Dúha je most lásky
Nebola farebná, ale čierno-biela. Ako noviny či film Adamsovci. Preto bola smutná a ustavične fňukala: "Pozrite sa, všetko okolo mňa je farebné, iba ja som ako bez života." Deti ju prerušili: "Prestaň, veď si krásna a dobrá." Dúha sa začervenala tak úprimne, že jej líca zostali ružové. Keď to videl oblak, daroval jej kus modrého z neba. Slnko pridalo žltú a tráva zelenú. Dúha zrazu zažiarila šťastím. Ľudia sa zastavovali a hovorili: "Aká nádhera!" Nik nevedel, odkiaľ zobrala farby. Vedeli to len deti, ale tie to nikomu nepovedali. Iba mne.
Tak si Lenka Melegová zo Základnej školy na Levočskej ulici v Starej Ľubovni predstavuje, ako získala dúha farby. Lenka zase získala za svoju rozprávku Cenu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov - jedného zo spoluorganizátorov 5. ročníka výtvarnej a literárnej súťaže s medzinárodnou účasťou DÚHA. Vyhlasujú ju pod patronátom ministerstva školstva v spolupráci s primátorom, Okresným úradom, múzeom, osvetovým strediskom v Starej Ľubovni, SZPB, Združením slovanskej vzájomnosti a Matice slovenskej každý rok okolo 29. augusta, keď spomínajú na vypuknutie SNP (z tunajšieho okresu v ňom bojovalo 380 partizánov). Slávnostné vyhodnotenie sa koná pri príležitosti výročia ukončenia Druhej svetovej vojny. Aj preto si vždy zvolia tému s humanistickým posolstvom.
Malý, veľký kamarát...
Postupne sa vystriedali témy: Deti proti fašizmu, intolerancii, za porozumenie medzi ľuďmi celého sveta, Poznávať človeka a ukázať ľudstvo v jeho rozmanitosti, Právo dieťaťa na šťastie, Túžby a prania detí pre tretia tisícročie. Tohtoročné motto Malý, veľký kamarát, poď sa so mnou rozprávať oslovilo takmer 2500 detských dušičiek zo všetkých oblastí Slovenska. Na papieri či už perom (609 literárnych prác) alebo štetcov (1859 výtvarných dielok) sa zdôverili, čo si predstavujú o tom, čo je priateľstvo medzi ľuďmi, kamarát na život a na smrť, vzťahy medzi generáciami či rozličnými etnikami.
Myšlienka na zorganizovanie takéhoto podujatia sa zrodila v hlave vtedajšieho vedúceho Odboru školstva OÚ v Starej Ľubovni Jozefa Smetanu, ktorý uvažoval najmä nad postavením národnostných menšín. Kto vie, že nielen juh Slovenskej republiky, ale aj Stará Ľubovňa patrí medzi okresy s národnostne zmiešaným obyvateľstvom? A že sa o tom málo hovorí, zrejme svedčí o tom, že etniká v tomto krásnom prírodnom prostredí napriek sociálne zložitej situácii spolunažívajú bez väčších problémov. Priamo na vyhodnotení súťaže to ukázali folklórne skupiny. Decká oblečené v krojoch postupne predstavili rusínske, ukrajinské, rómske, goralské, spišské, šarišské ba dokonca i nemecké piesne a tance.
Posledne menovaná národnosť je u nás v súčasnosti už zvláštnosťou. Hlási sa k nej zo 15 tisíc občanov, no v Chmeľnici, dedinke neďaleko Starej Ľubovni, až 85 percent obyvateľov. Funguje tu jediná základná škola s vyučovacím jazykom nemeckým v SR. Na ďalších siedmich školách na Slovensku sa v nemčine vyučujú iba niektoré predmety. Najväčší úspech v kultúrnom programe mali, samozrejme, rómski žiaci z Lomničky. Vydrankali si, že môžu vystúpiť s dvoma pesničkami. Cez prestávku temperamentný mládenec s iskrou v čiernych očiach ešte presviedčal hlavnú organizátorku: "Pani učiteľka, keď už sme sa tak rozohnili, však by sme mohli pridať ešte jeden tanec?" Nuž, kto by im odolal?
