Univerzity potrebujú čerstvý vietor
Vzdelanie je dôležité, ale nech je akokoľvek kvalitné, samotné neprinesie zmenu. Ako napísal ekonóm William Easterly, podmienky na prosperitu vzniknú vtedy, ak sa v celej spoločnosti vytvoria správne podnety, ak všetci majú správnu motiváciu. Easterly upozorňuje, že kvalita vzdelávania bude iná v ekonomike, ktorá povzbudzuje dlhodobé investície, ako v ekonomike, ktorá na to nevytvára motiváciu. Ak je všetko ostatné v poriadku, existuje silný vzťah medzi lepším a širším vzdelaním obyvateľstva a rýchlejším ekonomickým rastom. Ukazuje sa, že ak by vzdelanie naozaj malo mať priamu súvislosť s výškou životnej úrovne, tak by sme žili na Slovensku v roku 1996 približne dvojnásobne lepšie podľa parity kúpnej sily, ako sme žili v skutočnosti, tvrdí štúdia ekonóma Klasa z roku 2000 publikovaná v Ekonomickom časopise. Aj to je dôkaz, že súčasný stav našej spoločnosti neumožňuje využitie toho najlepšieho, čo má, vrátane vzdelania. Inštitucionálno-historický paradox Ani reforma vysokého školstva neprinesie zásadnú zmenu, ak nenastane reforma aj v iných oblastiach. Napriek tomu reforma vysokého a stredného školstva je z dlhodobého hľadiska nesmierne dôležitá. Na Slovensku totiž, ako tvrdí s určitým zveličením prognostik Ivan Klinec, máme ešte feudálne trhové vzťahy. Je jasné, zdôrazňuje Klinec, že takýto systém nie je schopný konkurovať vo svetovom meradle, pretože nemá na čele výkonných, ale oddaných. Kľúčom k reforme je potom zavedenie toho, na čom je školstvo postavené a čomu sa najväčšmi bránia samotní učitelia – hodnotenia. Ide tu o istý inštitucionálno-historický paradox – učitelia považujú hodnotenie žiakov za nevyhnutné, ale na celom svete sa prevažne bránia priebežnému profesionálnemu hodnoteniu svojej osoby, resp. nemajú oň záujem, ako napísala Karen Chanová z Hongkonskej baptistickej univerzity. V prvom rade je to preto, lebo univerzity historicky vznikli v zápase s cirkevnými autoritami, a preto sú citlivé na svoju tradičnú autonómiu. Hoci tieto súvislosti sú už dávno zabudnuté, na univerzitách pretrváva étos, že činnosť škôl a výskum je ich vnútornou záležitosťou. Unáhlená autonómia vysokých škôl a ich fakúlt na Slovensku začiatkom 90. rokov spolu s komplikovaným vývinom v štáte zakonzervovala ich serióznu reformu na celé uplynulé desaťročie. Nečakaný politický vývoj potvrdil a čiastočne ospravedlnil tento prístup. Tak sa stalo, že ak sa celá slovenská spoločnosť dá označiť za ,,zatvorenú“, o slovenských humanitných univerzitách to platí dvojnásobne. Univerzity sú svet sám o sebe, kde ťažko prenikne svetlo zvonku a kde kritériá a pravidlá hry sú často nejasné. Ak sa zúčastníte na konkurze na miesto učiteľa na toľko kritizovanej Ekonomickej univerzite v Bratislave, tak sa vám síce môže stať že ,,uspejete“, ale nebudete prijatý, lebo prijmú iných uchádzačov. Nie lepších, ale iných… Logika takejto argumentácie a samotného výberu je nejasná, podobá sa na ľudovú rozprávku, kde bolo treba prísť súčasne oblečený, aj nahý, pešo aj na koni. V čom boli lepší iní, ak ste uspeli, aj neuspeli? Zvnútra sa nezreformujú Zabezpečiť reformu vysokého školstva nie je možné bez návratu štátu. Bez jeho pomoci univerzity zväčša nie sú reformovateľné ,,zvnútra“. Jedným z hlavných prostriedkov ich hodnotenia by mala byť dôkladná a pravidelná kontrola kvality výučby, výskumu a celkového fungovania. Ešte lepšie bude, ak budú mať motiváciu orientovať sa na kvalitu výskumu a prednášania. Dostatočné motivácie totiž sú, ako tvrdí Easterly, kľúč k úspechu. Je však iluzórne domnievať sa, že množstvo publikácií pochybnej kvality, často kompilátov, je väčším prínosom ako niekoľko kvalitných článkov, prípadne jedna vysokokvalitná monografia. Prečo sa v uplynulých desiatich rokoch vydalo na Slovensku najmenej desať rozličných, inak v zásade identických učebníc pre politológov? Nie je to obyčajné mrhanie peňazí v záujme vykazovania publikačnej činnosti? Aj podľa prof. Miroslava Urbana