Autobus ide ďalej...

Arnošt Garlaty, narodený 11. januára 1917 v Poproči, vytvoril na ochotníckom javisku v Železníku, v SKD v Martine a na prešovskej scéne vyše 60 divadelných postáv vrátane titulných úloh, napríklad Jožka Púčika (1947). Pred kamerou debutoval
Počet zobrazení: 4613

Arnošt Garlaty, narodený 11. januára 1917 v Poproči, vytvoril na ochotníckom javisku v Železníku, v SKD v Martine a na prešovskej scéne vyše 60 divadelných postáv vrátane titulných úloh, napríklad Jožka Púčika (1947). Pred kamerou debutoval vo filme Katka (1949) a dovedna hral v deviatich slovenských filmoch. Tragicky skonal pred štyridsiatimi rokmi, 21. februára 1962. Prečo mi žena ošedivela? Prečo sa zlatá vineta zmenila na mne v ohavnú nálepku notorika? Prečo všetko, čo som robil, bolo nanič?... Každý z nás má svoju históriu a odpoveď je niekde tam na počiatku. Ďaleko. Na tú sa obyčajne nik nepýta, stačí, keď sa s odporom odvráti a povie, ech, ožran, a odpľuje si. Ticho, do ktorého padala vlastná spoveď tohto muža, sa dalo nahmatať. To už nebola replika z hry a Arnošt v tejto chvíli prestal byť hercom. Spovedal sa sám pred sebou. Bez ohľadu na to, že v sále sedí autor hry, niekoľko bratislavských divadelných kritikov a štyri rady do prázdna zízajúcich ľudí z Ličartoviec, päťdesiat alkoholikov z Ličartoviec, nahnaná exkurzia zo psychiatrickej liečebne, kunstterapia. A ticho na generálke, do ktorého padali Arnoštove slová a výkriky. Koľko je to rokov? A kto to zráta? Veľa. Pamätáš sa, Jano Solovič, mal si vtedy vari dvadsaťštyri, skončil si práve vysokú školu a musel si napísať Súhvezdie draka hádam len preto, aby si Arnošt mohol zahrať veľkú úlohu skôr, ako sa valil rýchlik na Margecany, skôr, ako kolega vošiel do kúpelne, skôr ako manželka otvorila okno a ako sa všetko strašne zrútilo. Po premiére sa opil, ako obyčajne. Pomaly. Vychutnával svoje opíjanie. Ešte nevedel naliať do seba pohár pálenky na dúšok. Nechcel uraziť tú silu, ktorej sa s radosťou poddával a ktorá prinášala rozkoš ničoty. Už začal hovoriť po francúzsky, dokonca si potichu pískal, a to bolo posledné štádium, finále každého záťahu. A predsa, koľko ste v ňom ešte našli elegancie! Nemal už kabát, kdesi ho stratil, alebo prepil. Zostal mu iba starý čierny anglický dáždnik, a predsa s akou gracióznosťou zdravil ráno na vrátnici svoje okolie: „Dobré ráno, panstvo, to bude dnes krásny deň!“ Mohol niekto vtedy tušiť, aká shakespearovská tragédia sa tu odohrá a akú úlohu v nej zahrá Arnošt Garlaty? Medzi mlynskými kameňmi V ten deň, keď sa päťdesiat amorfných postáv viezlo autobusom k svojim práškom, keď dohral Ing. Dionýza Svätojánskeho v Solovičovom Súhvezdí draka, začínalo sa Garlatyho posledné dejstvo. Nemal som ani potuchy, že sme z jednej dediny. Len otec mi pred rokmi, keď som sa o príbeh zaujímal, rozprával, že poznal starého Garlatyho. Tvrdý chlap, rovný ako topoľ, baník z Čakanoviec, päť či šesť detí bolo v rodine. Bývali v Radzovciach a rozsypali sa po svete. Arnošt vychodil meštianku, robil na stavbách, fáral v Novákoch a v Modrom Kameni. Vojna prehrmela, rodná obec pripadla nazad na Slovensko, ale Arnošt sa už domov nevrátil. Mal dobré miesto parťáka, chcel si dokončiť školu, aby mohol za štajgra. Chlapi zo steny vedeli, že Arnošt je ten pravý, kto sa ich môže zastať, a tak začal funkcionárčiť. Rýchlo však pochopil, že sa dostal medzi dva mlynské kamene. Koľko ráz sa nahrešil na počínanie nafúkaných obmedzencov na riaditeľstve, v straníckych aparátoch a v odboroch, on, ktorému lepšie pristali surové vtipy a partia kamarátov. Vtedy začal piť. Už nie tak, ako sa na chlapa patrí. Tí hore mu nalievali, aby sa zbavili vrtáka v šachte. Jeden čas im aj podľahol, ohlúpený akousi smiešnou kariérou, potom si to však v hlave zrovnal, zistil, že ho chcú