Vitajte v Európe roku 2002, priatelia

Uvažovanie o politike sa u nás tradične spája s nevyslovenými, ale zato rozhodujúcimi predpokladmi. Za všetky menujme ten prvý - geopolitický protiklad Východ - Západ - ako kategóriu, ktorou identifikujeme ich ako „ich“ a nás ako „nás“.
Počet zobrazení: 1142

Uvažovanie o politike sa u nás tradične spája s nevyslovenými, ale zato rozhodujúcimi predpokladmi. Za všetky menujme ten prvý - geopolitický protiklad Východ - Západ - ako kategóriu, ktorou identifikujeme ich ako „ich“ a nás ako „nás“. Ďalším, pre tradičnú ľavicovú agendu dôležitým párom pojmov je vzťah kresťanskej viery a ľavicového presvedčenia, za ktorým mnohí ešte cítia starší protiklad „ducha“ a „hmoty“ na jednej strane a nezištne duchovných a zištne materiálnych hodnôt na druhej strane. Ak k tomu prirátame náš slovensky osobitý paradox vzťahu iracionálnej spravodlivosti v podobe „Jánošíka z ľudu“ v jeho opozícii k oficiálnej - inštitucionalizovanej - vrchnosti, máme paletu možností, z ktorých sa generuje podstatná čast nášho verejného rozprávania o sebe a iných. Vystúpenie Marcusa Meckela, zakladateľa Sociálnodemokratickej strany v bývalom Východnom Nemecku a podpredsedu Parlamentného zhromaždenia NATO, v Bratislave spochybnilo každú z týchto troch veličín svojím spôsobom. Pristavme sa pri tej prvej. Najsilnejší nemôže byť sám Podľa poslanca Marcusa Meckela Slovensko nie je izolovaný priestor bez miesta v globálnom pohybe. Odpoveď na otázku „Kto sú oni?“ a „Kto sme my?“ sa nebude dať pochopiť prostredníctvom hodnotových súradníc z čias studenej vojny. Nové a v budúcnosti dôležité dimenzie vývoja medzinárodnej politiky sa netvoria len na „osi zla“, ale krútia sa v podstatnej miere okolo transatlantického spoločenstva. NATO, Európske spoločenstvo, Spojené štáty nie sú dnes monolitný Západ, ako ho poznali celé generácie v časoch studenej vojny. Naopak, oplatí sa tu diferencovať, pretože svetový poriadok je opäť témou dňa. Na chvíľu, po 11. septembri sa zdalo, že riešenie je poruke. Tentoraz nijaká akcia NATO a USA bez mandátu OSN, nijaká vojenská ofenzíva bez rozsiahlej diplomatickej misie - nijaký krok na vlastnú päsť bez akceptovania partnerov. Po 52 rokoch bola jednotná aliancia krajín NATO povolaná do rozsiahlej akcie boja proti terorizmu. S rozšírením cieľa protiteroristického ťaženia na údajnú „os zla“ sa zmenila aj réžia vojny proti terorizmu. V nej, ako napísal Theo Sommer, „Pentagon už nepotreboval konzultácie“. Táto jednosmerná zmena v prospech Penatagonu nezostala bez odovzvy. Varovania niekoľkých politikov z Európy, za všetkých spomeňme nemeckého spolkového prezidenta Johannesa Raua a francúzskeho ministra rozvojovej pomoci Charlesa Josselina, pred „diplomaciou na texaský spôsob“ sú vážnymi upozorneniami na riziká premilitarizovanej stratégie a konania z pozície sily. Nielen to. Washington Post citoval prezidenta Georga Busha: „Raz by sme tu mohli stáť sami. Mne to vyhovuje. My sme Amerika.“ Týždenník ZEIT, citujúc uvedený výrok, komentoval tento momentálny nedostatok konsenzu medzi USA a ostatnými členskými štátmi NATO iným výrokom: „Staré NATO je mŕtve. Účel a štruktúry aliancie musia byť nanovo definované.“ Súčasťou tohto úsilia bude určite čitateľne samostatnejšia európska tvár v medzinárodnej politike, o ktorej hovoril aj poslanec Bundestagu Meckel v Bratislave. Právo a nie násilie Aj keď ide o to určovať medzinárodné vzťahy „právom a nie násilím“, faktom zostáva, že sa pomery v ňom opäť pritvrdili. Po krátkom období uvoľnenia politickej atmosféry sa opäť ochladilo. Zneistenie cítiť na všetkých stranách. Štyridsaťosemmiliardové navýšenie vojenského rozpočtu v USA, ktorý tvorí 40 percent výdajov na celosvetové zbrojenie, to iba potvrdzuje. Aby sme sa vyhli zjednodušeniam, pre ďalší vývoj transatlantického spoločenstva je dôležitý aj iný údaj: 55 percent medzinárodnej rozvojovej