Turecké hospodárenie

Ak chceme hovoriť o ekonomike Slovenskej televízie, tak treba začať od určitého zlomu, ktorý nastal počas vlády Jána Čarnogurského
Počet zobrazení: 1429

Ak chceme hovoriť o ekonomike Slovenskej televízie, tak treba začať od určitého zlomu, ktorý nastal počas vlády Jána Čarnogurského v rokoch 1991 a 1992. Pol miliardy korún, ktorými dotoval štát STV, vtedajší premiér odovzdal predovšetkým rímskokatolíckej cirkvi na zvýšenie platov kňazom. Tých päťsto miliónov, samozrejme, ihneď chýbalo, ale tento výpadok sa vyrovnal zvýšením koncesionárskych poplatkov. A tak v 90. rokoch, keď sa začalo nariekať, že STV nemá peniaze, mala ich viac ako za socializmu, pretože došli aj určité príjmy z reklamy. Noví televízni „šerifovia“ predali práva na televíznu reklamu zahraničnej firme. Na 99 rokov zisky z reklám prakticky z väčšej časti berie táto firma a televízia má z toho minimum. Štát musí dať... Nové vedenie STV sa o jej ekonomiku vôbec nestaralo. Na to si zvykli najmä prví ekonomickí šéfovia, ale v tom pokračovali aj ďalší podľa hesla: Keď televízia bude potrebovať, štát musí dať... A tak začali rozhadzovať. Došlo k obrovskému platovému nárastu, zhruba o 200 percent, plus k ďalším nákladom na mimoriadne odmeny. Ďalší klinec do rakvy bol v tom, že sa prestalo s vlastnou lacnou výrobou a rozbehla sa výroba programov na objednávku. STV začala živiť desiatky, možno až stovky pofidérnych eseročiek a družstiev, ktoré boli zväčša formálne. Pritom išlo prevažne o pracovníkov STV, ktorí to robili na zariadeniach a v priestoroch televízie. Nik nesledoval, aké sú skutočné náklady, tie sa strácali, ako keď ktosi napľuje do Dunaja. Keď sme my mali kedysi spoluprácu so Slovenským filmom Koliba, museli nám filmári predložiť podrobný návrh rozpočtu. A ten bol kontrolovateľný a kontrolovaný. Televízia a otázka jej financovania nebola vtedy len otázka televízna. STV, teda prakticky štát financoval našu kinematografiu, divadlá, športové podujatia, rozličné iniciatívy, vrátane Úsmevu ako dar, ktorý sa dnes vydáva za neviem aký sociálny program. Naši šoféri vyšli s touto iniciatívou na pomoc všetkým detským domovom. Teda bolo tu veľa vzácnych aktivít najmä v sociálnej oblasti, o ktorých sa dodnes nehovorilo a ani sa nehovorí. Peniaze sme získavali aj koprodukciami. Veď Koliba vedela vyrobiť cenovo výhodné programy, desiatky filmov sa nakrúcali v spolupráci so Slovenským filmom, s veľkými zahraničnými firmami, napr. Kirsch skupinou, Taunus filmom atď. A to sa úplne zahodilo, zmanipulovalo, hoci išlo o desiatky miliónov devíz. Len z jednej koprodukčnej zmluvy sme získali peniaze na desať fordov, lebo v tom čase sme nemali dostatok áut. A mohol by som spomínať ďalšie príklady, kde sme takýmto spôsobom získavali ďalšie zariadenia. Kontrola fakticky neexistuje Noví páni televízie sa nechali vydierať Slovenskými telekomunikáciami, ktoré boli povinné predložiť každý rok či dva kalkulácie. Ony ich prestali predkladať a začali používať všeobecne zaužívané reči o tom, že sa im zvyšujú „vstupy“. Ale nik nepovie, aké vstupy a o koľko sa zvyšujú. Tam nie je kalkulácia, ST si jednoducho zvyšovali ceny. Samozrejme, keďže boli samy na smetisku, tak STV iba pritakávala, začali vznikať obrovské dlhy voči telekomunikáciám, ktoré už dosahujú miliardové sumy. V „ponovembrovej“ televízii neexistuje hospodárske plánovanie v tom dobrom zmysle slova, ako kalkulácie a podobne. V súčasnosti nejestvuje ani účinná kontrola. Voľakedy sa robili kvartálne rozbory, keď všetky televízne zložky boli povinné urobiť rozbory svojej činnosti. Museli dať ročný odpočet toho, ako minuli peniaze. Pritom sa vtedy razilo heslo Všetko pre program. To znamenalo, že nie všetko míňať jednou ranou, no vytvárať technické, organizačné aj finančné podmienky, aby bol program schopný vyprodukovať kvalitné diela v patričnom rozsahu. A dnes? Povedzme si úprimne, vysielajú sa len reprízy a okrem toho najlacnejšie relácie, ktorými sú štúdiové besedy, nenáročné zábavné programy a to všetko naďalej robia všelijaké spoločnosti, nik nevie začo, kde idú z toho peniaze, za koľko by sa to za normálnych okolností dalo vyrobiť. Jednoducho turecké hospodárenie. Bez záujmu o serióznu koncepciu Pokiaľ dával peniaze do STV štát, tak si udržiaval nad ňou určitú kontrolu. Každé tri roky došla revízna skupina odborníkov z ministerstva financií. Tí pol roka sedeli „nad papiermi“ a kontrolovali každý účet, takže tam nesmeli byť nijaké úniky. Nie ako dnes, keď nik nevie, kam tie peniaze plynú. Z verejnoprávnej televízie sa stala veľká čierna diera, do ktorej sa každý zahľadí, napchajú sa tam peniaze a nik nevie, kde miznú. STV vynaložila vysoké finančné čiastky za prepúšťanie pracovníkov, lebo takmer všetky pracovnoprávne spory prehrala. Hovorí sa, že všetko musí byť transparentné, zriaďujú sa na to špecializované inštitúty, vraj každý má nárok na informácie... Žiaľ, v STV vládne neistota a strach. Nikto nikomu nič nepovie, keď začnete o tom hovoriť s niektorými pracovníkmi, začnú sa obzerať, či ich ktosi nesleduje, lebo sa trasú o miesto. Len čo by sa ktorémusi zo šéfov znepáčila ich informácia, ktorá by sa zverejnila, tak by boli odpísaní. V takejto atmosfére sa nedá kvalitne pracovať a robiť ekonomicko-programové koncepcie. Za posledných desať rokov som ešte nevidel nejakú ucelenú koncepciu STV. Pritom viaceré, ktoré boli vypracované a dané určitým politickým funkcionárom, zapadli prachom. Teda nie je ani záujem vypracovať serióznu koncepciu a realizovať ju.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984