Trendy k federatívnemu usporiadaniu
Pod organizačnou gesciou MZV SR sa 14. mája 2001 uskutočnil prvý konvent predstaviteľov vlády, parlamentu, politických strán, záujmových združení, cirkví, mimovládnych organizácií a akademických kruhov na tému Európska budúcnosť Slovenska. Naštartovala sa tak dôležitá celonárodná diskusia o tom, v akej Európe chceme žiť.
Diskusia by sa nemala orientovať iba na hľadanie technokratických odpovedí na výzvu medzivládnej konferencie Európskej únie, aby krajiny kandidujúce na členstvo v nej predložili svoje predstavy o tom, aké by mali byť inštitúcie a pravidlá fungovania Únie po ďalšej medzivládnej konferencii o tri roky. Mala by občanov vtiahnuť do výmeny názorov na zmysel našej existencie v EÚ a na zmysel jej rozširovania.
Ako predísť euroskeptizmu?
Začlenenie Slovenska do EÚ má 75- percentnú podporu občanov, no zároveň musíme vyvinúť veľké úsilie, aby sme ich informovali o vývoji v Únii, o tom, čo ich čaká. Nebude ľahké udržať vysokú podporu a zabrániť odcudzeniu obyvateľov od domácich rozhodovacích procesov týkajúcich sa vstupu do EÚ, zamedziť deficitu aj pre radového občana zrozumiteľných informácií, potlačiť politické prístupy, ktoré vzbudia neprimerane vysoké očakávania. Lebo tie sa neskôr premenia na rozčarovanie, apatiu a euroskepticizmus. Zvolanie a pravidelné fungovanie Konventu je zárodkom vytvárania širšieho konsenzu pri riešení problémov spätých so vstupom do EÚ a podielom SR na vytváraní spoločného Európskeho domu. Diskusia by sa zrejme mala začať od ozrejmenia si národných i celoeurópskych záujmov, spojených s rozširovaním a dotváraním "pravidiel hry" v EÚ.
V prvom rade je Slovensko zainteresované na podobnej dlhodobej stabilite, prosperite a bezpečnosti, akej sa už 56 rokov po vojne tešia západoeurópske štáty. Aj pre EÚ je rozšírenie na východ investíciou pre prolongovanie toho druhu vzťahov, ktoré umožňujú harmonizáciu záujmov veľkého spoločenstva krajín a zachovať stav, keď sú členské krajiny EÚ záujmovo tak previazané, že pre ne nie je vhodné siahať po presadzovaní národných záujmov silou. Naopak, oplatí sa im hľadať konsenzuálne riešenia protirečení, "transplantovať" tieto tkanivá harmonizujúce záujmy smerom na východ. To je najväčšia výzva pre nastávajúcu inštitucionálnu reformu EÚ po jej rozšírení na 28 štátov, ak rátame so vstupom Turecka. Zdokonaliť mechanizmus účinnej tvorby konsenzu schopného krotiť národné egoizmy - to je dôležité i pre Slovensko, ktoré má negatívne skúsenosti z období, keď bolo v područí hegemonizmu, šovinizmu a vypätého nacionalizmu prichádzajúceho z jeho okolia. Z tohto kľúčového hľadiska sa mi zdá výhodnejšie podporovať predstavu Európy silných, demokratických inštitúcií smerujúcich k federatívnemu usporiadaniu, ako predstavu voľnejšej medzivládnej spolupráce. Tá totiž necháva silám národného egoizmu veľkých krajín oveľa väčší priestor.
