Pozliepaný optimizmus
Americký prezident George W. Bush napriek predvolebným sľubom bohatej a silnej židovskej loby v USA opäť o pol roka odložil sťahovanie americkej ambasády z Tel Avivu do Jeruzalema. Argumentoval nevyhnutnosťou zastaviť násilie zo strany Palestínčanov a zmraziť výstavbu nových príbytkov zo strany židovského štátu. Ostatne, načo je v tomto napätom období potrebná americká ambasáda v Jeruzaleme?
Jásir Arafat za posledných tridsať rokov oslávil azda viac prímerí, ako svojich narodenín, a mnohé z nich sa prerušili teroristickými aktami islamských militantných skupín. Aj v tejto súvislosti izraelský denník Haaretz palestínskeho vodcu Arafata označil (parafrázujúc knihu o Dr. Jekyllovi a Mr. Hydeovi) za Dr. Prímerie a Mr. Teror. Palestínski radikáli označili aj najnovšie izraelsko-palestínske prímerie dosiahnuté riaditeľom americkej CIA J. Tenetom za mrhanie času a chystajú sa "krvou vydobýjať naspäť územia". Za posledných niekoľko dní región zaregistroval vyše 10 krvavých incidentov denne, čo potvrdzuje vážnosť ich úmyslu.
Predstavy o prímerí
Vykresľovanie Arafata ako démona vychádza z toho, že chce zabezpečiť prímerie "len v zóne A", ktorú úplne kontroluje Palestínska samospráva, a nie v zóne B a C, ktoré sú pod vojenskou kontrolou Izraela. "Som pripravený na bolestivé ústupky kvôli pravému mieru, ale neurobím žiadne ústupky smerom k terorizmu. Tenetov plán je pracovným materiálom. Prímerie musí existovať a ak Arafat niečo chce, musí byť schopný zaručiť, že prímerie zostane zachované," dodal na vysvetlenie Šaron. Je však dosť ťažké predstaviť si, že by palestínske bezpečnostné sily mohli len tak nabehnúť do daných zón B a C. Sám izraelský minister obrany Benjamin Ben-Elizer v konečnom dôsledku priznal, že až na základe implementácie Tenetovho plánu sa sprísnilo nariadenie dovoľujúce izraelským vojakom strieľať.
V danej situácii vyvstáva otázka, či je pre úspech a udržanie prímeria dôležitejšia správa senátora Mitchella, či plán opatrného optimistu Teneta. Mitchellova správa hovorí o potrebe zastavenia násilia zo strany Palestínčanov a rovnakú ťarchu zodpovednosti kladie na plecia Izraela. Požaduje od neho zmrazenie ďalšej výstavby na okupovaných územiach, čo sa snaží Tel Aviv podmieňovať dodržiavaním Tenetovho plánu zo strany Palestínčanov. Najmä v časti, kde Palestínčania musia zhromaždiť všetky rakety a iné ilegálne držané zbrane, zatvoriť továrne na výrobu bômb a zabrániť pašovaniu zbraní, či "razantne zasahovať proti jednotlivcom a skupinám, ktoré sa pokúsia uskutočniť teroristické operácie na územiach nachádzajúcich sa pod ich kontrolou a hľadať páchateľov takýchto násilných akcií".
Arafat musí riskovať
Šaronove prirovnania Arafata k "patologickému klamárovi a vrahovi", či označenie palestínskeho vodcu za "vernú kópiu Osama bin Ladína" zo strany amerického splnomocnenca pre Blízky východ W. Burnsa je nespravodlivé. Palestínsky prezident sám riskuje politické odstavenie, ak sa mu nepodarí dosiahnuť pre Palestínčanov samostatný štát. Ak teda Arafat nesúhlasil so všetkými podmienkami v Tenetovom pláne (predovšetkým, pokiaľ šlo o požiadavku na vytvorenie nárazníkovej zóny medzi židovským štátom a palestínskymi územiami), tak preto, že izraelský premiér Šaron dal niekoľkokrát jasne najavo, že mu ide predovšetkým o oddelenie Gazy od Západného brehu, Nábulusu od Tul Karm, či Betlehemu od Ramalláhu. Asi netreba pripomínať, že budúca palestínska štátnosť by už tak nemala podobu ani len patchworku, skôr množstva chudobných kaluží po trochu výdatnejšom daždi.
