O moci rozumu

Hans Georg Gadamer (1900) patrí dnes k žijúcim klasikom filozofickej reflexie. Tento najznámejší žiak Martina Heideggera sa preslávil svojou neskorou prácou Pravda a metóda, ktorá sa stala malou odbornou senzáciou na začiatku 60. rokov. Aj dnes stojí v centre nespočetných úvah o povahe filozofickej hermeneutiky na pozadí analýz umeleckej, estetickej a politickej skúsenosti. Ústrednou témou Gadamerových úvah je vzťah metodicky neosobného poznania a osobnostne zaujatého chápania. Pojem pravdy ako všeobecného súhlasu s vyjadrenou mienkou je protikladom k metóde vedeckého poznania, ktorá slúži ako prototyp inštrumentálnej podoby rozumu. Uvádzaná esej o rozume obohacuje základný rozmer Gadamerových úvah o analýzu dvojznačnosti ľudského rozumu ako otázky slobodnej voľby medzi tým, čo nás spája, alebo navzájom odcudzuje. Osvietenský program Viera v rozum a jeho víťaznú moc je základným presvedčením celého osvietenstva. Pod dnešným pojmom filozofie sa všade rozumie uskutočňovanie osvietenského programu, a to nielen na Západe, kde na pozadí dvojakého pohybu v podobe prekonania mýtického vedomia Grékmi a oslobodenia sa od autoritatívnych obmedzení cirkevnej dogmatiky vzniklo to, čo dnes nazývame „vedou“, ale aj na pôde mimoeurópskych, starých a nových civilizácií. Aj v nich sa reflektuje a osvojuje moderná veda v dôsledku európskych myšlienkových pohybov, nech už ide o pozitivizmus teórie vedy, ekonomický materializmus či idealizmus slobody. Ak by filozofia bola naozaj čistou rozumnou vedou alebo rozumom vedy, potom by nebolo pochýb o tom, že práve dnes zohráva rozum filozofie v ľudskom živote tú rozhodujúcu úlohu, ktorá jej kedysi ako kráľovnej vied bola prisúdená. Otázka, či má rozum moc, sa sotva javí zmysluplnou v prostredí, kde doterajšie skúsenosti ľudstva vyjadrujú jeho bezmocnosť. Jej svedectvom je moc vášne, strhávajúca jednotlivca napriek všetkým jeho rozumovým predsavzatiam. Táto bezmocnosť sa ukazuje ako násilie ekonomických, politických a spoločenských záujmov moci, ktoré sa presadzuje proti všetkým spoločensko-právnym, demokratickým alebo socialistickým princípom. Aj posadnutosť ničivými vojnami, v ktorých národy broja proti národom, navodzuje zdanie pokladať vojnu za menšie zlo v porovnaní s tým väčším. Posledným dôsledkom víťazného ťaženia modernej vedy, ktorý nám vyráža dych, je prízrak sebazničenia celého ľudstva zneužitím atómovej energie. Bezmocnosť v postoji k celku Zoči-voči tejto zjavnej bezmocnosti neuchováva filozof iba nádej a dôveru v konečné víťazstvo rozumu. Nielenže dúfa, že tak ako jednotlivec stále znova prichádza k rozumu, práve tak sa budú presadzovať aj rozumné formy života ľudstva vo veľkom meradle, ale má aj dôvody na toto presvedčenie. Uznať niečo za rozumné sa môže javiť ako neprekonateľný problém, pokiaľ niekoho vlastné záujmy slepo fixujú na to, čo je mu najbližšie. Ale všade tam, kde sa čelí zjavnému nerozumu, sa ľudia vedia nakoniec zjednotiť. Všetko záleží na odhalení nerozumnosti ako takej. Ak sa tento krok podarí, potom sa rozum vyznačuje nezlomiteľnou mocou, kdekoľvek prichádza k slovu. Na základe akých podmienok je rozum schopný ujať sa vlastnej moci? Kde ich treba hľadať? Čím a ako sa dajú privodiť? V tomto bode spočíva náš kameň úrazu. Veď ide práve o to, že podmienky, na základe ktorých dokáže rozum zaujať postoj k celku, sa javia ako utópia. Položme si preto otázku, o čom je reč