Politický zemepis časť 8.
GRÉCKO
Drvivú väčšinu z 10,467 milióna obyvateľov krajiny predstavujú Gréci (95,5 %), ktorí tvoria samostatnú etnickú skupinu. Turecká menšina (0,9 %) žije najmä v Trákii, na Rhodose a Kose, Macedónci (1,5 %), Arumuni (0,6 %), Albánci (0,6 %) a Bulhari (0,4 %) na severe krajiny, za zmienku stoja ešte Arméni (0,15 %), Valasi a kočovní Cigáni. Až 97,6 % obyvateľstva sa hlási k pravoslávnej cirkvi.
Keď pod medzinárodným tlakom v júli 1974 padla junta "čiernych plukovníkov", obnovil sa politický pluralizmus. Prvé slobodné voľby počas tzv. tretej republiky sa konali po dlhej dobe 17. 11. 1974. Vyhrala v nich Nová demokracia pred socialistami z PASOK-u. Obidva subjekty spolu s menšou treťou silou - komunistami, tvorili tradičnú trojicu parlamentných politických strán. Až po voľbách v roku 1986 sa v parlamente objavili okrem spomínanej trojice aj dve ďalšie menšie ľavicové strany.
Grécko je parlamentnou demokratickou republikou. Všeobecné volebné právo majú muži aj ženy od 18 rokov. Parlament má 300 členov, ktorí sa volia spravidla raz za 4 roky. Strana musí získať aspoň 3 % hlasov, ak chce mať v ňom zástupcu. Na čele republiky stojí prezident, ktorý sa volí na 5 rokov dvojtretinovou väčšinou poslancov. Od 10. 3. 1995 je na prezidentskom poste Konstantinos Stefanopulos. Na post hlavy štátu sa dostal najmä vďaka podpore socialistov, s ktorými ho spája podobná zahraničnopolitická orientácia.
Po obnovení demokratického politického systému v Grécku v roku 1974 vznikli odlišné politické strany, aké pôsobili do roku 1967. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia sa tu hneď vytvoril rovnovážny pravo-ľavý stranícky systém, porovnateľný so situáciou v ostatných štátoch západnej Európy. Po posledných parlamentných voľbách z 9. 4. 2000 si v parlamente rozdelili politické subjekty kreslá takto: PASOK (socialisti) - 158, KKE (komunisti) - 11, SAP (postkomunistická ľavica) - 6, ND (konzervatívci) - 125. Na premiérskom poste sa v posledných rokoch vystriedali Konstantinos Mitsotakis (ND), Andreas Papandreu (PASOK) a Kostas Simitas (PASOK).
GRUZÍNSKO
Krajina sa člení na 79 okresov, 1 autonómnu republiku (Adžária) a 2 separatistické, fakticky nezávislé republiky (Abcházsko, Južné Osetsko). V Gruzínsku žije 5,411 milióna obyvateľov, z toho 71,7 % Gruzíncov, 9,8 % Arménov, 5,6 % Azerbajdžancov, 5,5 % Rusov, 3 % Osetov a 1,8 % Abcházcov. Ďalej tu žijú Svaneti, Gréci, Ukrajinci, Kurdi, Židia. Z veriacich sa 36,5 % obyvateľov hlási ku gruzínskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi na čele s katolikosom-patriarchom, 2,7 % k ruskej pravoslávnej cirkvi, 11 % k moslimom - sunnitom, 5,6 % k arménskym a 1,2 % k iným kresťanom.
V roku 1922 vznikla Zakaukazská sovietska socialistická republika a v decembri 1936 Gruzínska sovietska socialistická republika. 21. 6. 1990 republikový soviet vyhlásil zvrchovanosť a 9. 4. 1991 úplnú nezávislosť. V máji sa ujal moci disident-literát Zviad Gamsachurdia, ktorý získal 87 % hlasov v prezidentských voľbách. Jeho autoritatívny režim vyvolal u Gruzíncov odpor. Pád Gamsachurdiu vyniesol na najvyšší post Eduarda Ševardnadzeho. Za jeho vlády sa stalo samostatné Gruzínsko členom Spoločenstva nezávislých štátov. Ševardnadzemu sa však nepodarilo zjednotiť krajinu. Abcházsko a Osetsko sú prakticky nezávislými štátmi.
Prezident krajiny je volený ľudovým hlasovaním spravidla raz za päť rokov. Je ním Eduard Ševardnadze, ktorý za sovietskej éry vykonával v Gruzínsku funkciu ministra vnútra a prvého tajomníka KSSZ. Za perestrojky riadil sovietske ministerstvo zahraničných vecí. V Gruzínsku ho v marci 1992 zvolili za predsedu parlamentu a v novembri 1995 ho zvolili za prezidenta. V posledných prezidentských voľbách v apríli 2000 opäť vyhral (ako nominant SMK) so 78,8 % hlasov, pričom druhý v poradí Džumber Patiašvili (za SKP) mal len 16,7 % hlasov.
Z politických strán je predstaviteľom vládnuceho ľavého stredu SMK (Občiansky zväz Gruzínska), vedený prezidentom Eduardom Ševardnadzem. Z pravicového spektra treba spomenúť stranu 21. storočie združujúcu stúpencov bývalého prezidenta Z. Gamsachurdiu. Konzervatívcov zastupuje KTK (Zväz gruzínskych tradícií) bez väčšieho významu. Spomenúť treba aj Spoločnosť Merada Castavu, EDP (Národno-demokratická strana) s kresťansko-demokratickým charakterom, či subjekt "Priemysel zachráni Gruzínsko", ktorý vedie podnikateľ Gogi Topadze, prezývaný pivný kráľ. K centristom patrí BP (Pokrokový blok), LP (Pokroková liga), liberálny SRKET (Zväz reformistov Gruzínska - Národná dohoda), SAP (Agrárna strana Gruzínska), SMP (Strana zelených Gruzínska), Všegruzínska strana mieru a slobody združujúca bývalých bojovníkov v Afganistane a Šromis (Gruzínska strana práce).
Ľavicu zastupuje SEKP (Zjednotená komunistická strana Gruzínska), SKP (Komunistická strana Gruzínska), Stalinská komunistická strana, SSP (Socialistická strana Gruzínska). Regionalistické strany predstavujú GSAK (Všegruzínsky zväz obnovy) reprezentujúci Adžarcov na čele s miestnym prezidentom Aslanom Abašidzem, ďalej ACS (Môj dom Abcházsko), BT (Blok solidarity) reprezentujúci ruskú menšinu a LSSPG (Všegruzínsky politický zväz) združujúci regionalistov v oblasti Lemi.
Celkove má gruzínsky parlament 235 členov, z ktorých je 150 volených na 4 roky podľa proporčného princípu, 85 v jednomandátových obvodoch väčšinovo. V posledných voľbách kandidovalo 33 strán a blokov a 5200 kandidátov. Posledné voľby sa uskutočnili v novembri 1999 a SMK v nich získal 130 mandátov, GSAK 64, priemyselníci 15, Abcházci 12, Šromis 2, iní a nezávislí 16 mandátov.
(V upravenej forme prebraté z publikácií Svetozára Krna, ktorých reedícia sa práve pripravuje)