Hoci šéf izraelskej diplomacie Šimon Peres tvrdí, že od roku 1948 Izrael nečelil takej veľkej hrozbe ohľadom vlastného prežitia ako v súčasnosti, treba pripomenúť, že medzi obeťami osemmesačných násilností je na jednej strane 455 Palestínčanov a 13 izraelských Arabov a na strane druhej 111 Izraelčanov. O adekvátnosti použitia izraelských stíhačiek F-16, ktoré koncom mája tvrdo zaútočili na palestínske ciele, zapochybovali aj demokrati v americkom Kongrese. Tí začali vyšetrovať, ako je možné, že stíhačky dodané Spojenými štátmi, ktoré mali byť podľa kontraktu využité len na "legitímnu obranu", si zobrali na mušku aj živé terče s kameňmi a gumovými projektilmi.
Premiérove predstavy
Pokiaľ ide o výstavbu na okupovaných územiach, štatistiky komentár nevyžadujú. Minister pre výstavbu a plánovanie N. Šaransky najnovšie ponúka mladým grant 50 000 šekelov, ak si kúpia byt na Chrámovej hore, ktorá v septembri po kontroverznom výstupe vtedajšieho prezidentského kandidáta Ariela Šarona odštartovala druhú palestínsku intifádu. Izrael plánuje vyčleniť ďalšie peniaze na zlepšenie života izraelských osadníkov v už existujúcich príbytkoch na okupovaných územiach. Predovšetkým, aby tam dostal "mladú krv". A rozhodne by to malo byť viac, ako za vlády Jicchaka Rabina, ktorý poskytoval 800 šekelov mesačne rodinám, ktoré sa rozhodli presťahovať do vnútra územia tzv. zelenej hranice, teda do oblastí, ktoré zatiaľ pod správou Palestínčanov z rôznych dôvodov neboli.
Podľa Šarona, "za mier sa musí zaplatiť vysoká cena, no nikdy sa to nemôže urobiť za cenu našej bezpečnosti". Tým si však osvojil mylnú teóriu, že mier sa dá dosiahnuť za nič, čo sa interpretuje ako mier za mier (odmietnutie vzdať sa bezpečnostného pásma pozdĺž Jordánu kvôli vode a vojenskej polohe, východného Jeruzalema a návratu všetkých palestínskych utečencov). Mylné je aj to, že sa dá spomaliť mierový proces poskytnutím "veľkorysej" autonómie pre Palestínčanov a labilná je tiež teória o tom, že sa dá bezpečnosť dosiahnuť skôr ako mier. Sám Peres k tomu dodal, že "len mier môže priniesť bezpečnosť. Je absurdné požadovať bezpečnosť a neponúknuť mier".
K odmietaniu medzinárodných pozorovateľov treba povedať, že už teraz sa o mier v regióne stará viac krajín a medzinárodných inštitúcií, ako si možno predstaviť. Či už je to Rusko, USA, alebo susedné arabské krajiny. Pripomeňme si, že generálny tajomník OSN svojou cestou po Blízkom východe vystriedal šéfa nemeckej diplomacie Joschku Fishera, ktorý tam bol ako vyslanec EÚ. Práve Fischer podčiarkol, že USA sú síce nenahraditeľným partnerom v regióne, ale EÚ musí urobiť viac, ako len odpovedať na ekonomické potreby. Je zrejmé, že ani USA, ani EÚ a ani OSN neurobia nič, kým svoju obeť v podobe ústupkov neprinesú obe znepriatelené strany.
Autorka (1974) je redaktorka Hospodárskeho denníka