tam, kde rozum prichádza vskutku k slovu. Zjavne sa rozum bezprostredne vzťahuje na niečo, čo sa dá označiť za všeobecne platné. Kde nevládne nič iné ako rozum, tam možno dosiahnuť súhlas všetkých. Najzreteľnejšie to dokumentujú vedy, ktoré sa zaoberajú čistými rozumovými predmetmi, matematika a logika. Nevyvrátiteľnosť právd o ich predmetoch poznania spočíva v preukázaní tých činností rozumu, ktorými sa tieto objekty konštruujú. O to isté ide všade tam, kde sa rozum kontroluje rozumom. Aj v prípade prekvapujúcich záverov matematickej vedy, ako napríklad pri pravdivostnej rozhodnuteľnosti formálne správne odvodených viet, alebo otázky vzájomného zjednotenia rozumne zdôvodnených tvrdení, zostáva nepopierateľnou skutočnosťou, že iba rozum, a nič iné, je tou inštanciou, ktorá tu vie pomôcť. Skúsenostná náuka je tiež vierou Pravdaže, to sú príklady z oblasti vied čistého rozumu. Odkedy osvietenský ideál pojmovej analýzy ako cesty k poznaniu čistým rozumom stratil svoje opodstatnenie vďaka Humovmu skeptizismu a Kritike čistého rozumu, znamená veda pre nás skôr náuku o skúsenosti ako vedenie rozumu. Úsilie rozpoznať „rozum“ v usporiadaní sveta iným spôsobom než cestou skúsenosti a pokroku v jednotlivých oblastiach výskumu, nemá vyhliadku na úspech, aj keď náš rozum tu ešte stále platí za smerodajný ideál. Ale už historiografia ideu rozumu v dejinách, ktorého požiadavkám má zodpovedať chod ľudských vecí, pokladá za nelegitímnu: Dejiny sa prestali vysvetľovať princípom nádeje a prísľubu ako dejiny spásy. Tak hlboko zdiskreditoval vieru v rozum skúsenostný postoj a tomu zodpovedajúca dejinná skúsenosť, ktorú ľudstvo získalo. Na druhej strane je naša dôvera v modernú vedu ako celok nepriamym svedectvom moci rozumu. Oplatí sa dobre si uvedomiť hodnotu tohto svedectva - samozrejme, aj jeho obmedzenosti. Hodnovernosť modernej vedy sa nelegitimizovala starou vierou, podľa ktorej je ľudský rozum kópiou, obrazom, časťou alebo zárodkom nekonečného božského rozumu, ovládajúceho skladbu a chod sveta. Skôr naopak: Skutočnosť, že ľudia dokázali vytvoriť vedu, predstavuje nie práve zanedbateľné svedectvo o sile rozumu. Lebo vedecká vzdelanosť konfrontuje každého človeka s hranicami vlastného poznania a úsudku. Je to predovšetkým výchova prostredníctvom vedy, ktorá nás učí byť kritickými voči každému poznaniu z počutia a obmedzuje naivné mudrovanie, vychádzajúce z partikulárnych skúseností a analógií. No zaručuje nám existencia vedy v tomto zmysle víťazstvo rozumu? Grécky záujem o politickú vedu Gréci, otcovia západnej kultúry, nevytvorili len vedu - geometriu, astronómiu, medicínu, biológiu či náuku o štáte (politiku), oni pochopili aj nevšednosť a výnimočnosť myšlienky, že veda ako rozumové poznanie je pre ľudí možná. Platón vybásnil ideál štátu, aby na jeho utopickom poriadku a nariadeniach demonštroval veľkosť človeka. Spolu s ním poukázal i na číru nadľudskosť úlohy neorientovať svoje myslenie podľa vlastného záujmu, no v záujme spoločného dobra. Upozornil pritom na výchovu vedami, matematikou, hudbou a astronómiou ako na cestu, vedúcu k tomuto cieľu. Ďalej to bol Aristotelov triezvy duch, ktorý analyzoval súvislosť existujúcu medzi záujmom o teóriu a vývojom ľudskej bytosti prostredníctvom výchovy v rodine a spoločnosti. Schopnosť venovať sa „teórii“ predpokladá „praktické poznanie“, teda vedenie rozumu, ktoré sa prejavuje ako sila ovládajúca ľudské konanie a