Cyprus sčervenal len mierne
Ešte v prvých parlamentných voľbách po vyhlásení nezávislosti v roku 1960 získala cyperská Pokroková strana pracujúcich (AKEL) v parlamente len 5 kresiel. Po vyše 40 rokoch sa tejto ľavicovej (presnejšie povedané komunistickej) strane podarilo konečne voľby vyhrať. Nešlo o presvedčivé víťazstvo. Dovtedy vládnuce pravicové Demokratické zhromaždenie (DISY) získalo len o niekoľko desatín percenta hlasov menej (34,7: 34,0). Ostatne, podobnú situáciu zažilo aj DISY, ktoré tiež vo voľbách v roku 1996 vyhralo len tesne a keďže malo v 56-člennom parlamente len 20 kresiel oproti 19 kreslám AKEL-u, muselo vytvoriť konzervatívno-liberálnu koalíciu. Víťazstvo komunistov teda ešte neznamená, že vytvoria vládu a nesúvisí to len s koaličným potenciálom. Na ostrove v Stredozemnom mori totiž funguje prezidentský systém a hlava štátu, ktorou je 82-ročný Glafkos Kleridis, má právo menovať kabinet. Od neho teda závisí, či ustanoví na čelo vlády šéfa AKEL-u Dimitrisa Christofiasa, alebo poverí vedením jej doterajšieho predsedu.
V predvolebnej kampani sa komunisti snažili podľa očakávania orientovať na kritiku sociálnych a ekonomických problémov krajiny. Hitom medzi prešľapmi pravicovej vlády bol prudký pád umelo nadhodnotených kurzov na akciovej burze. Aféra odštartovala v roku 1999, keď kurzy vzrástli o závratných 688 percent a o rok neskôr nasledoval pád o 80 percent, po ktorom zostalo zruinovaných mnoho Cyperčanov. Z ich vrecák sa podľa odborníkov presunulo okolo šesť miliárd dolárov na kontá malej hŕstky špekulantov. Popri poukazovaní na tento typický príklad zdierania obyvateľstva prostredníctvom finančného kapitálu sa Pokroková strana pracujúcich sústredila aj na kritiku plánov smerujúcich k premene štátneho telekomunikačného operátora na akciovú spoločnosť, čo komunisti označili za "neprijateľný výpredaj štátneho vlastníctva súkromnému sektoru".
Možno povedať, že Cyprus má veľmi dobrú pozíciu na svoje pripravované začlenenie do EÚ. Žiadne problémy nepredstavuje ani víťazstvo komunistov, pretože tí síce kritizujú niektoré hospodárske reformy pravice, no integráciu do únie podporujú. Úsilie o vstup do EÚ by mohol narušiť skôr iný problém - rozdelenie ostrova. V jeho severnej časti existuje tzv. Turecká severocyperská republika a jej mecenáši v Ankare požadujú aj jej začlenenie do EÚ. Ostatne, Turecko, ktoré je, podobne ako juh ostrova ovládajúce Grécko, členom NATO, tiež mieri do únie, hoci s jeho začlenením sú zatiaľ problémy. Pokroková strana pracujúcich presadzuje (tak ako ostatné cyperské strany) vznik federácie zloženej z dvoch zón a dvoch komunít. Ak by sa teda našla spoločná reč s Ankarou, vyriešila by sa aj táto otázka a celkovo by to zmiernilo napätie v oblasti.