Stabilné demokratické inštitúcie
Slovensko je tiež so svojou skúsenosťou s dvoma totalitnými režimami v 20. storočí a predchádzajúcimi obdobiami národnostného útlaku v Rakúsko-Uhorsku životne zainteresované na rešpektovaní demokratických princípov, občianskych slobôd a ľudských práv. Stabilné demokratické inštitúcie, právny štát, vysoké štandardy ochrany občianskych a ľudských práv, vrátane sociálnych, to je výdobytok EÚ. Skúsenosti nielen s rakúskym pravicovým populizmom, ale aj s rozličnými odrodami nacionalizmu, pravicového i ľavicového extrémizmu ukazujú, aká dôležitá je senzibilita voči vybočeniam zo zabehaných štandardov, aké dôležité ostáva dodržiavanie úzusu, že porušovanie spomenutých štandardov nie je tzv. vnútornou záležitosťou tej-ktorej krajiny, ale všetkých. Napokon, sami máme skúsenosť - ako tendencie k nedemokratickému a autoritárskemu vládnutiu dostali Slovensko na pokraj medzinárodnej izolácie a vylúčili ho v roku 1997 v Madride a Luxemburgu z prvej vlny rozširovania NATO.
Spoločné "stráženie" demokratických princípov je dôležitou garanciou, že prejavy extrémizmu nezosilnejú a nezačnú metastázovať. Zároveň platí, že demokracii a ľudským právam sa dlhodobo môže dariť iba v takom prostredí inštitúcií a pravidiel fungovania EÚ, ktoré sú transparentné, občanom zrozumiteľné a podliehajú kontrole spoločnosti na národnej i nadnárodnej úrovni. Európa len medzivládnej spolupráce je menej spôsobilá preventívne pôsobiť voči excesom nacionalizmu, populizmu a extrémizmu, než Európa tendujúca k istej podobe federatívneho usporiadania, v ktorej sa uplatňujú princípy vzájomnej zodpovednosti, solidarity, previazanosti záujmov a spoločného zdieľania rizík.
Prekonanie ekonomického zaostávania
Významným slovenským národným záujmom spätým so vstupom do EÚ je čo najrýchlejšie prekonanie ekonomického a civilizačného zaostávania za vyspelou západnou Európou. To predpokladá aj relatívne rýchle prekonanie obrovských medziregionálnych rozdielov v SR. Zvládnutie štruktúrnej krízy, ktorá je vyvolaná kolapsom veľkej časti výrobných kapacít vybudovaných v čase socialistickej industrializácie po tom, čo sme stratili tradičné odbytiská v niekdajšej RVHP, nie je možné bez solidárnej podpory EÚ. Ako ukazuje skúsenosť z doterajšieho fungovania Európskych spoločenstiev a neskôr EÚ, pôvodný "chudobinec" západnej Európy, ktorým boli Írsko, Portugalsko, Španielsko a Grécko, sa dokázal za 20-25 rokov pozdvihnúť zo zaostalosti, prekonať vysokú mieru nezamestnanosti a medziregionálne rozdiely práve vďaka prerozdeľovacím mechanizmom fungujúcim v EÚ na princípe solidarity.
Aj keď zrejme - ako tomu nasvedčujú diskusie o rozpočtovej politike EÚ po roku 2006 - nebude možné rátať s toľkým objemom prostriedkov do zaostávajúcich oblastí v súčasných kandidátskych krajinách, ako to bolo v prípade spomínaných štyroch štátov, i tak zachovanie, rozvinutie a zdokonalenie transferu zdrojov z bohatších do chudobnejších krajín musí zostať neodmysliteľnou súčasťou fungovania rozšírenej EÚ. Je Európa medzivládnej spolupráce schopná vyriešiť tento problém? Nie je posilňovanie demokratických európskych inštitúcií, zlaďovanie a vyvažovanie právomoci medzi nimi a národnými štátmi na princípoch federalizmu efektívnejšou odpoveďou na výzvu prekonať zaostávania východnej Európy? Nie je práve posilnené uplatňovanie federálnych princípov najvhodnejšou zábezpekou proti recidívam nezdravého národného egoizmu, ktorý by petrifikoval zdedené ekonomické a civilizačné rozdiely so železnou zákonitosťou plodiace sociálne, nacionálne a náboženské napätie, migračné vlny a v konečnom dôsledku otváral priestor k destabilizácii Východu i Západu?
