Matuškove vavríny vädnúce a nevädnúce

Nemôžem povedať, že by som Alexandra Matušku osobne poznal, či bol s ním v priateľskom vzťahu: nie, iba som sa s ním zoznámil. Presnejšie zoznámil ma s ním básnik Pavel Bunčák 2. apríla roku 1974 v kaviarni hotela Krym.
Počet zobrazení: 3334
kresba-m.jpg

(Náčrt k portrétu Alexandra Matušku 26. 2. 1910 – 1. 4. 1975) Nemôžem povedať, že by som Alexandra Matušku osobne poznal, či bol s ním v priateľskom vzťahu: nie, iba som sa s ním zoznámil. Presnejšie zoznámil ma s ním básnik Pavel Bunčák 2. apríla roku 1974 v kaviarni hotela Krym. Presne do roka, prvého apríla roku 1975 Matuška vo veku 65 rokov umrel. Zostal som tu ja, pozostalý tohto stretnutia v kaviarni bývalého hotela Krym: ešte nie monument, ale aký-taký pamätník už áno. Mal by som odpovedať na otázku, kto nám umrel pred tridsiatimi piatimi rokmi, alebo inak, presnejšie: kto žije v nás v osobe Alexandra Matušku aj po sto rokoch od jeho narodenia? aA keďže som s esejistom Alexandrom Matuškom svoj rozhovor s jeho dielom často či už ako čitateľ, alebo redaktor obnovoval – pokúsim sa.

Matuška si v priateľskej spoločnosti žartovne hovorieval „pražský doktor“. Po skončení reálneho gymnázia v Banskej Bystrici začal totiž roku 1928 študovať na Karlovej Univerzite filozofiu, československý jazyk a francúzštinu. Počas štúdia sa priatelí s Dobroslovom Chrobákom, začas je členom akademického spolku Detvan i komunisticej Iskry. Neskôr spolu s Michalom Chorváthom, Karolom Bezekom a Jánom Kostrom založili skupinu R-10 – podľa roka narodenia – a chystali sa vydať zborník Červený kohút. Viacerí členovia skupiny, vrátane Matušku, vystúpili manifestačne v časopise DAV.

Proti všetkému a všetkým

Po dvoch rokoch štúdia na univerzite pod vplyvom pražskej kultúrnej a politickej atmosféry uverejnil Matuška svoj prvý článok v Peroutkovej Přítomnosti Hra na fujaru a pokrok (1930). Polemicky v ňom zaútočil na všetko, čo bolo dovtedy posvätné: teda na senátorov Hlinkovej strany, na Vajanského, ale aj na Maticu. Bola to polemika proti všetkému a všetkým, ale napriek tomu už vtedy jej nechýbal autorov charakteristický ironický štýl. Podľa Matuškovho súčasníka Smreka štýl grobiansky, divoký a bezohľadný, neberúci ohľad ani na osoby, ani na historické fakty a už vôbec nie na spoločenský takt. Ale aj s odstupom desaťročí vidno, že v niečom triafal presne. Napríklad: „Tri veci, našťastie všetky len z tohto sveta, charakterizujú našu súčasnosť a zdá sa, že sa bez nich nezaobídeme ani v budúcnosti: Sme prepolitizovaní – to je všade, sme preteologizovaní – v tom sme primášmi, k tomu sa pripája najväčšia príčina všetkých príčin a následkov u nás – dáma v kroji: tradícia. Na politike si brúsime a vylamujeme zuby s vášnivosťou, ktorá je hodna začiatočníkov.“ Do konca štúdia, ktoré úspešne zakončil v roku 1934 prácou Ideológia Jozefa Miloslava Hurbana a jej vzťahy k súčasnosti a napokon doktorskou dizertačnou monografiou Vplyv Schhopenhauera na Nietzscheho, napísal Matuška ešte celú sériu polemicky vyhrotených článkov voči kultúrnym a politickým pomerom na Slovensku. Polemicky na ne reagovali básnik Andrej Žarnov a prozaik Tido Gašpar. Ján Smrek, vydávajúci v Prahe mesačník Elán, šéfredaktorovi Peroutkovi vyčítal, že Matuškove články sa do Přítomnosti hodia asi tak ako žlté topánky k dobre ušitému fraku, ktorým časopis Přítomnost skutočne je. Matuška o svojich raných polemikách už ako šesťdesiatročný povedal: „Začal som v Prítomnosti, u nás to bolo zabarikádované. Slovenský denník i časopisy (Pohľady – Mráz) ma odmietli pre moju neomalenosť... Vyzeralo to z českej i slovenskej strany ako pomoc čechoslovakizmu, ale nebola to pravda. (Matuška: Osobne a neosobne) Sériu týchto polemík zakončí v roku 1937 obrazoboreckou monografiou Vajanský prozaik, ale vydá ju až roku 1946. Vajanského – ako prozaika – v nej nielenže stiahol z piedestálu, ale ho doslova detronizoval a rozobral – dnes by sme povedali – na súčiastky vhodné len do šrotu.

