Kremeľ vraj vie, čo robí

Bývalý minister obrany Ruskej federácie armádny generál Igor Rodionov na vedeckej konferencii v Moskve 25. decembra 1996 vyhlásil tak, aby to každý počul, že prakticky všetci susedia Ruska za hranicami SNŠ predstavujú vojenskú hrozbu pre Rusko
Počet zobrazení: 966

Bývalý minister obrany Ruskej federácie armádny generál Igor Rodionov na vedeckej konferencii v Moskve 25. decembra 1996 vyhlásil tak, aby to každý počul, že prakticky všetci susedia Ruska za hranicami SNŠ predstavujú vojenskú hrozbu pre Rusko. Podľa Rodionova „Všetci rozširujú sféru svojho vplyvu a pritom sa usilujú znížiť význam členov Spoločenstva nezávislých štátov na riešení kľúčových a regionálnych otázok“. Dnes je generál Igor Rodionov poslancom Štátnej dumy a iniciátorom otvoreného listu prezidentovi Vladimirovi Putinovi nazvaného Kto sa zodpovie za rozpad, ktorý nedávno zverejnil informačno-politický portál Sovietskaja Rossija. Geopolitický výkričník a otáznik Neobyčajne ostrý dokument podpísalo spolu s Rodionovom dvadsať sovietsko/ruských generálov a admirálov. V liste sa okrem iného uvádza: „Vaša zahraničná politika je v podstate pokračovaním kriminálnej politiky tzv. nového myslenia Gorbačova – dobrého Nemca, politiky poklonkovania Západu. Politiky Jeľcina - Čubajsa, politiky rozbitia krajiny a výpredaja jej bohatstva. Neprekvapí nás, ak Vás zajtra označia za dobrého Američana, Európana alebo NATOvca. Veď práve pri Vašej podpore USA sa objavili vojenské základne USA v Uzbekistane, Tadžikistane, Kirgizsku a možno aj v Kazachstane. Tieto základne nie sú určené na likvidáciu bin Ládina, ale sú určené na útok proti záujmom Ruska. Verte nám, my nie sme politickí diletanti. V politike sme už desiatky rokov...“ Z listu okrem iných tém (napríklad ekonomiky, ktorá má na ruský vidiek fatálny vplyv), trčí geopolitický výkričník alebo skôr otáznik. Stratilo Rusko svoj vplyv v postsovietskej Strednej Ázii? Podľa generálov si Moskva obetovaním Strednej Ázie podrezala pod sebou konár. Tak ako v doterajšej modernej histórii Rusko prijíma len reaktívne kroky. Najskôr sa nadýchne, zatají dych a sleduje to, čo robí Washington, a potom rozmýšľa nad protiopatreniami. Kremeľ tvrdí, že robí premyslenú a perspektívnu politiku. Nehľadiac na takúto diskusiu v Rusku, faktom je, že v spomenutých krajinách Strednej Ázie je čoraz viac amerických boys v maskáčoch, z čoho majú maximálnu radosť nielen miestne politické elity, ktoré si tak predlžujú svoju nedemokratickú agóniu, ale najmä miestne prostitútky. Jastrabi majú výhrady Ruská elita sa rozčesla a nevie, ako zareagovať (či vôbec reagovať) na hmatateľné geopolitické zmeny v Strednej Ázii – v regióne, ktorý Moskva od 19. storočia nazýva „mäkkým podbruším Ruska“. Ako vidno, „dočasná“ (teda trvalá) dislokácia amerických vojenských síl v regióne vyprovokovala silnú kritiku zahraničnej politiky prezidenta Putina. Ten zatiaľ nereaguje a zdá sa, že ani nepripravuje nijaké zmeny. Nakoniec jeho slová: „My veľmi dobre vieme, čo robíme... Sú to premyslené kroky, ktoré smerujú do budúcnosti...“ hovoria za všetko. Možno je to ústne dláždenie cesty Ruska bližšie k NATO alebo priamo do aliancie. Lenže okrem V. Putina sú v Rusku nielen bývalí generáli, ale aj súčasní „jastrabi“ v zbrojárskom komplexe alebo s generálskymi výložkami. Riaditeľ Federálnej pohraničnej služby Ruskej federácie K. Tockij nedávno pre médiá sumarizoval situáciu s neprekonateľnou vojenskou prostotou: „Musia sa vrátiť domov. My nemôžeme súhlasiť s trvalou prítomnosťou USA tu (teda v Strednej Ázii)“. Podobne sa vyjadruje aj pomerne liberálny komunista, predseda Štátnej dumy Gennadij Seleznev, ktorý má v krvi zafixované, že Stredná Ázia, ak priamo nepatrí Rusku, tak je minimálne sférou jeho záujmov. Seleznev hovorí: „Neprivítame vytvorenie vojenských základní USA v Strednej Ázii“. Miestne elity cítia šancu Nik nepochybuje o tom, že Spojené štáty ostanú vojensky v Strednej Ázii natrvalo. Napokon, prečo by mali