Búrka v pohári vody
Súvislosti s kauzou „gastrolístky“ hrmelo, ale poriadne nezapršalo. Všetko ide po starom, stravné lístky sa budú používať. Dnes už nik nežiada novelizáciu ustanovení o stravovaní zamestnancov, hoci „teplé jedlo“ v Zákonníku práce (ZP), ktorý platí v súčasnosti, i v tom, čo bude platiť od 1. apríla 2002, svieti jedna radosť. Tí, čo mali takú starosť o pokles životnej úrovne zamestnancov, navrhujú odložiť účinnosť nového ZP aspoň o rok. „Zákonník zvýši nezamestnanosť a rozšíri čiernu prácu, pretože obmedzuje konkurencieschopnosť ekonomiky. Vláda urobila chybu, keď ho schválila. Mala ho predtým dôkladnejšie analyzovať,“ vyhlásil vicepremiér Ivan Mikloš. Za prelomové možno považovať priznanie si chyby, za obvyklé obsah a cieľ tohto vyhlásenia. Médiá sa totiž znovu „zhostili“ úlohy hlásnej trúby, predbiehajú sa v demagogických tvrdeniach o likvidačných ustanoveniach nového ZP. Ministrovi zdravotníctva Romanovi Kováčovi naskakuje husia koža, šéf rezortu kultúry Milan Kňažko razantne artikule, že „dirigent musí dirigovať podľa ústavy“. Populisti blednú závisťou Všetci populisti bledli závisťou, keď videli na televíznej obrazovke ,,brilantný“ výkon predsedu DS Ľudovíta Kaníka. Pravdu mal poslanec za HZDS-ĽS Vojtech Tkáč v tých prípadoch, kde sa ustanovenia ZP spochybňujú neznalosťou alebo výkladom medzinárodného a vnútroštátneho práva. Žiarivým príkladom je paragraf 12. Stanovuje, že pracovný pomer nemôže vzniknúť medzi manželmi, čo vyvolalo búrku nesúhlasu. Ani jedna zo strán si však neuvedomila, že ustanovenie toho istého znenia do slova a do písmena obsahuje aj v súčasnosti platný ZP, ale na konci paragrafu 269. Kontroverznejšie je zrušenie dohôd o pracovnej činnosti. Na jednej strane ide o svetový unikát, zavedený do čs. pracovného práva v roku 1965. Dalo by sa teda predpokladať, že sa ako „pozostatok socializmu“ stane predmetom opačnej aktivity. Lenže účel svätí prostriedky. Takto vykonávaná práca mimo pracovného pomeru bola veľmi výhodná nielen pre zamestnávateľov, ale aj pre niektoré fyzické osoby, najmä pre študentov a dôchodcov. Napriek paragrafu 232 platného ZP, ktorý stanovuje zamestnávateľom povinnosť zabezpečiť plnenie svojich úloh predovšetkým zamestnancami v pracovnom pomere a len výnimočne dohodou s fyzickými osobami mimo pracovného pomeru, sa inštitút dohody o pracovnej činnosti hrubo zneužíval. Terče frontálnych útokov Prišiel som do styku s firmou, ktorá zabezpečovala upratovacie služby a mala okolo 260 pracovníkov, ale z toho iba šiesti boli v pracovnom pomere. Natíska sa otázka, či zrušenie tohto inštitútu nebolo tou ľahšou cestou vyriešenia problému. Argumenty, že takto pracujúca fyzická osoba bola málo chránená zákonom, nepovažujem za dostačujúce. Keďže ide o práce vykonávané mimo pracovného pomeru, tieto osoby nemajú štatút zamestnanca, a preto ich práva nemožno porovnávať. Ochrana sa dala novelizáciou skvalitniť a prehĺbiť princíp zmluvnej voľnosti. Konanie zamestnávateľov ani ich súčasná reakcia sa v tomto prípade nedá považovať za právne nevedomie. Oni veľmi dobre poznajú svoje práva i možnosti ako zákon obísť. Uvedomujú si následky zrušenia tohto inštitútu a usilujú sa zaň na rozličných miestach lobovať. Terčom frontálnych útokov sa stala 3. časť nového ZP Pracovný čas a čas odpočinku, najmä par. 85 ods. 6. Stanovuje, že pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas je najviac 48 hodín týždenne, aj keď pracuje pre viacerých zamestnávateľov. Pri päťdňovom pracovnom týždni to znamená „stráviť“ na pracovisku (vrátane prestávky) desať hodín. Ak k tomu pripočítame cestu do a z práce, prípadný presun z pracoviska na pracovisko viacerých zamestnávateľov, znamená to byť mimo domova minimálne 12 hodín denne. Nepočítajúc tých, ktorí do roboty cestujú zo širokého okolia. Aj stanovený limit 150 nadčasových hodín ročne je v súlade s touto matematikou. Je správne, že výnimky až do ďalších 150 hodín na zamestnanca povoľuje Národný úrad práce. Sú totiž pracoviská, kde je táto potreba odôvodnená. Používajme vlastný rozum ZP poskytuje ďalšie výnimky, ktoré jednotlivé rezorty môžu využiť na úpravu špeciálnymi predpismi. Ak to nie sú schopné, potom treba pochybovať nielen o úrovni ich právneho vedomia, ale aj o manažérskych schopnostiach. Na rozdiel od dirigenta totiž musí minister svoj rezort dirigovať podľa ústavy a platných zákonov. Kaníkove názory, že ustanovenia ZP porušujú ústavné právo na prácu, sa dajú považovať za zmes právneho bezvedomia, demagógie a zúfalej predvolebnej rétoriky. Ústava SR v čl. 36 písm. d) hovorí, že zákon zabezpečuje zamestnancom najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času. Ústava zakotvuje aj ďalšie práva, ktoré v kampani spochybňujú, právo slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov (čl. 37) a aby právo zamestnancov na kolektívne vyjednávanie bolo zabezpečené zákonom (čl. 36 písm. g). Nový ZP ho zaručuje v súlade s dohovormi a odporúčaniami Medzinárodnej organizácie práce. Postavenie zamestnaneckých rád a zamestnaneckých dôverníkov vychádza zo smernice upravujúcej pracovné právo, Európskej sociálnej charty a Charty základných ľudských práv. Tvrdenie, že na Slovensku by sme mali uplatňovať vlastný rozum, je síce správne, ale nie vždy. Najmä vtedy nie, keď nás ten „vlastný rozum“ vracia do minulých storočí a vyháňa z civilizovaného sveta súčasnosti.
