Politický zemepis časť 30.
Tadžikistan V krajine žije 6,02 mil. obyvateľov, z toho 62,3 % tvoria Tadžikovia, 23,5 Uzbeci, 7,6 Rusi, 1,4 Tatári, 1,3 Kirgizi, 0,8 Ukrajinci a 0,6 Nemci. Počet etník s prevažne kresťanskými tradíciami veľmi klesol. 80 obyvateľov sa hlási k sunnitom, 5 k šíitom a 1,5 k pravosláviu. V roku 1868 anektovali územie dnešného Tadžikistanu Rusi. Tadžická SSR vyhlásila suverenitu v septembri 1991. Od decembra 1991 patrí k zakladajúcim členom Spoločenstva nezávislých štátov. V Tadžikistane sa v spomínanom roku začala občianska vojna. Republika je v dôsledku vnútornej nestability, ktorú vyvoláva napätie medzi mocou a islamskou opozíciou, závislá od pomoci Ruska, ktoré vojensky chráni jej južnú hranicu. 12. 2. 1998 sa traja predstavitelia islamskej opozície stali ministrami. Od roku 1994 je Tadžikistan prezidentskou republikou. Hlava štátu sa volí ľudovým hlasovaním na päťročné obdobie. Túto funkciu zastáva od roku 1990 už siedmy predstaviteľ Imomali Rachmanov. Premiérom je Akil Akilov. K opozičným lídrom patrí Said Abdullo Nuri (vedie islamskú OTO - Zjednotenú tadžickú opozíciu), Otachon Latifi (operuje aj v severnom Afganistane) a Chudojberdijev (vedie opozičných Uzbekov). Na politickej scéne dnes dominuje HDCT (Ľudovodemokratická strana Tadžikistanu) predstavujúca proprezidentský vládnuci subjekt. K ľavicovej opozícii patria HK (Komunistická strana), ktorá je najvplyvnejšou parlamentnou opozíciou, a HS (Socialistická strana). Pravicovú a centristickú opozíciu predstavujú HCT (Ľudová strana Tadžikistanu), HD (Demokratická strana), MACN (Strana ekonomickej a politickej obnovy), HA (Strana spravodlivosti), ISO (Islamská strana obnovy) a SLJ (Strana ľudovej jednoty a pokroku) združujúca regionalistov. Tadžický parlament (Madžlisi Oli) má dve komory. Horná má 33 členov, 25 z nich delegujú regióny, ôsmich menuje prezident. Dolná komora má 63 členov, z ktorých 41 je volených väčšinovým princípom, 22 pomerným. Voľby sa konajú spravidla raz za päť rokov. Islamská radikálna opozícia ich roku 1995 bojkotovala. Po voľbách v marci 2000 je rozloženie mandátov: HDCT 30, HK 13, Islamská obnova 2, proprezidentskí bezpartajní 15 a nezaradení 3. Turkmenistan Z 4,598 miliónov obyvateľov je 73,3 % Turkménov, 9,8 Rusov, 9 Uzbekov, 2 Kazachov, 1,1 Tatárov, 1 Ukrajincov, Arménov, Bielorusov. Turkméni žijú aj v Afganistane (300 000), Iráne (555 000), Iraku (180 000), v strednom Turecku (100 000) a Sýrii (35 000). 87 % obyvateľov vyznáva islam (prevažne sunnitský), 6,4 ruské pravoslávie. Roku 1867 si celé územie dnešného Turkmenistanu pričlenilo Rusko. 30. 10. 1918 vznikla Turkestanská ASSR, ktorá zahrňovala dnešný Turkmenistan, Uzbekistan a Tadžikistan. (Historický pojem Turkestan sa viaže aj na Kazachstan, severný Afganistan, čínsku Ujgurskú autonómnu oblasť Sintiang - tzv. východný Turkestan - a nie je totožný so slovom Turkmenistan, Turkménska SSR vznikla v r. 1924. Turkmenistan vyhlásil roku 1990 zvrchovanosť, o rok nato nezávislosť a vstúpil do Spoločenstva nezávislých štátov. Prezident, generál Sapurmurad Nijazov, vládne autoritatívne od októbra 1990. Usiluje sa vytvoriť kult osobnosti. Pochádza z DPT (Demokratickej strany Turkmenistanu). V júni 1992 ho zvolili bez protikandidáta so ziskom 99,5 % hlasov. V referende v januári 1994 si vynútil predĺženie výkonu funkcie do roku 2002. Zastáva súčasne povinnosti predsedu vlády. Posledným premiérom Turkmenistanu bol Chan Achmedov, ktorý túto funkciu vykonával od decembra 1989 do mája 1992. Parlament má dve komory. Madžalis (Zhromaždenie) má 50 členov volených na päť rokov. Po voľbách z decembra 1999 všetci pochádzajú výlučne z DPT. Halk Maslakhaty (Ľudová rada) má 50 členov volených väčšinovým systémom. Všetci sú súčasťou vládneho aparátu a štátnych právnych inštitúcií. Uzbekistan Z 23,86 miliónov obyvateľov je 73,7 % Uzbekov, 5,5 Rusov, 5,1 Tadžikov, 4,2 Kazachov, po 2 Karakalpakov a krymských Tatárov, 1,1 Kórejcov, po 0,6 % Ukrajincov a Turkménov. 88 % obyvateľstva vyznáva islam (najmä sunnitský), 1% pravoslávie a 0,2 % judaizmus. V r. 1865-76 Uzbekistan postupne ovládli Rusi. Ich príchod spôsobil zakladanie tovární, rast významu miest a pestovania bavlníka. Od novembra 1917 do februára 1918 získali moc boľševici. Uzbekistan vyhlásil zvrchovanosť v júni 1990, o rok neskôr nezávislosť a stal sa zakladajúcim členom Spoločenstva nezávislých štátov. Prezident Islam Karimov (CDP) vládne autokratickým spôsobom. Opozícia, podobne ako v Bielorusku, je fakticky vytlačená z reálneho politického života. Uzbekistan je prezidentská republika. Hlavu štátu volia ľudovým hlasovaním na päť rokov. Karimov si roku 1995 dal referendom predĺžiť mandát do januára 2000 a v januári 2002 do roku 2007. Samostatný Uzbekistan mal dvoch premiérov (obaja členovia CDP). Vládnucim subjektom je proprezidentská CDP (Ľudovodemokratická strana). Strana Adolat – A (Spravodlivosť) má sociálnodemokratický charakter, VT - Vatan Tarakiotti (Pokrok pre vlasť) presadzuje privatizáciu a voľný trh. Spomenúť možno ešte F - Fidokorlar (Obetavosť) a MT - Milli Tiklaniš (Národná obnova). Islamská obnova združuje islamskú opozíciu. Parlament má 250 členov, volených na päť rokov - 83 z nich priamo, 167 prostredníctvom miestnej samosprávy. Veľa strán bolo diskvalifikovaných. Po voľbách v decembri 1999 má CDP 48 mandátov, F 24, VT 20, A 11, MT 10, občianske skupiny 16 a nestraníci 111.
