Úsmevy a vrásky víťazov
Tohtoročný 8. máj bol pre Václava Vojáčka šťastným dňom nielen preto, že mal práve 62 rokov. Zúčastnil sa na Ľavicovom dni v Trenčíne, kde v úvode Večera tolerancie Brigita Schmögnerová vyžrebovala spomedzi účastníkov čitateľskej súťaže týždenníka SLOVO pri príležitosti 10. výročia vzniku SDĽ prvých troch výhercov.
Najprv vytiahla lístok s menom Dagmar Hanuliaková z Tvrdošína, ktorá získala 3. cenu. "Bol som rád, že sa na náš okres usmialo šťastie," spomína si V. Vojáček, keď sedíme uňho v činžiaku v Nižnej na Orave, "vôbec som nedúfal, že by sme mali mať dvojnásobný úspech." Druhá cena poputuje do Banskej Bystrice pani Rohnovej, oznámila ministerka financií a po chvíli napätia vyhlásila, že hlavnú cenu vyhráva dvojité V. "To bude dajaký Weiss, pomyslel som si," pokračuje, "ale napokon zvolala - Václav Vojáček!" Jeho a niekoľko ďalších výhercov na strednom Slovensku sme navštívili, aby sme im odovzdali ceny, ktoré zabezpečila naša redakcia a SDĽ.
Václav III.
V našom týždenníku sa V. Vojáčkovi páčia najmä rozhovory a zápisy zo stretnutí Klubu nového SLOVA so zaujímavými osobnosťami. Pred dvoma mesiacmi práve s ministerkou Schmögnerovou.
"Má nepochybne ťažkú úlohu. Veľa jej krivdia tí, čo na ňu nadávajú," tvrdí. "Nie, nehovorím to preto, že ma vyžrebovala. Neviem si predstaviť niekoho iného na jej poste." Pán Vojáček vyhral televízor, pritom zo 400 metrov od jeho bytu stojí bývalá fabrika, v ktorej pracoval takmer celý život a z jej brán za ten čas vyšlo hádam i šesť miliónov nových televízorov. Doma však mali dosiaľ iba jeden. Odteraz sa vraj už nebudú hádať, keď budú vysielať športové prenosy.
"Veľmi ma mrzí, keď vidím, ako je v areáli bývalej Tesly pusto," priznáva sa pán Vojáček. "Kedysi tam pracovalo päť a pol tisíc ľudí, teraz pár malých firiem, no televízory sa tu už vôbec nerobia. Tie vyrába OVT v Trstenej, brat niekdajšieho ministra obrany Jožko Sitek, ktorý u nás zastával funkciu námestníka." Z vyše päťtisíc bývalých zamestnancov mnohí, najmä starší, zostali natrvalo bez roboty. V Tvrdošínskom okrese dosahuje nezamestnanosť 21,5 percenta. Ešteže v susednom Námestove stavajú priemyselný park.
Mladý Bratislavčan Václav prišiel do Nižnej v roku 1956 ako absolvent elektrotechnickej priemyslovky na umiestenku. Koľkí by ju dnes uvítali?!
Postupne sa vypracoval na vedúceho technológa. Posledných desať rokov pred novembrom 1989 robil predsedu celozvodného výboru KSS, potom zase radového technológa až do predčasného dôchodku v roku 1997.
"Nemám šťastie na lotérie," usmieva sa. "V jednej miniankete Nového slova som vyhral 300 korún. A druhou výhrou v živote je práve táto." História ho zaujíma od školských liet. Podobne ako jeho 14-ročného vnuka, ktorý chce byť učiteľom telesnej výchovy a dejepisu. Ako ináč, tiež sa volá Václav. Tak ako každý najstarší syn v rodine od čias dedka nášho výhercu, ktorý mal korene v Čechách. "Rád chodím 8. mája na Ľavicové dni, lebo tam stretávam ľudí rovnakého razenia," prizvukuje Václav III., keď sme dojedali fajnú domácu jaternicu. "Teraz som sa po rokoch porozprával s ministrom obrany Jozefom Stankom. Dlho sa poznáme, veď bol generálny riaditeľ VHJ Tesla. Som rád, že ostal bezprostredným človekom, akým bol."
Druhá hifi veža do Tvrdošína
Manžel výherkyne 3. ceny 41-ročný Peter Hanuliak má v SOU elektrotechnickom na starosti odborný výcvik. Školu sme našli iba o ulicu ďalej. Práve od V. Vojáčeka. sa dozvedel, že vyhrali hifi vežu.
