Deň daňových prázdnin
Asi nám pribudne ďalší sviatok. Ktosi vyrátal, že okolo 15., iný že až 28. júna dochádza k významnému prelomu: do tohto dňa sme pracovali pre štát, po tomto dni budeme pracovať výlučne pre seba. Možno by sa dalo súhlasiť s tým, že "potom" pracujeme pre seba. Vždy to tak byť nemusí, niekto živí rodinu, niekto spláca dlhy aj s vysokými úrokmi, niekto dokonca platí výpalníkom.
Pri prvej časti tvrdenie sa však musíme spýtať, čo alebo kto je štát. Za inštitúciu odcudzenú občanom a za nástroj útlaku ho považujú anarchisti a iní radikálni ľavičiari. Súčasná politológia sa čiastočne vracia ku klasickej koncepcii, že štát vzniká na základe spoločenskej zmluvy, teda - štát sme my. Existuje síce aj koncepcia tzv. prirodzeného práva, ale tá dáva vo svojich dôsledkoch za pravdu tým, čo štát považujú za nástroj triedneho útlaku. Vyberanie daní je jedným z jeho základných atribútov. Bol to istý americký prezident, kto vyhlásil, že neplatenie daní má byť druhým najťažším zločinom, hneď po vražde. Takže tento výrok nie je jedným z povestných bonmotov českého premiéra, sociálneho demokrata Miloša Zemana.
Pre koho platíme dane? Za čias staručkého mocnára Františka Jozefa bola v čítankách pre ľudové školy táto poučná rozprávka: Istý tvrdohlavý sedliak si zaumienil, že nebude zo svojich ťažko zarobených peňazí živiť pánskych darmožráčov a ihneď prestane platiť dane. O chvíľu prišla s plačom jeho dcérka, že ju učiteľ vyhodil zo školy, vraj tam nemá čo robiť, keď jej otec odmieta platiť dane. Škola je zbytočnosť, povedal sedliak a išiel s vozom predať do mesta obilie. Obecný strážnik mu vysvetlil, že neplatiči daní nemajú čo robiť na hradskej. Sedliak si našiel poľné cestičky a na mestský trh sa napokon dostal. Obilie predal za dobrú cenu. O chvíľu ho však obkľúčili traja lupiči a peniaze mu násilím vzali. Keď hľadal pomoc na polícii, tam mu povedali, že tých, čo odmietajú platiť dane, c. k. polícia nechráni.
Inak povedané, tých niekoľko mesiacov, čo údajne máme pracovať pre štát, pracujeme tiež na služby, ktoré nám poskytuje. Platíme mu, že sa stará o našu bezpečnosť, o naše vzdelanie a o naše zdravie. Problém, že na to každý neprispieva rovnako, ale podľa výšky svojich príjmov, je niečo iné. Súvisí to so slovíčkom solidarita, bez ktorej by nefungovala spoločnosť. Tento pojem mohol ignorovať iba Robinson, aj to len do chvíle, kým sa k nemu nedostavil Piatok.
Môžeme sa dohadovať, či jej náš daňový systém efektívny, či štátne orgány s peniazmi, ktoré sme im dali, rozumne a efektívne hospodária, aká má byť celková výška daní a kto má z nej akú časť platiť. Neslobodno však vyvolávať dojem, že štát je nám odcudzený mechanizmus, ktorý nás vie iba oberať o ťažko zarobené peniaze.
Lenže, položme si pre niekoho zákernú otázku: Kto sa viac vyhýba plateniu daní, veľmi bohatí či veľmi chudobní? Keď minulý piatok na bratislavskom Hlavnom námestí oslavovali podľa vzoru bratov Čechov pod taktovkou Demokratickej strany s predajom fľaškového piva Brigita po tri koruny a porciami pečeného vola po 40 korún Deň daňovej slobody, bola to síce forma recesie, ale organizátori osláv dávali najavo, ako sa úbohým boháčom krivdí, keď musia platiť také vysoké dane. Prinajmenšom by mali poznať príbeh zo staručkej čítanky.
