dolnozemskej békéšsko-čanádskej oblasti. Samozrejme, spolu s miestnymi slovenskými samosprávami, spolkami, školami, kultúrnymi telesami, médiami, výtvarníkmi, ktorým patrí úprimná vďaka.
My v Maďarsku sme si vedomí toho, čo všetko sa zmenilo, čo všetko sme stratili za uplynulé stáročia. Ale vytvorili sme a vytvárame i nové hodnoty, na ktoré môžete byť aj vy, naši rodáci na Slovensku, právom hrdí. Nie je náhodné, že Veľký evanjelický kostol v Békéšskej Čabe bol najväčším nielen v celom Uhorsku, ale patrí medzi najmajestátnejšie evanjelické chrámy na celom svete. Jeho výstavbu prerušili vojny už spomenutého Napoleona. No Napoleonove slávne víťazstvá rýchlo pominuli a naši predkovia pokračovali v jeho výstavbe a dodnes hlása nielen slávu Boha, ale aj ich pracovitosť. Dalo by sa povedať, že čabianski Slováci svojím spôsobom zvíťazili nad Napoleonom.
Prečo by sme nemohli potom aj my, dolnozemskí Slováci, svojou pracovitosťou a odbornou pripravenosťou zvíťaziť nad ortieľom národnostného zániku, ktorý je nám vraj nenávratne súdený?
Autor (1957) je predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku
Odznelo pri príležitosti otvorenia Dní dolnozemských Slovákov z Maďarska v Bratislave.