Lomnička nepatrí Vansovej
"Už v prvom ročníku sme našli veľký ohlas na Slovensku i medzi krajanmi v zahraničí. To, že to bol dobrý nápad, svedčí fakt, že sme tu na piatom ročníku," spomína si na začiatky súťaže Božena Stašenková. Pracuje ako zástupkyňa riaditeľa ZŠ v Lomničke. Donedávna sa táto obec v malebnom údolí Popradu v povedomí verejnosti spájala so spisovateľkou Teréziou Vansovou, ktorá tu istý čas žila, a s celoslovenskou prehliadkou umeleckého prednesu žien - Vansovou Lomničkou. Prozaickejšia, reálna Lomnička však teraz vyzerá inak. Ešte pred 15 rokmi tu rómska a slovenská populácia boli na poli, dnes tu žije vyše 1500 Rómov a iba jedna "biela", osemčlenná rodina. Ostatní sa presťahovali.
"Na škole máme štyri stovky rómskych žiakov," vysvetľuje magistra Stašenková. "Mnohí z nich sú talentovaní, schopní učiť sa i ďalej. Ale aj keď sa absolventi deviateho ročníka dostali bez zvýhodnenia na strednú školu či učilište, o krátky čas ju prerušili z finančných dôvodov. Chceli sme im pomôcť, aby nemuseli cestovať. A tak na základe špeciálneho projektu SOU poľnohospodárske pokusne otvorilo v našej budove filiálku - odbor mechanizátor pre chlapcov a služieb pre dievčatá. Rozbiehalo sa to sľubne, no postupne od vlaňajšieho septembra odišlo desať žiakov. Ostali iba trinásti."
Rodičia si zatiaľ nedajú povedať, že ak bude mať ich dieťa vo vrecku aspoň výučný list, o maturite ani nehovoriac, má väčšiu šancu nájsť si prácu. Tu sa však ráta na momentálny efekt. Keď bude ich dcéra, či syn evidovaný na úrade práce, dostanú mesačne na ruku do 1800 korún. Výška prídavkov za študujúce deti sa však v celkovom sociálnom balíku ťažšie rozpočítava. A tak ich vyberajú z učilišťa.
"Obrátili sme sa na ministerstvo práce," pokračuje Božena Stašenková, ,,či by nám nepomohlo, aby sme pred ostatnými dajako transparentne zvýhodnili rodičov, ktorí nechajú svoje deti študovať. Však sa to týka všetkých, nielen Rómov. Inak z absolventov základných škôl v takomto chudobnom kraji budeme vyrábať šestnásťročných čakateľov na úradoch práce. Aká je to perspektíva?!"
Vyrieši vysťahovalectvo nezamestnanosť?
Hostí na slávnosti privítal okrem primátora Valenta Jaržembovského aj zástupca prednostu OÚ Jozef Smrek. Predstavil okres so 42 obcami a dvoma mestami, turistickými atrakciami, Pieninami, majestátnym hradom a 68 minerálnymi prameňmi.
"Do mája zima, po septembri zas," charakterizuje tunajšie podnebie - vhodné na lyžovačku, ale zvyšovanie cien za kúrenie a energiu zase hlboko načrelo do peňaženiek tunajších občanov. Nás skôr zaujímali chvály, ktoré sa v poslednom čase objavili i v televízii - okres má "iba" 21-percentnú, teda najnižšiu nezamestnanosť v Prešovskom kraji. Zástupca prednostu otvorene priznáva, že to, žiaľ, nie je dôsledok vytvárania nových pracovných miest.
"V minulosti si naši ľudia navykli cestovať za robotou, lebo tu nikdy, ani za socializmu, nebolo nadostač pracovných príležitostí. Najmä stavbári chodili na týždňovky do Čiech," pripomína Jozef Smrek. "Po novembri 1989 sa začala nová vlna vysťahovalectva. Z mnohých, predovšetkým rusínsko-ukrajinských dedín odchádzajú do Spojených štátov, kde majú príbuzných, čo sa tam za chlebom pobrali ešte v 30. rokoch minulého storočia. Z Chmeľnice, kde ovládajú nemčinu, zase hľadajú šťastie v Rakúsku a Nemecku. No našincov nájdete i v Holandsku, Švajčiarsku, Španielsku. Okrem nezamestnanosti sú naším problémom aj veľmi nízke platy. Priemerná mzda v okrese dosahuje ledva 8400 korún. Ťažko z toho vyžijete, keď odrátate náklady na bývanie, stravovanie a dopravu."
Tí, čo sa zamestnali v západnej Európe, sa z času na čas ukážu. Preto je pravdepodobné, že keď si zarobia, natrvalo sa vrátia domov. Ale sotva sa tak rozhodnú tí, čo žijú za veľkou mlákou päť, sedem, či desať rokov. Mnohí si tam založili rodiny, najmä medzi americkými Slovákmi a Poliakmi, zvládli angličtinu, našli si slušne platené miesto, dobré zázemie. Kým začiatkom 90. rokov odchádzali starší, dnes je to predovšetkým mladá generácia. Úspešných navrátilcov je málo, no tešia sa z nich, lebo pomáhajú vytvárať podmienky pre podnikanie. Hotel Vrchovina v okresnom sídle napríklad kúpili bratia, jeden z nich ostal v USA, ostatní sa pustili do jeho rekonštrukcie.