Korekcie činmi

V biografických rozhovoroch s J. Vanovičom, ktoré vychádzali v rokoch 1969/70 v Slovenských pohľadoch o svojej ranej pražskej perióde povedal: „Mladý človek je voluntarista, chce veci lámať cez koleno, neuznáva rozličné determinizmy. Ja som bol ,konkrétne´ presvedčený, že za všetko si môžeme sami. Štúrovo často opakované slovo o ,opúšťaní sa´ – že za svoje položenie sme zodpovení len my. Mladý človek – ale vari aj postarší – bol teda neúctivý, napádal, útočil dráždila ho nechuť jeho rodákov k sebapoznaniu, „sebareflexii“, kritickosť k iným, nekritickosť k sebe, mladý človek pohoršoval... platil za kazisveta, lebo rušil idylu. Už mladý človek, a ten postarší tobôž, však chápal, že na svojom osude nie si je kolektív vinný sám, že to majú ,na svedomí´ aj iní. Ako? Poviete si. Chápal to a jednako si počínal akoby o tom nevedel? Presne tak, pretvaroval sa trochu, skúšal, čo to bude robiť. Nebolo preňho ťažké skúšať to aj z druhého konca, voliť iný prístup, opačný. Jeho kolektív nebol hlúpejší ani bezcharakternejší ako kolektívy iné: napriek všetkému vykonal čosi sám a čosi vo svojich reprezentantoch. Slovom jeho hnevlivý postoj sa zmenil aj na lásku, aj na apoteózu niektorých reprezentantov národa – presne tak, ako mu ktosi bol dávno zaveštil.“ Aj z týchto citátov vidno, že Matuška nič z napísaného v mladosti neodvolal, aj keď spätne mnohé korigoval. Pravda, korekcie nerobil vyhláseniami a dodatočnými ospravedlneniami, ale činmi. Takýmto činom bola aj esej Štúrovci, ktorá vyšla roku 1948. Esej je podstatnou korekciou jeho práce Ideológia Jozefa Miloslava Hurbana a jej vzťahy k súčasnosti.

Povstalec a kultúrny pracovník

Po ukončení vysokej školy učil na učiteľskom ústave v Leviciach, neskôr na gymnáziách v Bratislave, Michalovciach a v Banskej Bystrici, kde ho zastihlo Povstanie. Aktívne sa doňho zapojil ako zástupca šéfa tlačového odboru SNR (za KSS), písal do povstaleckého Nového slova, Pravdy, prednášal v povstaleckom rozhlase. Hádam najväčším kultúrnym paradoxom Alexandra Matušku bol fakt, že on, autor dizertačnej práce o Nietzschem (ktorý Schopenhauerovu „voľu k životu“ prekvalifikoval na „vôľu k moci“, aby ju nacisti napokon „povýšili“ na vôľu k moci vládnuť nad ostatnými národmi mimoriadne brutálnymi metódami), musel napokon ako povstalec bojovať s týmito „nadľuďmi“ a vykonávateľmi takto scestne pochopenej „vôle k moci“. Po vojne pracuje na Povereníctve informácií, v rokoch 1946 – 1948 je redaktorom kultúrnej rubriky denníka Národná obroda, pobudol na pracovnom pobyte vo Švajčiarsku a neskôr na študijnom vo Francúzsku. Svoje politické krédo tých čias sformuloval v článku Niekoľko dojmov zo Švajčiarska takto: „Ak sú dnes, ako ktosi napísal, naozaj dva svety, jeden, ktorý znamená slobodu bez spravodlivosti, a druhý, ktorý uskutočňuje spravodlivosť bez slobody, bude v záujme spravodlivosti i slobody porazený ten prvý.“ (Národná obroda 1946). Práca na Povereníctve a v Národnej obrode je po účasti v Povstaní politicky najexponovanejším obdobím literáta a či – ako si vtedy hovoril - kultúrneho pracovníka Matušku. Píše a hodnotí situáciu v kultúre a literatúre, edičnú prax, preklady a „pragmatickosť“ prekladateľov, vyzýva Novo objaviť Vajanského (ako kritika), zaoberá sa emigráciou prozaikov Hronského a Urbana. Túto horúčkovitú aktivitu zmrazia až politické procesy zo začiatku päťdesiatych rokov, ktoré mrazivo dýchnu aj na Matuškovu polemickú a vzdorovitú šiju. A hádam najväčším Matuškovým životným paradoxom bolo, že on, aktívny účastník Povstania, ktoré na povstaleckom území nielen de jure, ale aj de facto obnovilo Československú republiku, on, šesť týždňov väznený gestapom, bol (rok po monsterprocese s povstaleckým veliteľom Viliamom Žingorom a jeho spolubojovníkmi) na povestnom Aktíve slovenských spisovateľov na jar roku 1951 spolu s Michalom Chorváthom, Dominikom Tatarkom a Vladimírom Mináčom tiež viac obviňovaný ako kritizovaný za „buržoázny nacionalizmus“. Keď si uvedomíme, že v procese so Slánskym bolo popravených trinásť ľudí, medzi nimi aj Clementis, tak si naozaj svojou osobnou slobodou a možno ani životom nemusel byť istý... O sedemnásť rokov sa majster paradoxov Matuška vyslovil, že „buržoázny nacionalismus je náukou o tom, že je to vždy ten menší a slabší, ktorý ohrozuje väčšieho a silnejšieho“ (1968).

