Čo ak nebude nič na predaj
Slovník cudzích slov uvádza privatizáciu ako "predaj štátneho alebo vládneho majetku spravidla zo znárodnených odvetví alebo obchodných činností súkromným podnikateľom". Na Slovensku sa počnúc rokom 1991 v rámci prvej vlny kupónovej privatizácie odštátnilo približne 500 podnikov v hodnote vyše 87 miliárd korún. Druhá vlna sa začala v roku 1993 a takýmto spôsobom prešlo do súkromných rúk asi 610 štátnych podnikov. Mnohí ekonomickí odborníci však už v tejto etape vidia zárodky zlého privatizačného procesu, ktorý pokračuje aj v súčasnosti.
Rezeš, Poór, Martinka
Dnes sa pojem privatizácia v mysli ľudí spája zväčša s osobami, ako je Vladimír Poór, Karol Martinka, či Alexander Rezeš. Pravdaže, ich mená evokujú v bežných občanoch nenávisť. Väčšina privatizérov z obdobiach vládnutia Vladimíra Mečiara sa musí podrobiť vyšetrovacím úkonom. Pritom všetci sú obvinení z jedného - kúpili podnik za éry predsedu HZDS za nízku sumu, často až priveľmi podsadenú. Znamená to teda, že využili situáciu, ktorá sa im v tom čase ponúkala. Veď za to, že za dajakú fabriku dali oveľa menej peňazí, ako bola jej hodnota, oni predsa nemôžu. Vinná je v tomto prípade vláda, ktorá určila také podmienky predaja.
Vládna koalícia sa síce v roku 1998 zmenila, vtedajšie privatizačné postupy kritizovala, no poučenie si z nich viditeľne nevzala. O tom svedčí aj posledná kauza okolo privatizácie Slovenských plavieb a prístavov. Tento prípad sa teda dá jasne nazvať blamážou par excellance. Ešte šťastie, že víťazom zrušeného výberového konania nebola zahraničná spoločnosť.
Jeden svojim, druhý zahraničným
Rozdiel medzi privatizačnými postupmi oboch vlád je teda ešte jeden - zatiaľ čo Vladimír Mečiar predával lukratívne podniky za nízke ceny len svojim, Mikuláš Dzurinda zvolil pod zámienkou transparentnosti lepšiu taktiku. A tak sa väčšina našich úspešných inštitúcií dostáva do rúk zahraničných investorov.
Každopádne, táto vládna koalícia má v pláne odpredať najviac lukratívnych podnikov. Doteraz to bola Slovenská sporiteľňa, Slovenské telekomunikácie, či slovenský podiel v ČSOB. Na rade je jeden z najstrategickejších podnikov Slovenska, či dokonca celej strednej Európy - Slovenský plynárenský priemysel. Jeho predajom chce vláda znovu zaplátať určité diery v našej ekonomike a tak sa mnohí opäť obávajú prejedenia získaných finančných prostriedkov. Dzurindov kabinet chce z nich splatiť štátne dlhy a naštartovať sociálne reformy. Otázne je, či to tak aj naozaj bude. Veď je ešte veľa ďalších oblastí, ktoré potrebujú peniaze. Ale uvidíme, čo sa stane, keď už na Slovensku nebudeme mať čo predať.