témou reformy univerzitného vzdelávania a výskumu by mala byť neefektívna štruktúra škôl i kvalita vzdelávania a vedy na vysokých školách. Pritom vedecká práca, hoci priamo súvisí so vzdelávaním, sa vôbec nezohľadňuje v ich inštitucionálnom financovaní. Keďže ministerstvo kladie dôraz na počet profesorov, ich počet sa za päť rokov zdvojnásobil, hoci vedecká reputácia niektorých ani približne nezodpovedá medzinárodným kritériám, prízvukuje Urban. Pokiaľ ide o prednášanie, zásadný problém vzniká v tom, že – ako napísala Chanová – nik okrem študentov v skutočnosti nevie, čo sa deje na hodine. Je iluzórne sa domnievať, že náhodné vizity ukážu naozajstný obraz vyučovania. A študenti sa málokedy oficiálne sťažujú. Navyše, ani častejšia návšteva na hodinách nedá obraz o efektívnosti vyučovania, pretože jeho kvalita má širšie súvislosti ako samotné prednášanie. Na vytvorenie objektívnejšieho obrazu bolo by potrebné zahrnúť aj kvalitu prípravy materiálov na prednášku, štruktúru sylabov, úlohy študentom, hodnotenie prác, spôsob skúšania a vzťahy medzi učiteľom a študentmi po skončení prednášky. Treba uplatniť seriózne formy hodnotenia úrovne prednášania učiteľov, pričom je spravodlivé, ak sa na starších vyučujúcich budú uplatňovať prísnejšie kritériá ako na začínajúcich. Medzi tie doterajší výskum podľa Feldmana zaraďuje citlivosť a hodnotenie úrovne študentov a ich pokroku v štúdiu, prípravu a štruktúru predmetu, znalosť predmetu, nadšenie pre predmet a prednášanie, jeho jasnosť a zrozumiteľnosť, prístupnosť a ochota pomôcť, čestnosť a spôsob hodnotenia študentov i celkovú kvalitu skúšok. Iný kraj, iný mrav V záujme jasných alebo aspoň jasnejších pravidiel hry niektoré zahraničné univerzity vymysleli kritériá zohľadňujúce všetky základné možné úlohy vysokoškolského učiteľa. Tendencia vedie smerom k používaniu kvantitatívnych kritérií. Niektorí autori navrhujú vyššie hodnotiť výskum, potom prednášanie až napokon službu pre univerzitu, vedeckú komunitu či pre verejnosť. Austrálska národná univerzita pri hodnotení zohľadňuje najmenej 30 percent z hľadiska kvality učenia, 30 percent z hľadiska výskumu a zvyšok pre ostatné činnosti. V rámci publikačnej činnosti navrhuje americký autor Tekian hodnotiť v rámci limitu 0,5 až 5 hodnotou päť monografiu a hodnotou 0,5 spoluautorstvo článku vo vedeckom časopise. Treba priznať, že na Slovensku takýto mechanický systém hodnotenia publikačnej činnosti máme. Má však zásadné problémy: vychádza síce z určitých kritérií, no v mnohých prípadoch ponecháva veľkú voľnosť autorovi na sebahodnotenie. Nehodnotí kvalitu publikovaných prác, ale sa spolieha na samokontrolu vedeckej komunity. Predpokladá sa, že časopis pracujúci s recenzentmi má vyššiu kvalitu ako časopis bez recenzentov. Väčšinou to je pravda, no nie vždy. Navyše, kvalitné recenzie, ktoré by mali tvoriť jadro samokontroly, majú takmer nulovú váhu pri hodnotení publikačnej činnosti konkrétneho autora – chýba motivácia písať kvalitné recenzie. Bez kritiky klesá kvalita a nedochádza k opravám chýb. Vzniká akoby kasta neomylných. Aj Brazília, ktorá má veľmi nevyrovnanú kvalitu vysokého školstva, pristúpila k prísnemu systému hodnotenia. Zahŕňa tradičné kritériá kvality univerzít ako úroveň dosiahnutého vzdelania prednášajúcich, kvalitu knižníc, dostupnosť laboratórií atď. Na konci každého predmetu študenti hodnotia úroveň daného predmetu. V prípade zlých výsledkov zasahuje štátna komisia. Medzi výskumníkmi nie je zhoda vzhľadom na spoľahlivosť študentského hodnotenia, keďže viacerí majú tendenciu pozitívnejšie posudzovať učiteľov, ktorí sú zábavní, prípadne menej nároční. Nech je to už akokoľvek, je otázne, ako prispeli rozličné pedagogické a výskumné inštitúcie na Slovensku k transformácii vysokého školstva z hľadiska výskumu načrtnutých problémov. Podobne ako ostatné vedné odbory vo vzťahu k svojmu predmetu výskumu, aj pedagogický výskum musí aktívnejšie prispieť k transformácii slovenského vysokého školstva.