Iste, ide o mimoriadne citlivú otázku. Napokon, nielen my, ale aj národy bývalej Juhoslávie a zjednotené Nemecko prešli diskusiami o tom, kto na koho koľko dopláca, a politickými konfliktmi, ktoré z nich vyplynuli. Nie je možné podceňovať klesajúcu podporu v niektorých štátoch EÚ procesu jej rozširovania, čo je zapríčinené obavami z nákladov na vyrovnávanie rozdielov medzi "starými" a "novými" krajinami, ako aj obavami, že tie štáty, ktoré doteraz čerpali pomoc zo štruktúrnych a ďalších podporných fondov, sa jej budú musieť vzdať v prospech ešte chudobnejších regiónov v súčasných kandidátskych krajinách. Ale podľahnúť náladám národného egoizmu, neprestavať európske inštitúcie na posilnenom princípe solidarity, neinvestovať do prevencie možných budúcich konfliktov vyvolaných práve ekonomickou nerozvinutosťou a sociálnym napätím by znamenalo dokorán otvoriť týmto konfliktom bránu. Preto sa dá len súhlasiť s tézou z textu, ktorú na prvú diskusiu národného konventu pripravila pracovná skupina MZV SR, že "pri federalistickom usporiadaní, kde bude posilnená úloha Európskej komisie a Európskeho parlamentu, je väčší predpoklad, že budú prijímané rozhodnutia zohľadňujúce skutočne celoeurópske a teda implicitne aj slovenské záujmy".
Sebarealizácia našich občanov
Dimenzia slovenských národných záujmov je spätá s rozširovaním slobody a možností sebarealizácie našich ľudí. Odstrániť bariéry, ktoré im zamedzovali rozvinúť a uplatniť svoje schopnosti, dať im príležitosť čerpať z intelektuálneho a kultúrneho bohatstva, to bol zmysel politickej revolúcie z roku 1989 a odstránenia železnej opony. Vstup do EÚ je teda logickým a prirodzeným pokračovaním tohto spoločenského procesu. Charta Európskej únie predstavuje minimálny štandard politických a ľudských práv vrátane hospodárskych, ktoré sa majú uplatňovať v členských krajinách. SR je preto zainteresovaná, aby tento štandard neostal iba v polohe politickej deklarácie, no prerástol do právne záväzného dokumentu, do súčasti Európskej dohody či Európskej ústavy. Ide aj o upevnenie európskeho sociálneho modelu, ktorý sa zakladá na princípoch sociálneho partnerstva so silnou úlohou odborov, kolektívneho vyjednávania, práva na štrajk, na pôsobení proti sociálnemu vylučovaniu. Model, ktorý je výdobytkom robotníckeho hnutia a úsilia socialistických a sociálnodemokratických strán v 20. storočí, sa stane všeobecne záväzným práve prostredníctvom zavedenia takého federatívneho prvku, akým je ústava EÚ. Bude to znamenať i ochranu slovenských ľudí pred sociálnym dumpingom, vykorisťovaním a zneužívaním lacnej pracovnej sily v budúcich členských krajinách.
V týchto súvislostiach je zaujímavé správanie sa viacerých zložiek našej pravice, ktorá sa tvári pápežskejšie ako pápež a jej predstavy o sociálnom systéme, úlohe štátu, či verejných službách by určite udivili mnohých politikov z Európskej ľudovej strany. Tí si uvedomujú, aké dôležité je udržať sociálnu súdržnosť. Dosvedčuje to i koncept schválený vlani počas portugalského predsedníctva v EÚ, ktorý sa zameriava na zvládnutie nezamestnanosti a ďalších sociálnych problémov prostredníctvom harmonizácie hospodárskych politík.