"Keď som to žene oznámil, myslela si, že si robím z nej psinu," hovorí Hanuliak. "SLOVO odoberáme od začiatku. Čítanie je to zaujímavé. Chvalabohu, že tam nezverejňujete kadejaké klebety, ktorými sú prepchaté iné noviny. Doma už máme hifi vežu, sám som ju zmontoval. Nič to, táto bude pre naše tri dcéry." Peter, rodák z Martina, je absolvent učilišťa, v ktorom teraz pracuje. Kedysi to bola liaheň kádrov pre všetky elektrotechnické podniky v širokom regióne. Pred desiatimi rokmi školu navštevovalo vyše 1100 žiakov, teraz horko-ťažko 360. Preorientovali sa na celkom iné smery - vychovávajú stolárov, umeleckých rezbárov, technicko-administratívnych pracovníkov, strojárske remeslá, no väčšina absolventov ide priamo na úrad práce.
"Kedysi bol náš trojposchodový internát plný," spomína si s nostalgiou, "v súčasnosti sa pre študentov využíva sotva jedno poschodie. Zvyšok sme prerobili na ubytovne a firemné kancelárie. A budúcnosť školy? Pokiaľ sa nezmení ekonomická situácia v štáte, nevidím ju ružovo. Veď sme ešte v tomto roku nedostali ani korunu na výuku, chcú nám odpojiť elektrinu."
V srdci Povstania
Cestou na Oravu sme sa ráno zastavili v Banskej Bystrici. Ota Rohnová, ktorá získala od galérie Miro obraz tatarského umelca Zufara Gimajeva Jarná krajina, nás netrpezivo čakala vo svojom byte na Fončorde.
"Môj otecko bol cez Povstanie predseda Revolučného národného výboru v Lupoči pri Lučenci. Vtedy nás Nemci vyhnali a my sme utekali na lazy," spomína, kým si pochutnávame na bryndzových haluškách. "Učila som v neďalekej škole, ktorá niesla čestný názov ZŠ SNP. V okolí bývali obyvatelia vypáleného Kališťa, ich deti a vnuci chodili na našu školu. Tak sme zriadili veľmi peknú pamätnú izbu. Pri slávnostnom otvorení zaspievala pieseň s vlastným textom stará teta, ktorej muža Nemci odvliekli z Kališťa do Turčianskych Teplíc. Tam ho prerezali pílou. Pamätnú izbu po novembri zlikvidovali spolu s pomenovaním školy. Dosiaľ mám pred očami jej motto od Andreja Plávku: Nože príď, kým ešte žijú pamätníci, svedkovia očití, lebo ich orlí zrak už vedne a vlieva sa do písmen pamätných, do histórie."
Pani Rohnová učila slovenčinu, dejepis a občiansku náuku, posledné roky bola riaditeľkou najväčšej základnej školy v Banskej Bystrici, ktorú navštevovalo 1270 žiakov. Priznáva sa, že do dôchodku išla hneď, ako mala nárok, hoci ju to teraz mrzí, lebo by si prilepšila. Z penzie sa však dá vyžiť, i keď skromne. Ešte aj podporuje dvoch vnukov, na ktorých je veľmi hrdá. Jeden študuje jadrovú fyziku, práve je na študijnom pobyte v Dubne, a druhý chodí na vysokú školu ekonomickú.
"SLOVO sa mi veľmi páči, lebo sú tam názory širokého spektra od ultraľavice až kdesi doprava od stredu," prehodila ďalší list nášho dialógu. "Mnohé články ma utvrdzujú v tom, že ľudstvo je nepoučiteľné od Adama a Evy, keď to vezmeme idealisticky, alebo, ak to berieme materialisticky, od jaskynného človeka, ktorý bol schopný vraždiť pre bohatší úlovok. Po novembri jeden známy lekár napísal do novín, že učitelia nemohli dobre vychovávať deti, lebo ich neviedli v náboženskom duchu. Bez Boha sa vraj nedá viesť mladého človeka ani k morálke. A čo som učila na občianskej - úcte k starším, rodičom, viedla som žiakov k vlastenectvu, aby ochraňovali životné prostredie, prírodu. To bolo všetko amorálne?"
Pamätník starých čias
Júliusa Facunu, ktorý získal 4. cenu fritézu, s pani Rohnovou spája omnoho viac ako čitateľská súťaž. Vyše štyri desaťročia pracoval v školstve a pred odchodom do dôchodku bol riaditeľom najpočetnejšej základnej školy na Orave s 1512 žiakmi. Stála na novom sídlisku, vybudovanie ďalšej viazlo, a tak niekedy otvárali i osem prvých tried. Teraz spolovice zíva prázdnotou. Tiež učil slovenčinu, dejepis a občianku, niekoľko rokov pracoval ako inšpektor, referent pre školstvo a osvetu na KNV v Žiline a v 50. rokoch dokonca ako predseda ONV v Námestove. To vraj boli mrcha časy. Vtedy sa likvidovali notári, živnostníci, na to prišla Stalinova zdravica - podpisová kampaň na počesť okrúhlych narodenín generalissimusa, vzápätí Katolícka akcia, keď farári mali skladať sľub vernosti republike.