odchádzať? Rusko, resp. jeho záujmy sa v tomto regióne silne oslabili. Ekonomicky táto krajina nedokáže bývalým sovietskym republikám pomôcť. Na paradigme zlyhania je integračný pokus pod názvom Spoločenstvo nezávislých štátov. Čaká ho zrejme smutný osud. Navyše totálne skorumpované komunistické elity, ktoré sa chopili moci v krajinách Strednej Ázie po sublimácii ZSSR, teraz cítia šancu, že si na americkej vlne predĺžia svoju existenciu. Prezident Uzbekistanu Islam Karimov nezaváhal ani na minútu. Už 27. januára 2002 si pomocou demokratického inštrumentu – referenda – dal predĺžiť svoje prezidentovanie o dva roky. O skorumpovanosti prezidenta Kazachstanu Nursultana Nazarbajeva sa už napísali tisíce strán a prezidentovi Turkmenistanu Sapurmuradovi Nijazovovi môže konkurovať len vodca KĽDR. Washington zatiaľ takticky mlčí, ale pred voľbami bude musieť George Bush veľa vecí vysvetliť. Aj to, prečo sa v moslimskej Strednej Ázii oprel o nomenklatúrne kádre sovietskej komunistickej strany, ktoré likvidovali a likvidujú svoju politickú opozíciu sovietskymi metódami. V Moskve vládne nervozita Nervozita časti elít v Moskve je pochopiteľná. V Strednej Ázii, ktorú sovietska moc vytiahla z hlbokého feudalizmu, sa ešte stále nachádza množstvo tajných vojenských objektov, ktoré boli súčasťou sovietskej vojenskej moci. V Sary Šagansku, teda v stepiach Kazachstanu, je funkčný raketový polygón a rádiolokačná stanica, ktorá tvorí súčasť systému ruskej raketovej obrany. V Kirgizsku (kde mimochodom prežil časť svojho života Alexander Dubček) je na jazere Issyk-Kuľ okrem rekreačných zariadení aj skúšobný polygón rakiet montovaných na ruské atómové ponorky. V Tadžikistane, v Nureku na hrane Pamíra je pracovisko, ktoré kontroluje kozmický priestor. Dokonca sa zvyšuje tlak na Moskvu, aby opustila Bajkonur... Pre Moskvu, a znie to paradoxne, je lepšie, keď sú v Strednej Ázii pri moci spomenutí postkomunistickí autokrati, ako keby tam bol chaos podobný situácii v dnešnom Afganistane. Nostalgia generálov je jedna vec a poznanie, že v súčasnosti nemožno zmeniť pomer geopolitických síl, druhá. Moskva nielen hodila cez palubu to, čo získala ako dedičstvo, ale súčasní moskovskí geopolitici „zabudli“ na proruskú časť politických elít a inteligencie v Strednej Ázii. Samozrejme, ak s týmto fenoménom Kremeľ neráta ako s budúcou rozbuškou. Lenže K. Zatulin, riaditeľ Inštitútu Spoločenstva nezávislých štátov v Moskve, to pri nedávnej televíznej debate na „znormalizovanej“ súkromnej televízii NTV sumarizoval takto: „Dnes Amerika s nikým nebojuje, dnes si Amerika svoje víťazstva kupuje... a my nemáme nič okrem spomienok“. Kaukazské zrkadlo Gruzínsky prezident Eduard Ševardnadze naposledy na stretnutí prezidentov krajín Spoločenstva nezávislých štátov v Alma-Ate (28. 2. až 1. 3. 2002) v súvislosti s kritikou účasti Američanov na riešení situácie v Pankiskej doline emocionálne, ale presne definoval aktuálnu situáciu: „Skutočne dnes nie je nikto schopný... a Rusko (Moskva) za ostatné roky toho svetu veľa nedalo.“ Plody práce Borisa Jeľcina a spol. budú ešte dlhé desaťročia tlačiť Rusko k zemi. Samozrejme, pohľad E. Ševardnadzeho má svoje pozadie - Gruzínsko je totiž tranzitným bodom kaspickej ropy (teda perspektívny člen NATO) a má všetky predpoklady stať sa americkým spojencom aj de facto, o čo sa bývalý šéf gruzínskeho republikového výboru KGB E. Ševarnadze, nehľadiac na obete, usiluje. Vzhľadom na historické a ekonomické pupočné prepojenia jeľcinsko–ruské bremeno sa týka aj Strednej Ázie, ktorá však už kráča iným smerom. Tempo chôdze je dynamické. Len aby sovietski komunistickí aparátnici na čele týchto štátov stačili s dychom vyšportovanému Vladimirovi Putinovi. Na druhej strane, kyslíkový deficit „súdruhov prezidentov“ môže Georgeovi Bushovi pomôcť bez straty desiatky riešiť aj túto dilemu demokracie. Lenže duch Ázie zostane rovnaký. Taký, aký bol v minulom alebo predminulom storočí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984