dobehnúť, a začal piť so svojimi chlapmi, z nemohúcej zlosti a z potreby spláchnuť, čo stihol natárať. Vtedy ho objavil Ľudo Zelienka. Učil ho vo večernej škole a začal ho brať na svoje estrády po Slovensku. Objavil v ňom herca, aký sa málokedy pritrafí. Prešiel rok a mladý baník sa ocitol v Slovenskom komornom divadle v Martine. V reflektoroch nového sveta Arnošt padol do nového sveta rovnými nohami. Akoby bol jeho odjakživa. Po troch mesiacoch profesionálneho herectva v Martine ho prišli lanáriť Prešovčania. Potrebovali komediálneho herca, núkali mu veľké úlohy, príležitosť, aká sa nezahadzuje. Prvé úlohy bral s takým zanietením, až to bolo starým hercom na smiech. V návale nadšenia zabudol, že kedysi hrával aj tragické postavy, ľudí rozorvaných, a v divadle ho tak ani nepoznali. Preto až po niekoľkých rokoch prišli jeho veľké dramatické roly - Yorika v Štyroch stranách sveta, Perčichin v Meštiakoch, Müller v Úkladoch a láske, Kubiš v Polnočnej omši, Svätojánsky v Súhvezdí draka... Nikdy sa nezaplietol do malicherných zákulisných čachrovačiek o úlohu, nik ho nikdy nepočul hádať sa o také veci, ako je plat alebo 26 vystúpení mesačne namiesto osemnástich. Boli však chvíle, keď sa rozčertil, keď v ňom prepuklo, čo ho zhrýzalo. ,,Ľudia, nebláznite!“ vykríkol po akomsi školení. ,,Vari len neveríte tým panákom? Veď to sú gašparkovia, ktorým neharaší na čapici, ale v hlave! Toto majú byť ľudia komunizmu? Počuli ste, aby človek trepal také nezmysly?“ A šiel rovno do Tunela. Tunel je malá prešovská krčmička, štvrtá cenová skupina, do iných putík Arnošt ani nechodil a v nóbl lokáloch sa necítil dobre. Raz po takejto prednáške sa rozzúril ešte aj v Tuneli. Vykrikoval, prečo len tomu agitátorovi nepovedali, že je obyčajný pajác na kľúčik, prečo všetci stíchli a počúvali tie táraniny, ako dobehneme a predbehneme, neviem koho? „Kamarát,“ vravel mu ktosi z divadla, „každý má strach, dnes je už taká doba. Nedávno som v hoteli Dukla stretol nášho profesora z gymnázia. Napchával sa rezňom. Kývol som mu na pozdrav a poprial dobrú chuť. O chvíľu prišiel k nám. Hehehé, dnes sme mali aktív, vraví, dali nám aj obed, hehe, inak by som tu nesedel... My sme sa so ženou dívali na seba ako mechom praštení, prečo sa starký prišiel ospravedlniť, že tu sedí. Čo je na tom? Potom mi svitlo. Mal strach. V tom malom človiečikovi sa zahniezdil strach, ktorý ho už oberal o rozum. Bál sa jesť v reštaurácii prvej triedy, aby to nebola úchylka. Taká je doba, Arnoštko, my to nezmeníme!“ „To len my si ju takou robíme!“ protestoval Arnošt. „Držíme zobáky! Pustili sme do gatí. O čo sa trasieme? O chlebík? Daj sa mi svete! Zoberiem šramačku a môžu mi fúkať!“ A opil sa. Putovné herectvo Na druhý deň popoludní sa autobus zasa terigal svojou cestou. Večne to isté, horúco v autobuse, mrazivá zima v autobuse, poskakujúcom po hrboľatých cestách východného Slovenska. To neboli dvadsaťkilometrové prechádzky, ale sedemdesiat, sto, aj stodvadsaťkilometrové cesty dnes a zajtra znova. Ľadové šatne, pohár horúceho čaju, dva kalíšky pálenky, špinavé javisko a čistí, vrelí ľudia, ktorí bičovali hercov k výkonu. Putovné herectvo v pravej podobe. Nebolo ešte televízie, neraz aj rádio bolo prepychom. Pýtali ste sa dakedy starých hercov z oblastných divadiel, ako im slúži zdravie? Väčšina kozákov vám ukáže na obličky, žalúdok a kĺby. A tí ľudia to robili za tisícdvesto korún. Neuveriteľné... Teraz si predstavme, že Arnošt kdesi v Stropkove, Hertníku alebo Palote priviedol ľudí Pištom husárom z Dobrodružstva na obžinkoch do vytrženia. Von vržďal sneh a voňali zakáľačky. Národ si chcel uctiť svojich ľudí, nech by aj hneď malo cesty do Prešova zaviať. Na stole už stál vahan pariacich sa jaterníc a demižón samohonky. Arnošt súkal vtip za vtipom a pomaly upíjal zo svojho