Osobnosti a ilustrované osobnosti

Neraz sme svedkami, s akou ľahkosťou podaktorí televízni redaktori o sebe vyhlasujú, že sú profesionálmi. Iní ich zasa bez problémov zaraďujú medzi osobnosti s prívlastkom „top“. Zveličene by sa dalo povedať, parafrázujúc švajčiarskeho teoretika, ktorý označil televíziu za továreň na výrobu programov, že je to továreň na výrobu osobností
Počet zobrazení: 1159

Neraz sme svedkami, s akou ľahkosťou podaktorí televízni redaktori o sebe vyhlasujú, že sú profesionálmi. Iní ich zasa bez problémov zaraďujú medzi osobnosti s prívlastkom „top“. Zveličene by sa dalo povedať, parafrázujúc švajčiarskeho teoretika, ktorý označil televíziu za továreň na výrobu programov, že je to továreň na výrobu osobností. Akoby stačilo pravidelne sa objavovať na televíznej obrazovke v rozmanitých profesiách. Najlepšie však v úlohe moderátora. V súčasnosti je to moderná profesia. Dakedy je ním vedúci besedy, inokedy oznamovateľ športových výsledkov, najčastejšie „rosničky“ čítajúce predpoveď počasia. Stane sa aj to, že televízne osobnosti súťažia v profesiách, v ktorých sa na obrazovkách ani neprezentovali. A tak sa zamieňa interpretácia cudzieho textu s tvorbou, s vlastnou myšlienkou a intelektuálnou profesiou, jednoduchšie povedané s autorstvom. Nerodia sa zo dňa na deň Všetci vieme, že osobnosť sa tak rýchlo nerodí, ako rýchlo sa dostane na obrazovku. Problém osobností a profesionálov v televízii, a to bez ohľadu v ktorej, iste nie je jednoduchý. Faktom však ostane, že sa na pôde STV profilovala slovenská televízna žurnalistika - od gruntu, bez teoretickej predprípravy, bez praxe a zahraničných stáží, ale v provizóriách a so zložitou, takmer nepoznanou vysielacou technikou a so všeličím iným nepoznaným i neovereným. V redakciách sa stretli ľudia z rozhlasu, filmu, novín, filmoví amatéri, ba nemálo bolo aj takých, čo nemali nič spoločné so žurnalistikou. Ale všetci chceli byť profesionálmi v rodiacom sa fenoméne. Po rokoch sa došlo k istým poznatkom o televíznom profesionalizme. Dnes si už ani neuvedomujeme svojráznosť televíznej komunikácie. Zvykli sme si na ňu. Veľmi výstižne to pri zrode televízie povedal známy režisér Sergej M. Ejzenštejn: „Televízia nie je ilustrované rádio.“ A sme pri základnom probléme. Z niekdajších Televíznych novín sa vyvinuli ilustrované Noviny STV. Keď sa dakedy s dešpektom pozeralo na „hovoriace hlavy“ na obrazovke, teraz je toto spravodajstvo takmer zahltené hovoriacimi redaktormi. Nemusíme rešpektovať autority, najmä staré, ba nemusíme sa ani vracať k dávnejším pravidlám, ale presila obrazovej ilustratívnosti namiesto toho, aby obraz mal istú výpovednú hodnotu, stojí za úvahu. Nesvedčí o profesionálnej zdatnosti opakovanie tých istých záberov v rozmanitých súvislostiach, či už ide o kašírovanie aktu nič nedokumentujúcich činností. Azda najfrekventovanejšie je zobrazenie počítača peňazí, ruky prerátavajúce tisíckorunáčky, pohľady na ulice, mrvenicu ľudí, vkladanie peňazí do obálky, akože ide o úplatky. Keď je reč o voľbách, tak sú tam volebné schránky, keď o SIS, tak pohľad na budovu na Vajnorskej ulici, UPC má stálu klientku s kožušinovou čiapkou, BMG jedny a tie isté dvere… Alebo „nadstavovanie“ textu opakovaním predchádzajúcich záberov, či obrazové skoky, ustrihnutá reč a pod. Funkcia komponovaného obrazu vytvoreného profesionálnym kameramanom v montáži funkčných záberov akoby neexistovala. Iste, na mieste je otázka, akú pozíciu majú kameramani - spravodajcovia pracujúci bez viacčlenného štábu, či samostatní reportéri pri tvorbe Novín STV. Máme pritom na mysli naplňovanie, či rešpektovanie jednej zo základných zložiek audiovizuálnej reči. Tá má svoju „gramatiku“. Nerešpektujú ju ani vkladané zábery narušujúce jednotu priestoru a času. Takto dominantnou zložkou je slovo, reč a jej nositeľ - redaktor zobrazený v rozličných pozíciách, prihovárajúci sa z ulice, z adekvátneho, či menej adekvátneho prostredia, v istej kompozičnej šablóne. Pri dnešnej technike nie je problém spätnej kontroly, obrazu i slova. Ale keď ktosi neovláda základy obrazovej réžie a teda aj montáže, princípov väzby obrazu a slova, pravda okrem základov žurnalistiky ako takej, tak ťažko pri takej kontrole profesionálne obstojí. Preto kedysi platilo, že bez týchto základov sa redaktor veľmi rýchlo v redakčnom prostredí znemožnil. Kameramanský rukopis Integrálnou súčasťou STV od jej vzniku je spravodajstvo, ktoré má vo forme hlavnej spravodajskej relácie pomerne ustálenú formu. Do takého stavu sa dostalo ani nie tak dávno. Pamätáme