"Najhorší boli radikáli," konštatuje J. Facuna, "v kanceláriách na ONV na vlastnú päsť postŕhali večer kríže zo stien. A keby ich aspoň vzali preč, ale ich polámali a hodili na zem. Keď ráno prišli upratovačky, zobrali zvyšky do fertušiek a poďho rovno na faru. No koniec! Sám predseda KNV Rudolf Strechaj musel prísť utíšiť situáciu. V Bobrove na cirkevného tajomníka zase hodili granát, úrady tam vyhlásili stanné právo. A keď sme zistili, že náčelník okresného oddelenia Zboru národnej bezpečnosti mal spojenie s Bielou légiou. Márnosť šedivá, 27 rokov mu naparili..." Rozprávanie by nemalo konca kraja.
Terajší tajomník OV SDĽ v Dolnom Kubíne J. Facuna celý život úspešne súťažil. Najväčšiu cenu, čo vyhral za kvíz v časopise Svet socializmu, bol zájazd na Krym. Dokúpiť ešte jednu poukážku pre manželku sa nedalo, tak k Čiernemu moru poslal dcéru. Veľmi si tú dovolenku dodnes pochvaľuje. Bol tam aj František Dibarbora a ďalší známi herci. Dcéra študovala dejepis, teraz učí na gymnáziu. Naše otázky boli vraj náročné, no prelistoval kopu kníh. O tom, že sme ho vylosovali, sa dozvedel od mladého šikovného stolára Romana Maderu z Dolného Kubína. Ten sa zúčastnil na Ľavicovom dni a tiež vyhral - mlynček na kávu.
Už sme aj na videu
Oravci v našej súťaži bodovali. A tak sme si vydýchli, keď sa medzi najvyššie ocenenými objavilo meno z Ružomberka - Oľga Pisarčíková. No aj tak sme zistili, že jej manžel Viktor pochádza z Oravského Veselého. Spolu vyplňovali súťažnú tabuľku. Niektoré údaje si náš hostiteľ ako kulturológ pamätal, čosi našiel doma v publikáciách a v osobnej výstrižkovej službe, no musel skočiť i do Národnej knižnice v Martine. Pani Oľga sa zase rada trápi s krížovkami. Ani by vraj mužovi nedovolila skôr prečítať SLOVO, kým našu tajničku nevylúšti.
"V živote som nepil kávu, lebo som nikdy nechcel byť súčasťou stáda," smeje sa pán Pisarčík, keď manželom odovzdávame 5. cenu - kávovar. "No posledné mesiace beriem liek, ktorý mi radikálne znížil tlak. Preto mi lekár poradil, aby som si dával kávu. Vôbec mi nechutí." Domáca pani naopak tento nápoj zbožňuje, ale jej doktor pre zmenu povolil iba jednu šálku denne. "V SLOVE čítam podstatne všetko. Veľmi dobré sú politologické a sociologické state, len sa nehanbite vysvetľovať v zátvorkách menej známe pojmy. Balzamom na moju dušu bola beseda s Egonom Bondym. Stále nad tým rozmýšľam. To, čo uverejňujete, je pre mňa druhý postgraduál."
Pôvodne bol dôstojník, učil na vojenských stredných a vysokých školách, s rodinou sa štrnásťkrát sťahoval. No po roku 1968 začal od piky. Bol členom rady ONV, predsedom komisie pre školstvo a kultúru KNV v Banskej Bystrici, pracoval v Matici slovenskej, potom ako vedúci inšpektor na ministerstve kultúry. Teraz si užíva vo vilke nad Ružomberkom zaslúžený odpočinok. Ale doma veľmi neposedí. Zaujíma sa o rodokmeň Pisarčíkovcov. Zistil, že jeho dedo z Oravského Veselého má vyše 400 potomkov. No nelistuje iba v archívoch, on širokú rodinu na Hornú Oravu pravidelne zvoláva. Na stretnutiach sa zíde vyše 200 ľudí z rozličných kútov Slovenska a Čiech. Raz im poslali pozdrav Pisarčíkovci až z ďalekej Aljašky. A ako sa zaslúžili naši Pisarčíkovci o rozvetvenie rodu? Majú dvoch synov, dve dcéry, desať vnúčat a zatiaľ tri pravnúčatá. Pán Viktor chce ešte raz zorganizovať veľký rodinný zlet na svoje 75. narodeniny. Všetko sa podľa neho musí nafilmovať na videokameru. Pre budúce generácie. Tak, ako aj to, že sme si u nich v to príjemné popoludnie pripíjali šampanským. Teda na zdravie všetkým našim výhercom!