pomoci sa financuje tiež z americkej štátnej kasy. Aj v tomto smere musí dôjsť k vyrovnaniu, aby sa obe strany transatlantického spoločenstva mohli stať rovnocennými partnermi, podieľajúcimi sa na kooperatívne organizovanej medzinárodnej bezpečnosti. V tomto „pritvrdenom“ kontexte medzinárodnej politiky dostáva otázka rozširovania Severoatlantickej aliancie svoju osobitnú príchuť a naliehavosť: reakcie americkej a európskej diplomacie na pohyby slovenskej politickej scény pred voľbami určite nie sú výsledkom detinskej výhovorky, „žalovania v zahraničí“. Sú pochopiteľné v kalkule predvídania možných rizík a eliminácie rizikových faktorov. Tu sa dostávame do tej roviny uvažovania o nás ako o partnerskej krajine, ktorá sa nečakane nedá pomenovať politickými kategóriami. Dokonca ani mítingovo deklarovaná poslušnosť HZDS-ĽS voči „zahraničiu“, k integračným procesom, na počudovanie nezaberá. Nijaké deklarovanie tých alebo iných hodnôt, ale celkový postoj, ktorý sa nedá získať ani zmeniť za jeden alebo dva dni, otázka spoľahlivosti či nespoľahlivosti, dôveryhodnosti alebo nevypočítateľnosti politickej reprezentácie, je hlavnou témou rozhovorov o Slovensku. Natruc zahraničiu? Spoľahlivosť a dôveryhodnosť partnera sa dajú len ťažko rozmeniť na drobné bez toho, aby sme sa nedotkli niektorých našich kultúrnych archetypov. Zmysel vyhlásení amerického veľvyslanca pri NATO Nicholasa Burnsa a podpredsedu Parlamentného zhromaždenia NATO Marcusa Meckela o nepozvaní Slovenska do NATO pod Mečiarovým vedením sa komentuje rôzne. S priznaním férovosti a otvorenosti tohto postoja v predvolebnej slovenskej atmosfére sa najčastejšie varuje pred jánošíkovským efektom tohto počinu. Poukaz na riziko volenia „natruc zahraničiu“ je dostatočne známy. Aj keď tento druh vyhlásení nepochybne slúži k mobilizácii politických elít u nás, obsahuje aj inú výzvu: Slovensko nie je izolovaný priestor bez miesta v európskom pohybe, nemôže vnímať seba dvojakými očami – jednými zvonku a druhými zvnútra. Ľahkosť, s akou HZDS-ĽS vedelo meniť predstavy o „švajčiarskom“ Slovensku a prejsť od prointegračnej politiky k nejasne formulovanej alternatíve členstva v NATO a nazad, svedčí o mnohom. Osobne sa domnievam, že to naše známe: „doma je doma, čo je vonku, to sa nás až tak netýka“, vedie k hlučnému sebapreceňovaniu významu našej krajiny a niektorých slovenských politikov osobitne.Tento schizofrenický zdroj uznania sa a poníženia „na Slovensku je to tak“, naráža dnes na svoje hranice. Skutočne málokto dnes pochybuje o tom, či Slovensko patrí do európskych politických a bezpečnostných štruktúr. Na domácej scéne niet relevantných politických strán alebo hnutí okrem malej SNS, ktoré by si nekládli za cieľ vstup Slovenska do EÚ a NATO. Rozhodujúcou otázkou je však spôsob, ako sa tam dostať. Zreteľne sa ukazuje, žiadne rozhodnutie nepríde „zvrchu“, veľké dejiny nás tentoraz neobídu. Nijaký vyšší záujem sa nepresadí bez nás, ako to v posledných desaťročiach bývalo zvykom. Posolstvo je jednoduché: Nikto, ani washingtonský kapitál, ani bruselské impérium, nemá záujem nás tam za nás a mimo nás dostať. Vitajte v Európe, priatelia. Spoliehať sa na to, že nás „tam“ budú chcieť mať za každú cenu v tomto alebo budúcom roku, je nezmysel. Vydieranie voliča? Nemyslím, skôr ide o apelovanie na pozíciu aktéra s dôrazom, že nie sme figúrky v hre globálnych síl, ktoré nás niekam postavia, my si povieme, hlavná vec, že u nás to bolo a bude „tak“. Iste, naše sebavedomie nedvíha poznanie, že roky najpopopulárnejší slovenský politik je persona non grata pre medzinárodnú verejnosť. Ale ruku na srdce, nie je to aj preto, lebo on a časť slovenskej verejnosti vnímala túto krajinu ako izolavaný priestor bez miesta v kontextuálnom pohybe? Nadchádzajúce voľby túto falošnú predstavu vyvrátia tým alebo oným spôsobom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984