správanie. A je to až tento rozum, o ktorého moc alebo bezmocnosť ide. Praktický rozum nie je čosi, čo človek jednoducho má, no je to schopnosť, ktorú treba nadobudnúť, a tomu má slúžiť politická veda. Tá ako scientia practica sive politica sa až do obdobia vzniku modernej vedy spolupodieľala na neustále nových formách sebakontroly praktického rozumu, ktoré nasledovali po dejinných premenách. Ako praktická veda praktického rozumu formulovala podmienky, v rámci ktorých sa rozum stáva praktickým. Táto veda poukázala na formotvorné sily, vyplývajúce z usporiadania spoločného života ľudí, ale nezbavila sa z tohto dôvodu kritickej možnosti, ktorou sa vyznačuje rozum: navrhnúť lepší variant proti jestvujúcemu horšiemu. Práve preto, že praktický rozum v žiadnom prípade nespočíva vo voľbe prostriedkov vhodných na dosiahnutie zadaných cieľov, nevyznačuje sa tým praktickým zmyslom, ktorý motivuje hľadanie vždy správnych prostriedkov a ciest na dosiahnutie ľubovoľných účelov, ako to príležitostne u Aristotela býva. Rozumnosť je ľudským postojom „Rozumnosť“ predstavuje najskôr ľudský postoj, ktorého sa treba pridržiavať a na základe ktorého sa možno správať tak, aby sa vo vždy novej situácii mohol udržať a vytvárať ľudský mravný poriadok, vyúsťujúci do spoločných noriem. Aristoteles však hovorí iba o prostriedkoch na dosiahnutie účelov, lebo identifikácia so všeobecným, s tým, čo je najlepšie pre všetkých, predchádza úvahe o ňom. Naproti tomu sa jednota „praktickej vedy“ mohla uchovať iba preto, že „praktický rozum“ sa vždy uskutočňuje ako konkretizácia toho, čo napĺňa zmysel ľudského života, to znamená vytvára jeho eudaimoniu, a to počas všetkých spoločenských premien. Platí to od antickej otrokárskej spoločnosti a kresťanského feudalizmu cez stredovek s jeho občianskymi cechovými spoločenstvami v mestách, smerom k vzniku moderného úradníckeho štátu uprostred poľného regimentu, či oslobodenia sa od tiers état, až po dnešné dni. O výraznej strate hodnovernosti vedenia „praktickej vedy“ sa dá hovoriť od chvíle, keď sa idea vedy začína úplne podriaďovať pochopeniu pojmu metódy a verifikačného postupu v zmysle modernej prírodovedy. Experiment organizuje novovekú spoločnosť Novoveká veda poskytla človeku naozaj čosi mimoriadne: Ovládnutie prírody a to v celkom novom zmysle a meradle. Jej metodický postup, ktorý zaznamenal prvé veľké úspechy v Galileiho a Huygensovej mechanike a našiel svoj filozofický výraz v Descartovom pojme metódy, zásadne zmenil vzťah teórie a praxe. Prax ľudí s ich celkovými možnosťami objavovať a ovládať produkciu užitočného a pekného sa už nedala vtesnať do priestoru, ktorý im poskytla príroda. Ani teória už nemohla byť nad všetkým stojacim - najvyšším poznaním poriadku prírody, keďže jej predmetom bola už len bezúčelná krása. Nové poznanie preniklo prostredníctvom abstrakcie, merania a výpočtu do oblasti zákonov prírody, izolovalo podiel jednotlivých faktorov na tvorbe výsledku. Tam, kde sa poznanie prírody presadilo, vyčlenilo zároveň tie podmienky života, ktoré človek dokáže meniť a prispôsobovať ľudským želaniam. Novoveká veda bola primárne vedením o možnostiach ovládnutia prírody. Hoci sa zaoberala výlučne náukou o dianí v prírode, na základe pozoruhodných odhalení jej tajomstiev a spoznávania zákonov jej poriadku, dokázala novoveká veda zatieniť všetky doterajšie ľudské formy poznania poriadku a zákona. Z tohto dôvodu sa nové