V inom svete

„A ty robíš v kiosku, či čo?“ zrúkol na mňa výčapník, keď som sa v predminulú sparnú nedeľu zastavil v záhradnej reštaurácii na jedno „zdravotné“. Ukázal prstom na veľký balík novín. „Nie, v redakcii,“ odvetil som, „beriem náš týždenník na stretnutie mladých poetov.“ Muž neveriacky pokýval hlavou a posunul mi po pulte spenené pivo. Redakčné auto zlyhalo, tak som si zavolal taxík. „Kam sa trepete s toľkými novinami?“ zaskočil ma otázkou pre zmenu vodič. Tentoraz som si básnikov nechal pre seba: „Á, idem s tým na jedno podujatie.“ Taxikár bol celou cestou na železničnú stanicu podozrivo ticho. Len keď som vystupoval, vyzvedal sa: „To je dajaký politický časopis?“ „Áno, aj.“ S ťažko skrývaným opovrhnutím precedil cez zuby: „Hneď som si to myslel. Na míting!“ Až teraz mi to došlo: „Preboha nie, ja cestujem na stretnutie mladých...“ Ani mi nedoprial, aby som sa od volebnej kampane dištancoval, uškrnul sa a naštartoval auto. „To je teda doba,“ opakoval som si v rýchliku a hútal, do akej miery sú našinci oprávnene znechutení z politiky. Ale v Kysaku, z ktorého som dosiaľ poznal iba prestupnú stanicu, som ihneď prišiel na iné myšlienky. V tamojšej škole prírody pri Hornáde sa práve začínala Letná škola poézie a prózy. Organizuje ju Nadácia Prométheus, v spolupráci s ktorou vychádza v našom týždenníku príloha SLOVO MLADÝCH. Do 4. ročníka celoslovenskej literárnej súťaže žiakov základných a stredných škôl Múza 2002 prispelo vyše 300 autorov. Štyridsiatich z nich vyhodnotili a pozvali na toto už tradičné stretnutie. „Na Slovensku existuje mnoho súťaží nádejných spisovateľov,“ vysvetľuje mi prezident nadácie Martin Štunda, ktorý uverejňoval svoje prvotiny v Novom slove mladých, „ale všetky sa končia slávnostným vyhodnotením šiestich-siedmich najlepších a strohým podaním rúk. Nám ide o to, aby sa širší okruh talentovaných ľudí zišiel na niekoľko dní, pritom absolvovali teoretickú abecedu tvorby, kolektívne zhodnotili svoje dielka a popritom strávili príjemný týždeň v krásnom prírodnom prostredí.“ A tak som zažil pekné chvíle so stredoškolákmi, ktorí analyzovali svoje verše a poviedky s básnikom Jánom Petríkom a prozaikom Petrom Karpinským. Veru sa nádejní spisovatelia neraz i tvrdo bránili, diskusia však bola demokratická. Čas strávený s poetkami zo základných škôl (v tejto vekovej kategórii sa chlapec nenašiel ani jeden), ktorých si zobrala na starosť Eva Kollárová, bol ešte čarovnejší. Nijaká hodina slovenskej literatúry typu: „Čo tým chcel autor povedať, žiaci?“ Ale takmer rovnocenný dialóg, originálne, kritické, no súčasne citlivé vnímanie dielok kamarátok a zároveň tvorenie nových rýmov. Bolo vidno, že hrajú na jednu strunu, hoci si neraz aj protirečili - dokonca i s lektorkou. „Iste, vplyv učiteľa na mladého autora je veľký,“ hovorí nám. „Buď ho podchytí, alebo talent zapadne prachom a možno Slovensko príde o vynikajúceho básnika. Najkritickejší sa mi vidí prechod zo základnej na strednú školu. Keď sa ten prekoná, mladý autor ide s tvorbou hore, stagnuje, alebo sa úplne odmlčí. A takých je dosť. Som rada, že Múza pracuje s oboma vekovými kategóriami a povzbudzuje svojich účastníkov, aby nezanedbávali svoj talent. Odzrkadľuje sa to i na jej úrovni, ktorá je z roka na rok vyššia.“ Takých, ako je Eva Kollárová, nenájdete na Slovensku, žiaľ, veľa. Dvakrát týždenne vyučuje na ZŠ v Starej Ľubovni nepovinný predmet ,,Literárno-dramatická činnosť“. Jednou z priekopníčok je aj učiteľka chémie Zlata Matláková zo Špačiniec pri Trnave, kde vedie krúžok „Tvorivé písanie“, či slovenčinárka Viera Hanová z Lučenca, v ktorej šľapajach sa vydala aj jej dcéra, dokonca i vnučka píše veršíky. Príjemný bol aj prvý večer. Mládež nepotrebovala na zábavu ohlušujúcu hudbu diskotéky, hoci aj tú mala k dispozícii. Radšej si posadala okolo klavíra, prsty Martina Husovského z prešovského gymnázia sa zľahka kĺzali po klávesniciach, občas ho vystriedali na gitare iní chlapci a dievčatá spievali. Zatiaľ si v inej miestnosti „učiteľský zbor“, teda ľudia zväčša okolo tridsiatky zapálení pre toto podujatie, nacvičoval iný program. Najdlhšie trvalo zdokonaľovanie imitácie koncertu Karla Gotta v podaní Stana Pavlova a sprevádzajúcich „Beziniek“. Pritom tak šantili, že som začal rozmýšľať, kto na tejto akcii predstavuje študentov a kto „dospelákov“. Nuž, ešte veľa takýchto vydarených ročníkov...