"Ťažko odhadnúť," reaguje na otázku, koľko Ľubovniančanov pracuje v zahraničí, zástupca prednostu OÚ, "no v okrese vari nenájdete rodinu, ktorá by nemala kohosi vo svete."
Dážď, slnko…
Nad Starou Ľubovňou sa preháňali čierne mračná, potom vykuklo slnko, zase sa zatiahlo, ba i spŕchlo. Po skončení prehliadky výstavy výtvarných prác v prastarej budovu múzea na Námestí sv. Mikuláša sme vyzerali, či sa nad krajom nerozkročí dúha. Bolo by to viac ako symbolické, ale neobjavila sa.
Dúha je most lásky/ bez ťažkej otázky/- Čo je to?// Keď mnoho detských rúk sa spojí,/ dúha detí sa vytvorí./ Vieme to. Píše Ivana Krivulčíková z Lokca v básni Dážď, slnko, dúha, za ktorá získala hlavnú cenu v 2. kategórii (prvý stupeň ZŠ).
"Dúha vychádza vždy po daždi, po búrkach - teda po utrpeniach," vyslovuje svoje krédo duša celého podujatia Anna Kopčáková. "Je symbolom znovuzrodenia a my sme chceli, aby sa mladé pokolenie, ktoré nepozná hrôzy vojny, nie násilne, ale svojsky zamyslelo nad témami, ktoré vyhlasujeme. Usilujeme sa vyhnúť problematikám, ktorým sa venujú iné súťaže, najnovšie bežia o drogách. Tie naše sa týkajú skôr mieru, slobody, tolerancie, spolunažívania generácií."
Úroveň? Podľa vedúcej metodologického oddelenia odboru školstva OÚ ustavične vyššia. Vyprofilovali sa materské, základné a umelecké školy, ktoré rok čo rok prichádzajú s prácami, za ktoré získavajú hlavné ceny v jednotlivých kategóriách. Ale vždy sa objaví nový talent, slniečko, ktoré poteší odborné poroty pre oblasť literatúry a výtvarného umenia. Od vlaňajška prebiehajú aj okresné a krajské kolá, no stáva sa, že sa potom na organizátorov súťaže priamo obracajú školy, ktoré v nich nepochodili, alebo "zaspali". Keď pošlú kvalitné práce, tak ich neodmietnu.
Spolupatričnosť k národu
Pri nadväzovaní kontaktov so zahraničím im pomáha Matica slovenská, ktorá cez krajinské spolky rozposiela propozície súťaže. Pravidelne sa im ozývajú rodáci z Juhoslávie, Maďarska, Poľska, menej z Rumunska, raz poslalo práce i dievčatko z Kanady. Spočiatku písali aj dospelí, ktorí chceli čímsi prispieť a takto nadviazať bližší kontakt so vzdialenou domovinou. Teraz medzi ocenenými (asi stovka prác) nájdeme žiakov zo slovenských škôl v Jurgove, Jablonke, Budapešti, Dabase, Báčskom Petrovci a Selenči. Najmä v literárnych dielkach cítiť spolupatričnosť k svojmu národu. Malí autori nikdy nezabudli dodať, že ich kamarát - reálny, či vysnívaný - žije kdesi na Slovensku. Vo viacerých príbehov spomínali, ako sa spoznali s niekým zo starej vlasti, alebo vykreslili predstavu, ako sa raz niekde pod Tatrami stretnú s budúcim priateľom.
"Bola to šťastne vybraná téma," uvažuje nahlas Anna Kopčáková, "Iste, rozprávanie s niekým môže byť i mlátením prázdnej slamy. No pri čítaní týchto prác som sa presvedčila, že deti veľmi citlivo vnímajú veci okolo seba. Dospelý má čo robiť, aby sa zastavil, zamyslel nad tým, ako naša najmladšia generácia premýšľa. Aké sú jej túžby, ako ich dokáže pretlmočiť a ako nám vysiela signály, ktoré, žiaľ, v dnešnom životnom tempe niekedy vôbec nezachytíme."
Už len pre to má zmysel takéto podujatie. Už len preto, aby sme si zapamätali staré rómske príslovie, ktoré na slávnostnom vyhodnotení súťaže vyslovila mladučká speváčka z Lomničky: "Iný ti môže poradiť, iný ti môže ukázať cestu. Ale človeka zo seba môžeš urobiť iba ty sám."