poznanie stalo samozrejmou súčasťou bezhranične sa rozširujúcej praxe človeka. A bola to naozaj namáhavá cesta, ktorou prešiel výskum najmä pri odhaľovaní štruktúry hmoty, a tým aj praktických možností ovplyvňovania diania v prírode (Baconov ideál). Toto poznanie zmenilo a obohatilo najprv len najnižšie, materiálne a ekonomické vrstvy sociálnej praxe. Vedeckým rozumom etablovaný spôsob plánovania a konštruovania, ktorý viedol v prírodovede k veľkolepým úspechom, si v konečnom dôsledku podrobil aj formy organizácie ľudskej spoločnosti. Nešlo pritom o prekročenie hraníc zmyslu novovekého poznania. Za znak našej epochy pokladám práve skutočnosť, že po dlhej stagnácii v dôsledku zotrvačnej sily predsudkov sa dnešná organizácia spoločnosti zakladá na poznatkoch skúsenostných vied. Znamená však tento fakt naozaj konečné víťazstvo rozumu, ktorým sa završuje jeho poslanie? Je kritizovaná bezmocnosť rozumu voči vášniam alebo záujmom jednotlivca a skupiny v konečnom zmysle iba vedľajší produkt rozumne spravovaného sveta, ktorý sa dá rozumným spôsobom eliminovať individuálnou psychológiou, sociálnou ekonómiou alebo vedecky riadenou politikou? Musí, pretože môže Celkom určite existuje množstvo ľudí, ktorých dôveru v túto rozumnosť neoslabí ani poznanie, že práve dnes sú formy spoločenskej organizácie na Východe a Západe navzájom vyostrené v najvyššej možnej miere. Veď sa nedá vylúčiť, že po nespočetných zvratoch, pokusoch o násilné riešenia, represiách a regresoch bude rozumný a vecný pohľad tu a tam s rastúcou naliehavosťou uplatňovať svoje nevyhnutné požiadavky a prinesie so sebou sem-tam zmeny, ktoré oslabia protiklady v svetonázoroch, v spoločenských pomeroch a formách vlády. Tieto zmeny môžu nakoniec vyústiť do stavu rovnováhy perfektne spravovaného sveta, ktorú už nič nebude môcť narušiť. Ide tu o tú moc rozum, ktorá má našu dôveru? Sme my filozofi zaviazaní práve tomuto ideálu? Aj pre toho, kto sa ešte stále cíti malým skeptikom a zostáva veľkým optimistom, je tu čosi, čo ho núti k zamysleniu sa. Staré platónske tóny doliehajú k nášmu sluchu. Je vo vede, ktorá sa sama od seba stáva praxou, a v jej zručnosti, ktorá pretože môže, musí, a tak sa nevyhnutne mení na čoraz mohutnejšiu zručnosť - naozaj rozum? Platónov Sokrates pripomína mladému obdivovateľovi nového sofistického umenia rečniť a rečnením argumentovať, že kuchár pripravujúci telesnú potravu nemôže svojím umením ulahodiť uspieť proti rozumnej rade lekára - a že vôbec na posúdenie jej prospešnosti treba duchovnú potravu, ktorú môže zabezpečiť len rozum. Osobitná zaslepenosť vo výskume V skutočnosti by sa o vláde rozumu dalo hovoriť až vtedy, keď to, čo človek môže, nemusí konať iba preto, že môže. V modernej industriálnej spoločnosti je to určite rozum, ktorý produkuje - nech už ide o obchodnícky rozum producenta, ktorého hodnotou je tržný obrat, alebo o rozum plánovača, ktorý si cení potreby a určuje spôsoby ich uspokojenia atď. Tí všetci sa budú pri plánovaní spoliehať iba na odborné rady vedy, práve tak ako úradníci, ktorí spravujú verejný život, vrátane takzvanej kultúrnej politiky. Lebo nielen v hospodárskej oblasti platí, že v nej racionalita vedy hrá primárnu úlohu, no všade tam, kde ekonomická otázka prichádza do úvahy. Vo všeobecnosti sa dá o našej epoche povedať, že veda je plne akceptovaná všade tam, kde sa dostane k slovu. Dobrým príkladom je úloha, ktorú napríklad zohráva