Obnovovateľ a tvorca

Ak sú tridsiate roky a prvá polovica štyridsiatych rokov rokmi Matušku polemika, ironika a buriča, tak druhá polovica štyridsiatych rokov a päťdesiate roky sú rokmi Matušku obnovovateľa a tvorcu narušenej národnej a kultúrnej kontinuity. Vydáva eseje Profily (1946) – Sládkovič, Janko Kráľ, Štefánik, Dostojevskij, Nietzsche pôvodný a nepôvodný, Nové profily (1950) – Sládkovič, Hviezdoslav, Jesenský, Jilemnický, Vavríny nevädnúce (1953) – Lermontov, Gogoľ, Tolstoj, Kráľ, Jesenský, Timrava. V rokoch 1953 – 1957 bol šéfredaktorom Slovenských pohľadov, súčasne rediguje päť zväzkov vybraných spisov Štefana Krčméryho. Organizačne a editorsky stojí aj za sériou piatich zborníkov, počnúc zborníkom Jesenský v kritike a spomienkach (1955), Tajovský... (1956), Kukučín... (1957), Timrava...(1958) a Jégé v kritike a spomienkach (1959). Koncom päťdesiatych rokov začína Matuška pracovať na jednej z troch monografií, ktorými zavŕšil svoje literárno-kritické dielo. Tou prvou bola monografia Človek proti skaze (1963) o Karlovi Čapkovi. Prvou bola nielen u nás, na Slovensku, ale aj v Československu. Tou druhou monografia Rudolf Jašík (1964) a treťou Jozef Cíger Hronský (1970). Medzitým sa stáva doktorom vied, členom korešpondentom SAV i národným umelcom (1969), od roku 1959 až do smrti (1. 4. 1975) pracuje v Literárnovednom ústave. Všetky tieto „vavríny vädnúce“ získal napriek svojej tvrdošijnosti, neúhybnosti, za to, čo považoval za potrebé napísať a povedať on sám, a nie za to, čo sa „dobe chcelo počuť“. Viac ako cenám a oceneniam dával prednosť hodnotám. Isteže, zahnaný dobou aj do kúta (v krvavých päťdesiatych), dal aj on „cisárovi, čo bolo cisárovo“, ale dodajme, že mu nedal z „božieho“. Jeho monografia o spisovateľovi a emigrantovi Hronskom hovorí o tom, že si „pálil prsty“, lebo Hronský bol aj vtedy „nebezpečné politikum“, z ľavej i pravej strany. Matuška bol v tejto monografii zásadový, ale tolerantný. Zásadový v tom, že Hronského prozaické dielo je významnou umeleckou hodnotou, aj napriek tomu, že emigroval a v emigrácii napísal protipovstalecký román Svet na Trasovisku (1960). Tolerantný v tom, že kritik a povstalec Matuška ani tento román v monografii nezamlčal, ale neprisúdil mu hodnotu vyváženého umeleckého diela. Bez toho, že by na autora zvyšoval hlas, napísal, že Hronský je v ňom „skrivodlivý“. Jedným z Matuškových „kréd“, ktoré vystihuje jeho život i dielo, a ku ktorému sa hlásil aj pred smrťou, bola myšlienka Ephraima G. Lessinga, že „každé vlastníctvo, aj vlastníctvo pravdy človeka obmedzuje“. A čo nám (literatúre) odkazuje ako kritik, esejista, ale aj literárny historik: „Nemôže ostať bokom od Európy, ale práve tak sa nemôže umárať za európskosťou ako kritériom, ktoré by ju zbavovalo vlastnej tváre. Musí na európskej úrovni, neprovinciálne vyjadrovať slovenskú modifikáciu univerzálneho, musí – mala by – tak robiť s poslušnosti k minulému i budúcemu. Myslím, že takáto je podoba „slovenskej otázky“ v umení a literatúre a takýto je príkaz“ (1968).

Autor je publicista

Hádam najväčším kultúrnym paradoxom Alexandra Matušku bol fakt, že on, autor dizertačnej práce o Nietzschem (ktorý Schopenhauerovu „voľu k životu“ prekvalifikoval na „vôľu k moci“, aby ju nacisti napokon „povýšili“ na vôľu k moci vládnuť nad ostatnými národmi mimoriadne brutálnymi metódami), musel napokon ako povstalec bojovať s týmito „nadľuďmi“ a vykonávateľmi takto scestne pochopenej „vôle k moci“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984