Viale Alexander Dubček
Isto poznáte ten zázračný jav, ktorý sa nazýva láska na prvý pohľad. My Slováci sme mali nielen dôvod Alexandra Dubčeka milovať, lebo bol jedným z nás, ale navyše to bol jeden z najľudskejších ľudí, akí sa v 20. storočí narodili. Prežili sme s ním rok 1968, rok veľkých nádejí pre našu krajinu, ale najmä pre Európu. Lenže vždy si opakovane kladiem otázku: prečo, z akých príčin ho tak spontánne a nezištne akceptoval a mal rád taliansky národ, prečo to boli práve Taliani, ktorí Alexandra Dubčeka chránili a doslova si ho prisvojili, keď sme mu my doma, nemohli pred rokom 1989 prejaviť ani spolupatričnosť, ani účasť. V čase, keď sme boli prinútení mlčať, Alexandrovi Dubčekovi nezištne prejavovali svoje city, ktoré by sme mu boli radi vyjadrili my. Boli to pôžičky dôvery, ktoré sa budeme Taliansku a jeho národu usilovať splácať. Alexander Dubček, ako politik, si celkom prirodzene zamiloval Taliansko prostredníctvom jeho mysliteľov a revolucionárov. A neváhal to jasne vyjadriť ani vo svojom slávnom prejave na Bolonskej univerzite v novembri 1988, keď preberal čestný doktorát tejto najstaršej univerzity na svete. „Ak tu hovorím o res publica- o veci verejnej, musím spomenúť dielo vašich dvoch velikánov, pravda, bez toho, aby som dajako zmenšil význam iných početných protagonistov vašej vedeckej, kultúrnej i politickej histórie. Mám na mysli Niccola Machiavelliho a Antonia Gramsciho. Prvý z nich vo vyhnanstve za noci tvorí svoje dielo. Druhý mnohé roky prežije vo väzení. Bez jedného či druhého by sme nevedeli o politike toľko, ako vieme dnes.“ Kým Machiavelli vytyčoval potrebu samostatného prístupu k politike, Gramsci zase Dubčeka oslovil tým, že zdôrazňoval úlohu ľudského subjektu v politike. V Dubčekovom bolonskom prejave zazneli aj paralely o vplyve Risorgimenta na vlastný národný a štátny život Slovákov v strednej Európe. Priateľstvo Dubčekov dlhoročný taliansky priateľ Vittorio Caffeo mi prezradil, že v rokoch 1991 a 1992 počas dvoch dovoleniek u neho vo vile v Casalecchio di Reno sa chodievali spolu kúpať do Porto Garibaldi. Je preto logické, že práve mesto Casalecchio di Reno v októbri 2001 nazvalo Dom solidarity menom Alexandra Dubčeka (na tejto slávnosti bol prítomný aj jeho syn Pavol). Osobitné čaro malo dlhoročné priateľstvo Alexandra Dubčeka s novinárom Lucianom Antonettim z novín Unita. A boli to zase talianske noviny, ktoré mu ako prvé poskytli priestor na slobodné vyjadrenie myšlienok, keď doma vládla tvrdá cenzúra. Spomínaný Dubčekov pobyt v Bologni znamenal už vtedy jeho priateľstvo s Romanom Prodim, ako to dokumentuje fotografia z roku 1988, ktorú mi nedávno ukázal Luciano Antonetti. Ale najmä začiatok priateľstva s profesorom Bolonskej univerzity Giudom Gambettom, ktorý svojím rozhodujúcim slovom presadil nomináciu Alexandra Dubčeka na udelenie čestného doktorátu. Revolucionár ducha Vo vzťahu k večnému mestu, k Rímu, nemožno obísť ešte jeden rozmer Dubčekovej osobnosti, ktorý súčasným politikom dosť chýba - a to bol jeho úžasný cit pre sociálnu spravodlivosť, jeho hlboké sociálne cítenie. Azda preto si tak dôverne rozumel so súčasným pápežom Jánom Pavlom II., ktorý ho v roku 1991 prijal vo svojej rezidencii vo Vatikáne i v Castelgandolfo. V bolonskom prejave Alexandra Dubčeka zaznela ešte jedna struna, v ktorej sa rozoznel jedinečný nápev kresťanskej civilizácie, ktorá tak výrazne ovplyvnila celé kultúrne smerovanie Slovenska v Európe: „Váš významný stredoveký filozof a básnik František z Assisi sa zapísal jedinečným ľudským krédom do histórie, keď povedal - Bože daj mi dosť pokory znášať veci, ktoré meniť nemôžem, daj mi dosť odvahy meniť veci, ktoré meniť môžem, a daj mi dosť rozumu rozlíšiť medzi týmito dvoma druhmi vecí. - V živote človeka, v živote národov i v dejinách štátov boli a sú obdobia aj pokory, aj odvahy, časy, v ktorých napriek všetkému človek musí zostať sám sebou. Niesť na trh práce, cti, zodpovednosti svoju kožu, svoj um, srdce, rozum i svedomie.“ Aj dnes po štrnástich rokoch pôsobia Dubčekove slová ako jedinečná výzva. Práve pre tento prirodzený obdiv k svätému Františkovi, lebo aj on bol revolucionár ducha, si Dubčeka nesmierne vážil a obľúbil pápež Ján Pavol II. Podaná ruka Dubček v sebe zosobňuje prirodzenú kontinuitu slovenskej politiky - vo vedomí slovenského národa je zakorenený ako priamy nasledovník Ľudovíta Štúra a generála Milana Rastislava Štefánika. Toho Štefánika, ktorému v Ríme, pri Oltári vlasti na Piazza Venezia 24. mája 1918 odovzdal slávnostne zástavu česko-slovenských légii vtedajší ministerský predseda Talianska Vittorio Orlando. Takto Taliansko podalo slovenskému a českému národu pomocnú ruku v čase jeho najväčšej národnej poroby, keď ho zvierali kliešte národnostného útlaku Rakúsko-Uhorska. Taliani jednoznačne podporili boj Slovákov a Čechov za ich vlastnú nezávislosť. Ako vidno slovensko-talianske vzťahy sa vinú celou históriou Európy. Do rímskeho chrámu Santa Maria Maggiore si za pápežom Hadriánom II. prišli pýtať dovolenie preložiť bibliu do staroslovienčiny patróni Európy svätí Cyril a Metod. Konštantín Filozof, ktorý prijal na konci života práve tu v Ríme meno Cyril, je dokonca v Ríme pochovaný v kostole San Clemente. My Slováci ďakujeme Taliansku za to, že na univerzitách v Bologni, Ríme i Padove mali možnosť študovať viacerí naši študenti. Taliansko sa aj preto teší prirodzenej úcte Slovákov. Zápis do večnosti 23. januára 2002 bola za prítomnosti Pavla Dubčeka, primátora Ríma Waltera Veltroniho, delegácie NR SR, ako aj Dubčekových priateľov jedna z ulíc premenovaná na Viala Alexander Dubček. Ulica Alexandra Dubčeka vo večnom meste zapisuje tohto rytiera nádeje tak trochu do večnosti. Odteraz budeme mať my Slováci v Ríme v Parku Európy okrem kostola San Clemente, kde leží sv. Cyril, okrem Benátskeho námestia, ktoré je spojené s účinkovaním Štefánika, ďalšie posvätné miesto. Viem, že popri Vatikáne sa stane novým pútnickým miestom v Ríme. A to je nehynúca zásluha našich talianskych priateľov, ktorí meno Alexandra Dubčeka už nadobro zapísali do moderných dejín Ríma a novej zjednotenej Európy.