dnešný expert v súdnictve. Dnes sotva možno vyniesť rozsudok v rámci procedurálneho práva, ktorý by sa zaobišiel bez súdom stanoveného experta alebo bol dokonca vynesený v neprospech odborného posudku. Je všeobecne známe, že nevyhnutný dôsledok špecializácie moderného výskumu predstavuje špecifická zaslepenosť, keďže každý špecialista sa vyzná iba v tej časti reality, ktorú mu zviditeľní jeho vlastná špeciálna metóda. Ale o tom sa vie aj v oblasti vedy, kde sa tento problém stále znova reflektuje a rieši tým, že okrajové fenomény určitej disciplíny, ktoré presahujú jej metodický dosah, sa stávajú opäť centrálnou témou systematického skúmania v rámci nového vedného odboru. Týmto spôsobom sa znižujú riziká špecializácie a na základe nevzniknutého výskumného objektu dochádza často k produktívnemu prepojeniu vzájomne vzdialených smerov výskumu. Objektívna nezaujatosť predsudkom Platón chcel svojím duchaplným obrazom upozorniť aj na iné. Neodporúča nám autoritu lekára pri predpisovaní diéty ako model rozumného dozoru pre kultúrnu politiku podriadenú štátnej cenzúre (v zmysle karikaturovanej kritiky básnikov v Politei). Ide mu viac-menej o vyzdvihnutie protikladnosti, ktorá existuje medzi prijímaním „duchovnej potravy“ na jednej strane a jej sprostredkovania novým rétorickým umením na strane druhej. Tieto „potravy“, ktoré nemožno vyskúšať za stolom, pôsobia bezprostredne ako rečou vštepené presvedčenia. Každý, kto si ich vypočuje a dá sa nimi presvedčiť, sa stáva zaujatým. V tom spočíva riziko a nebezpečnosť všetkých rečí prítomných vo výchove, výučbe ako aj verejnom živote. To, čo nás vie zaujať, nás robí predpojatými. Bez moci presvedčujúcej reči, ktorá zasiahne všetkých, však nie je možná žiadna pospolitosť, a nová rétorika moderných masmédií vskutku pripomína účinnosť sofistickej Paideii v Aténach 5. storočia. Dokonca ju prevyšuje technickou formou všeobecnej dostupnosti, vďaka ktorej poslucháči alebo čitatelia už nemajú pred sebou protiváhu hovoriaceho rečníka, na ktorého sa dá priamo obrátiť. Stará a nová rétorika obchádza kritické myslenie a etabluje moc samozrejmého. Táto samozrejmosť, ako aj všetko samozrejme vzniknuté vrátane samozrejmosti nahovárania si, nevyhnutne predchádza metodickej práci výskumu, výberu dotazníkov a vyhodnocovania ich výsledkov. Sila samozrejmého obmedzuje schopnosť úsudku znalca, ktorý reprezentuje tieto výsledky, a predurčuje mienku verejnosti, ktorá ich registruje. To, čo predchádza schopnosti úsudku, nazývame našimi predsudkami. Osvietenský pátos spočíval práve vo výzve postaviť sa proti všetkým predsudkom. Bezpredsudkovosť, táto parole osvietenstva našla ako ideál nezaujatosti objektívneho poznania svoj bezprostredný výraz vo vedeckom funkcionalizme. Nespočíva práve v tomto bode definitívne víťazstvo osvietenstva? Naozajstné víťazstvo? Zákon špecializácie Zákon prežitia vedy predstavuje úsilie podrobiť všetky neznáme a neovládnuté fenomény teoretickému skúmaniu a ovládnuť ich vedeckým spôsobom - vysvetliť každý neobjasnený predsudok. Na vlastný výskum sa z tohto dôvodu nevzťahuje povera, podľa ktorej špeciálnu metodiku vedy takisto ako verejnosť ovláda rétorika, pod ktorou dnes rozumieme tvorbu verejnej mienky. Aj keď v dnešnom výskume nejde tak o výsledok, ktorý dosiahol vedecký pracovník, ako skôr o to, v akej podobe výsledok zasiahne verejné povedomie. Pretože ide o rozhodujúci moment, vychádza z neho práve