naveky plného pohára. Sto kilometrov nocou nazad. Glgal si z kapúrkovej fľaše, pred Prešovom už táral po francúzsky a cestou domov si pískal. Žena s hrôzou sledovala, kam sa jej manžel rúti. Nehádali sa. Arnošt sa nevedel hádať. A s ňou už vôbec nie. Pred ňou mal len najtrápnejší mužský pocit. V taký čas ho susedia počuli bolestivo vyť. Ako utýrané zviera. Opitý sa zvalil do postele, opáčil ženu a chcel ju mať. Nemohol. Z bezmocnosti sa rodil komplex a ten ho znova hnal do blaženej opitosti. Skutočná dráma na železnici Žena sa začala rúcať ako otrasený dom. O niekoľko týždňov sa pomiatla a Arnošt si to nevládal, nemohol alebo nechcel priznať. Jedného večera obliekla obe dcéry, mladšia mala šesť, staršia jedenásť rokov, a vzala ich na prechádzku. Poza mesto vedie železnica. Arnošt práve vysadal z autobusu v Snine alebo vo Vranove a stískal si ruky s ľuďmi, čo sa ho nevedeli dočkať. Po trati sa rútil vlak. V sále sa roztiahla opona a Pišta husár čakal na výstup. „Zakývaj, moja, ujovi rušňovodičovi,“ povedala matka mladšej dcérke a obe pritiahla bližšie ku koľajniciam. V sále sa ľudia smiali, až im tiekli slzy. Strhla ich so sebou. Vlak sa rútil, škripot bŕzd rozťal tmu. ,,Vivat!“ kričal Pišta husár. Spod kolies vytiahli mŕtve šesťročné dieťa a dokaličenú ženu. Staršia sa nadľudskou silou vytrhla a utekala, čím ďalej, čím ďalej... Dva týždne po nej pátrali, kým ju našli na pokraji smrti v opustenej chate v Čechách. Matke vlak odrezal obe nohy. Keď byt zostal prázdny… Arnošt sa nadránom vracal domov a pískal si po schodisku. Vošiel do bytu - prázdny. Krútil opitou hlavou a šomral si po francúzsky, až zacengala suseda. Povedala mu to z mosta do prosta. Vyvalil na ňu oči a začal sa smiať. Zbláznila sa, chudera. Mal by zavolať do špitála, veď je to dobrá žena, škoda by jej bolo... Ale čo by volal, to si len uhla, do rána sa z toho vyspí - a šikoval ju von. Zrazu mu svitlo. Byt je prázdny... Pil do nemoty. Mlátil si hlavu po krčmách, kým neodpadol. Mesiac sa takto túlal. Keď otvoril dvere do Tunela a dym sa vyvalil na ulicu, krčma stíchla. Arnošt si pri jednom, pri druhom stole vypil bez pýtania, a zas išiel ďalej, zarastený a žltý. Doslova násilím ho prinútili nepiť: „Nebudeš chvíľu hrať. Možno to raz prebolí. A choď sa liečiť! To je jediné východisko.“ Pristal. O štyri mesiace sa vrátil ako vymenený. Prisahal, že sa viac nedotkne alkoholu: ,,Bol som blázon, chlapi, hovädo som bol, ale už je to za mnou, veľkú daň som musel zaplatiť, prisámbohu.“ A nepil. Pomaly sa dostal z veľkého otrasu, na jeseň začal aj skúšať. Manželku po troch mesiacoch, čo preležala na chirurgii a v rehabilitačnom ústave dali na nejaký čas do psychiatrickej liečebne, staršia dcérka bola v detskom domove. Arnošt si vzal do bytu kolegu s manželkou, nevediac, že je to v divadle zohraté, aby nezostával doma sám. Autobus zasa vrčal po cestách, šatňa, javisko, šatňa a noc... Raz ráno šiel kolega do kúpeľne. Na bielizňovej šnúre visel Arnošt... Žena sa vrátila do prázdneho bytu. Dcérku jej nedali, kým nepodrastie. Tak uplynuli dva roky. Dokáže si niekto predstaviť dva roky života v ničote, na hodinu príde sestrička z polikliniky alebo ktosi, čo z milosrdenstva podá beznohej obed, pohár vody, strávi s ňou večer v absurdnom rozhovore? Šila, počúvala rádio, sedela nemo a hľadela na prázdnu stenu. Potom sa jedného dňa pregúľala k obloku, vyšplhala sa naň a prevalila do večnosti. Ľudia sa zbehli na javisku, pred kulisou trojposchodového domu, nad nimi viselo rozškľabené okno. Opona padla. Zostalo iba jedno nedospelé dievča na forbíne. Pred divadlom vrčal autobus...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
10. február 2011, 18:19
vela veci je nevijastnenych v zivote tejto rodiny

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984