V silnejúcom procese globalizácie
Dnes už žiadna európska krajina nemôže efektívne presadzovať svoje národné záujmy mimo integračných rámcov. Ak to platí pre takého hospodárskeho obra ako Nemecko, platí to tým skôr aj pre SR. Je v jej záujme, aby rozširujúca sa EÚ bola silným globálnym hráčom, aby sa v praxi uplatnila vízia Únie ako najdynamickejšie sa rozvíjajúcej ekonomiky založenej na najnovších vedeckých poznatkoch a najvyspelejších technológiách. Len v takejto EÚ môže byť aj Slovensko úspešné v globálnej ekonomike. Tomu má zodpovedať i nové vnútorné usporiadanie EÚ. Zavedenie euro si logicky vynucuje posilňovanie politickej únie. Inak sa nedá prekonať stav, keď EÚ je síce ekonomickým obrom, ale zároveň politickým trpaslíkom. Formulovanie a presadzovanie spoločnej zahraničnej i bezpečnostnej politiky, koordinácia hospodárskych politík voči iným veľkým svetovým hospodárskym centrám, uplatňovanie sociálnej a politickej súdržnosti v budúcich 27, resp. 28 členských krajinách, formulovanie spoločnej politickej vôle ako základného predpokladu na efektívne presadzovanie celoeurópskych záujmov - to je nemysliteľné bez vytvorenia takých inštitúcií a rozhodovacích mechanizmov, ktoré umožnia EÚ komunikovať s ostatnými globálnymi silami na svetovej politickej šachovnici takpovediac jedným hlasom.
Efektívne zjednocovanie politickej vôle je kľúčová výzva pre zjednocujúcu sa Európu, ak sa proces rozširovania nemá skončiť iba pri rozšírení spoločného trhu. O tom, aké je to zložité, svedčí boj, ktorý sa v Nice zvádzal, a to, v ktorých prípadoch sa má pri rozhodovaní zachovať právo veta a kde sa má prejsť na väčšinové rozhodovanie. Z tohto hľadiska je perspektívnejšie uvažovať o nemeckých návrhoch na inštitucionálnu reformu, ako zotrvávať na modeli medzivládnej spolupráce.
Záujmy malých krajín
Slovensko predstavuje počtom obyvateľov pätnástinu Nemecka, sedminu Poľska či Španielska, desatinu Francúzska či Veľkej Británie. Preto otázka, čo je zo stredno- a dlhodobého hľadiska pre presadzovanie špecifických záujmov malých krajín a rozvoj neopakovateľnej národnej identity lepšie - Európa medzivládnej spolupráce alebo únia s posilňujúcimi sa federatívnymi prvkami, je pre Slovensko mimoriadne dôležitá. To, že máme protirečivé historické skúsenosti z federálneho spolužitia, by nás nemalo mechanicky viesť k odmietaniu akýchkoľvek federatívnych riešení. Udržiavanie bohatstva Európy, ktorým je jej multietnické a multikultúrne zloženie, kultivovanie národnej identity a zároveň utváranie povedomia európanstva je ľahšie, ak budú pri rozhodovaní platiť pravidlá, ktoré umožnia plne demokratické vyvažovanie národných i celoeurópskych záujmov a zabránia nepriamej mocenskej dominancii veľkých štátov.
Zjednotené Nemecko so svojou dramatickou históriou, s obrovskou hospodárskou a politickou silou, s potenciálom vytvárať si vlastné sféry vplyvu, vsádza na dobrovoľné, takpovediac preventívne sputnávanie tohto potenciálu silnými európskymi inštitúciami a nie na neobmedzené presadzovanie svojich národných záujmov prostredníctvom tohto potenciálu v Európe voľnej medzivládnej spolupráce. Preto myšlienku postupnej federalizácie EÚ, s ktorou vstúpili do diskusie Joschka Fischer a Gerhard Schröder, beriem aj ako vyjadrenie historickej zodpovednosti Nemecka za budúcu podobu Európy. Táto zodpovednosť vyplýva zo správneho zhodnotenia skúseností 20. storočia, v ktorom sa nekontrolované národné egoizmy dostali do tragických konfliktov.
Autor (1952) je predseda Spoločného parlamentného výboru EÚ a SR