nové osvietenstvo ako aj stará rétorika. V novovekej vede o spoločnosti zohráva tvorba verejnej mienky - právom - dôležitú úlohu, pričom vedecký výskum poskytuje vedecké prostriedky na jej reguláciu. Odborník na tvorbu verejnej mienky - reklamný manažér, sociológ, sociálny psychológ, prípadne politológ - postupne dopĺňa okruh expertov, ktorých názor platí. Zákonu pokroku modernej vedy sa nevyhne nik, zvlášť nie ten, kto ako človek vedy berie svoju zodpovednosť vážne. Nad všetkým vládne zákon špecializácie. Sociálny výskum sa zaoberá najmä ovládnutím svojich predmetov, prekonaním ich protirečivého pôsobenia. Zároveň výskum umožňuje použiteľnosť výsledkov na ľubovoľné účely. To plynie z podstaty veci samej: celkovú zodpovednosť vedy pred verejnosťou, ktorá od čias Hirošimi trápi svedomie vedcov, nemôže spravovať žiadna z konkrétnych vied ako takých. Rozum vedy nie je rozumom, ktorý patril k scientia praktica et politica. Nezrozumiteľnosť jazyka expertov Bezprostredným výrazom tejto skutočnosti je to, čo by som rád nazval nezrozumiteľnosťou vedy. Táto jestvovala odnepamäti. Neodmysliteľnou súčasťou vedy sa stala v novoveku na základe zavedenia vyššej matematiky pri spracovaní výsledkov meracích postupov. Ale až z dôvodu riadenia praxe modernými spoločenskými vedami vstupuje táto nezrozumiteľnosť do verejného povedomia a má verejný dopad. Pretože až teraz sa stáva identifikácia so všeobecným - čo iné ako toto znamená rozum - jedným z najpálčivejších problémov nášho sociálneho života. Existuje vôbec možnosť pozitívnej identifikácie so všeobecným, keď verejná mienkotvorná politika si vyhradzuje právo hodnotiť všetko prostredníctvom vedeckého súdu, ktorý sa vymyká laickému náhľadu, a obracia sa tak aj proti schopnosti tvorby vlastného úsudku? Nie je skutočná účasť na spoločensko-politickom živote, ktorá presahuje svet špecializovanej kvalifikácie, vylúčená, keď všetky informácie vychádzajú z určitého mienkotvorného názoru a všade sa uplatňujú vecné dôvody, ktoré nútia, aby veci boli tak a nie ináč? Tu treba hľadať korene nevoľnosti, ktorú v mládeži vyvoláva establishment. Ale aj my sme jej svedkami. Všetky spoločné cítenia sa artikulujú v jazyku a vedú k vzniku nových výrazov. Ide predovšetkým o dva pojmy, ktorých vznik poukazuje na stratu slobody a nedostatok možností sebaidentifikácie so všeobecným, ktorý dnes pociťujeme: jeden z nich je novší, druhý síce starší, ale zato s neobmedzenou sférou použitia. Ide o technokraciu a byrokraciu. Byrokracia a technokracia Obidva slovné útvary sa opierajú zjavne o význam slova „autokracia“- nesú spolu s ním (na rozdiel od „demokracie“ a „aristokracie“) stigmu bezmocnosti voči moci nariadeného. A to nielen v zmysle, v akom tlak racionálneho vecného záujmu obmedzuje a kontroluje svojvôľu jednotlivca. Lebo obidvoma výrazmi sa spochybňuje potreba rozumu pochopiť a pomocou tohto pochopenie sa identifikovať. Práve takou mierou, akou vôľa autokrata znemožňuje každú rozumnú identifikáciu so všeobecným záujmom. Tým, že technokrat nepodlieha všeobecne platnému zákonu - právna hermeneutika 18. storočia sa definovala cez svojvôľu panovníka - je ten, koho dnes vnímame ako technokrata, jednoznačne reprezentantom cudzieho a rozumu neprístupného násilia. Hoci nik nepochybuje, že za jeho úmyslami a plánmi stojí rozum vedy, zostáva technokrat výzvou pre rozumný záujem jednotlivca a sociálneho spoločenstva, aj keď je v