Kovačická insita
O Slovákoch možno hovoriť aj ako o národe roztratenom po svete. V minulosti našich ľudí vyháňala z vlasti bieda, teraz ich lákajú lepšie životné podmienky. Individuálny obchod núti emigranta prispôsobiť sa novým pomerom. Jednotlivé vysťahovalecké vlny sa v prijímacom národe obyčajne rozptýlili a ich ďalšie generácie strácali reč i národné povedomie.
Iný bol prípad vysťahovalectva, ktoré malo charakter osídľovania, kolonizácie málo obývanej krajiny. Tu sa mohlo nové etnikum pomerne pokojne, bez výraznejších adaptačných tlakov, rozvíjať. Takéto šťastie mali Slováci, ktorí osídľovali Dolnú zem, po tureckých vojnách značne spustošenú a vyľudnenú. Do stepnej roviny Banátu vo Vojvodine si priniesli svoj jazyk, kultúru, náboženstvo a chuť premeniť vyprahnutú zem na žírnu a pre svoje potomstvo už aj rodnú hruď. V dedinách obývaných Slovákmi sa rozvíjalo najmä ľudové úžitkové výtvarné umenie. Čoraz častejšie sa začalo vyslobodzovať z pút simplexnej úžitkovosti, až dosiahlo doposiaľ nové, netušené výrazové možnosti. Stalo sa médiom, ktorým možno kultivovane sprostredkovávať slovami niekedy len ťažko komunikovateľné posolstvá.
Obrazy vlastného života
Slováci z Vojvodiny sú dnes po celom svete známi ako insitní maliari. Tradícia sa začala rozvíjať v prvej polovici dvadsiateho storočia. Roľník nemal v zime veľa práce, bolo treba len nakŕmiť dobytok, porobiť niečo okolo domu, preto mu i ostávalo dostatok času na nejakú záujmovú činnosť. Ženy nemali s voľným časom nikdy problém - vyšívali, priadli, tkali. Muži začali maľovať jednoduché obrazy, na ktorých zachytávali svoj vlastný život, prácu, zvyky a zábavu. V roku 1939 sa maľovaním začal zaoberať Martin Paluška a Ján Sokol, neskôr sa k nim pridal Michal Bíreš. Ich činnosť v roku 1947 podporil akademický maliar Vladimír Boboš, ktorý začal ľudových maliarov v Kovačici "maliarskemu remeslu" vyučovať.
Títo priekopníci kovačickej insity založili v roku 1951 maliarsky krúžok a vtedy sa k nim pripojili Martin Jonáš a Ján Kňazovic. Hneď o rok, pri príležitosti 150. výročia príchodu Slovákov do Kovačice, usporiadali výstavu, ktorá mala taký ohlas, že o tri roky neskôr, v roku 1955, otvorili v obci galériu insitného umenia. Bola prvá nielen vo vtedajšej Juhoslávii, ale zrejme i na svete.
Do roku 1960 sa skupina insitných výtvarníkov rozrástla na 12 členov. To však už získavali ohlas nielen doma. Ich obrazy začali kupovať milovníci výtvarného umenia, zberatelia, no i galérie. V tom čase sa prezentovali aj v starej vlasti - na Slovensku, na Bienále insitného umenia v Bratislave, ktoré, žiaľ, už po prvých ročníkoch zaniklo.
O nové talenty nebýva núdza
Galéria insitného umenia v Kovačici sa hneď od svojho vzniku začala venovať propagácii insitných výtvarníkov. Pravidelne každý rok usporadúva súbornú výstavu pod názvom Kovačický október. Ide o žatvu, alebo, vzhľadom na ročné obdobie, skôr o vinobranie, na ktorom sa prezentuje tvorba maliarov za uplynulý rok. O nové talenty nebýva núdza.
Čaro insity si dokáže podmaniť rovnako vedca, vysokoškolského profesora, ako i celkom jednoduchého človeka. Taký široký okruh adresátov má kovačická insita možno aj preto, že galéria sleduje kvalitu a čistotu tvorby, aby sa do nej nevotrel komerčný gýč. V súčasnosti sú garantmi kvality historička umenia Jarmila Ćendićová, Slovenka vydatá za Srba a riaditeľ galérie Ján Hrk.
Výpočet prominentných osobností, ktorí vlastnia diela kovačických naivistov, by bol veľmi dlhý - od politikov, vedcov, umelcov, až po hviezdy popu, ako je napríklad speváčka Madonna. Preto sa Občianske združenie Moravianska Venuša v spolupráci s Domom umenia v Piešťanoch spojili s riaditeľom kovačickej galérie, aby predstavili kovačickú insitnú školu aj na Slovensku. Po výstavách v Piešťanoch a v Novom Meste nad Váhom sa uvažuje o prezentácii krajanov aj v iných slovenských mestách. Výstava ponúka niekoľko ukážok zo zlatého fondu galérie, najmä kresby nebohého Martina Jonáša, dáva nahliadnuť do tvorby dnes už nestorky výtvarnej skupiny Zuzany Chalupovej, najmä však prezentuje bohatú paletu výtvarníkov mladšej generácie, ako sú Bačúr, Markov, Kňazovická, Husáriková, Cicka, Hajko, Garaj, Vereská, Svetlíková, Čížiková, Haviar a ďalší. Pri Kovačickom októbri 2000 Galéria insitného umenia v Kovačici evidovala 23 členov.
Plody stromu z jedného koreňa
Kovačická insita je zvláštnym, možno povedať jedinečným fenoménom výtvarných snažení vo svete. Napriek rôznorodosti obsahov, pestrosti koloritu a individuálnosti umeleckého prístupu sa môžu jednotlivé prístupy javiť divákovi navzájom v niečom veľmi podobné. Veď ide o plody stromu z jedného koreňa. Všetci sú pevne zakotvení vo svojej banátskej rovine, v kultúre, ktorú si priniesli zo Slovenska a ktorú už dvesto rokov rozvíjajú v novej vlasti.
Budúci rok sa budú konať oslavy 200. výročia príchodu Slovákov do Kovačice. Aj napriek tomu, že niekedy máme nutkanie vnímať kovačickú insitu ako homogénny, málo diferencovaný umelecký kolektív, bližší pohľad na prezentované diela každého presvedčí, že ide naozaj o originálnych tvorcov s vysokým stupňom tvorivej autonómie, o rodákov, na ktorých by mala byť hrdá aj ich stará vlasť.
Autor (1942) je komisár prebiehajúcich výstav