sa, že tak, ako sa striedali šéfredaktori, tak sa menila forma spravodajstva, vizuál vrátane zvučky. To akoby si chceli postaviť pomník. Každý zrejme mal svoju predstavu, ako má STV v spravodajstve plniť svoje úlohy ako inštitúcia, ktorá je podľa zákona „národná, nezávislá, verejnoprávna, informačná, kultúrna a vzdelávacia“. Ale i to, či a ako sa budú napĺňať uznávané učebnicové postuláty spravodajstva hovoriace o tematickej komplexnosti, geografickej obsiahlosti, spoločenskej významnosti a žánrovej variabilnosti. Aj bez hlbokých analýz je na prvý pohľad jasné, že prevládajú personifikované informácie, správy doplnené výpoveďami respondentov, často nerozvinutých do novinárskeho rozhovoru. Čiže ide o pomerne zúženú škálu žánrov. Riport, reportáž či fejtón sa takmer neobjavujú. Iste to súvisí aj so spomínanou „nevyužiteľnosťou“ kameramanov ako tvorcov obrazovej zložky spravodajských materiálov. Zriedkavosťou sú i originálne, objavné príspevky oživujúce skladbu novín. Tu máme na mysli novinárske hľadačstvo v téme i forme. Čiže to, čím sa spravodajstvo STV odlišuje od iných. Pri súčasných možnostiach prepínania staníc sa dá postrehnúť miera spoločného a rozdielneho, geografická obsiahlosť či pripútanosť k centru. S originálnosťou súvisí aj výber respondentov. Od poslancov po radových občanov, od ľudí majúcich povinnosť odpovedať na otázky po tých, čo to slobodne môžu odoprieť. Podľa frekvencie viacerých zákonodarcov v Novinách STV by sa dalo usúdiť, že redaktori majú v parlamente svojich „hovorcov“, ktorí radi a vždy na otázky odpovedia. Frekvencia je až taká, že divák dopredu podľa témy vie, kto bude zaujímať stanovisko. Osobitnou kapitolou je priam vynucované, s istou dávkou dotieravého vyžadovania si odpovede. Našťastie, STV nemá spravodajcov zaťažených vyšetrovateľským štýlom. Kedysi veľmi módne ankety, akože s náhodnými respondentmi, ktoré mali navodzovať „verejnú mienku“, sa vysielajú síce sporadicky, no vždy vyvolávajú zmiešané pocity. Profesionáli slova? Pred desiatkami rokov známy herec Viliam Záborský povedal, že tí, ktorí vystupujú pred kamerami, by mali byť profesionálmi slova. Nevzťahuje sa to iba na hlasový prejav, ale i na všetko ostatné, čo súvisí s verejným prejavom. Teda aj na mimoslovné zložky vrátane oblečenia. Vo všeobecnosti konštatujeme úpadok jazykovej kultúry v obsahu i forme, reč ekonomizujeme a dynamizujeme, zásobu slov obohacujeme jednosmerne preberaním cudzích výrazov atď. Dokonca tolerujeme hlasové handikepy. Využívanie mimoslovných výrazových prostriedkov je veľmi triezve, dakedy až nulové. Istým prekvapením je jednoduchosť, akou by aspoň malo byť, oblečenie. Napriek trendom smerujúcim k voľnosti, rešpektovaniu individuálneho vkusu, tolerancii, narúšaniu tradičných konvencií, musia platiť isté zásady. Keď napríklad redaktor vstupuje do príbytku, teda do súkromia divákov, jeho oblečenie nemá pôsobiť rušivo, nemá upútavať pozornosť do takej miery, že znižuje účinnosť komunikácie. Vraví sa, že má byť adekvátne rešpektovaným zvyklostiam voči divákovi, významu spoločenskej udalosti, prostrediu, počasiu a to všetko zakryté striedmosťou. Redaktor vlastne pracuje, je na pracovisku, preto rušia všakovaké ozdoby, dekolt, módny kožuštek na poli, rozhalená košeľa redaktora a protokolárne oblečenie respondenta, korálkový náhrdelník na mužnom krku reprezentanta redakcie a ďalších tisíc drobností, ktoré „trčia“ - napríklad biele ponožky spod čiernych nohavíc. Čo bolo a čo bude Je len prirodzené, že podnety z takmer každodenného sledovania televízneho spravodajstva pod ťarchou praxe a záťaže teórie vyvolávajú najrozmanitejšie marginálie. Nepublikované poznámky, či poznámky pre nikoho. A predsa zavše by bolo vhodné ich vysloviť. Aj s návratmi k procesom tvorby žurnalistických celkov, k tomu, čo bolo. K profilovaniu tvorby, k hľadaniu a nachádzaniu podstaty účinnosti spravodajstva, k zovšeobecňovaniu praxou poznaného. A bola by tu aj inštitúcia, ktorá pomáhala formovať osobnosti i profesionálov. Trebárs rozborom a posudzovaním jazykových prejavov ľudí vystupujúcich na obrazovke, praktickými seminármi, podporou ďalšieho vzdelávania, vrátane jazykového, ale i tvorivých experimentov. Nejde o nostalgické návraty, no o hľadanie systému podnecujúceho k tomu, aby „osobnosti“ boli osobnosťami a „profesionáli“ profesionálmi. Teda nielen na základe top súťaží, ankiet, fotografií a spovedí v časopisoch, začleňovaním sa do spoločenskej smotánky a najnovšie i do predvolebného kortešovania.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984