jeho prospech nasadený celý aparát tvorby verejnej mienky. Nech sa rozum prihovára niekomu cez nevyhnutnosť napätia, ktoré existuje medzi plánovačmi nových vecí a zotrvačnosťou jestvujúceho, myslím tým napríklad architektov plánovania mestského rozvoja - odstup, ktorý existuje medzi expertom a laickým rozumom alebo nerozumom, sa nedá týmto postojom prekonať. Nehovoriac už o byrokracii. Toto uznané základné zlo racionálneho spravovania sveta sa síce v každej modernej štátnej forme kritizuje a potláča, ale napriek tomu všade nezadržateľne postupuje - na základe zdanlivo nemeniteľných vecných záujmov. Zároveň „byrokracia“ znamená najstaršiu slovnú urážku vládnucich úradníkov, ktorá v mene obyčajného, všeobecný občiansky záujem reflektujúceho rozumu napáda nielen nezrozumiteľnosť, ale aj nepochopiteľnosť administratívneho konania. To, čo sa v skutočnosti obidvoma výrazmi obhajuje, sú posledné bašty spoločného rozumu. Toho rozumu, ktorý Herakleitos vyzýva nasledovať a o ktorý - ako spôsob udržania záväznosti spoločného záujmu (ako Nomoi) - nabádal bojovať s ešte väčšou udatnosťou než o hradby mesta. Filozofia nedisponuje rozumom Alebo nie je situácia rozumu, tejto sebauskutočňujúcej sa identifikácie so všeobecným, bezvýchodisková? Nemajte, prosím, obavu, že by som na záver chcel odporúčať filozofov ako expertov na rozum, aby sa týmto doplnením vedeckého grémia pozdvihla moc rozumu nad každú pochybnosť. Mali by sme sa vyvarovať zosmiešnenia, vyplývajúceho z tvrdenia, že všeobecnosť rozumu údajne tvorí špecialitu nášho odboru, alebo dokonca, že rozum prišiel k moci práve vďaka nám. Veď pravdepodobne je v konečnom dôsledku protirečením požadovať, aby rozum mal moc a vládol. Potom je celkom v poriadku, že náš zvláštny cech filozofov zostáva takmer nepostrehnuteľným v naozajstnej hre síl a v skutočných bojoch o moc medzi národmi, štátmi, triedami, náboženstvami, svetonázormi alebo hospodárskymi systémami. My nehovoríme v mene rozumu. Kto hovorí v mene rozumu protirečí sám sebe. Pretože byť rozumným znamená byť si vedomý obmedzenosti vlastného názoru. Práve prostredníctvom tohto vedomia možno získať schopnosť lepšieho pohľadu na vec, nech pochádza odkiaľkoľvek. To je, pravdaže, priveľmi všeobecné vymedzenie. Platí rovnako aj pre rozum vedy, pretože každý vedec si má neustále uvedomovať vlastnú prekonateľnosť. Práve na základe tohto vedomia prežíva veda vďaka sebe samej. Byť rozumným však tiež znamená, ako sme videli, byť si vedomý vlastnej ohraničenosti a hraníc, ktoré sú vede zadané vďaka jej neschopnosti reflektovať vlastné predpoklady a dôsledky jej výskumu. I tu ide o pochopenie, ktoré prekonáva predsudok podobným spôsobom, ako keď jednotlivcom nové chápanie objasní staré predsudky. Rozum spočíva vždy v úsilí netrvať slepo na tom, čo sa pokladá za pravdu, ale na kritickom utvrdení sa v nej. Činnosť rozumu je objasňovaním, no nie v zmysle dogmatiky absolútne ustanovenej novej racionality, ktorá pozná všetko lepšie: Rozum chápe prostredníctvom neustáleho objavovania seba samého a vlastnej podmienenosti. Symachovo slovo, ktoré bolo v mene starorímskej tradície (ako antiky hodné dedičstvo) namierené proti mocenským nárokom nového náboženstva, platí aj dnes a obracia sa v mene rozumu proti každému dogmatizmu, nech pochádza odkiaľkoľvek: Uno timere non potest perveniri ad tam grande secretum - Iba jednou cestou sa nedá dospieť k takému veľkému tajomstvu.