Z rodu ostrice

Ktosi prirovnal slovenskú osobnosť k pravidelne a vytrvalo kosenej lúke. Presná alegória. Nedorastená a neduživá tráva pod kosou uhne. Vysoké a mocné steblá padajú na hruď zeme. Vyrastú, pravda, aj zakvitnú znova. Len to trvá jednu trávovú generáciu.
Počet zobrazení: 1389

Ktosi prirovnal slovenskú osobnosť k pravidelne a vytrvalo kosenej lúke. Presná alegória. Nedorastená a neduživá tráva pod kosou uhne. Vysoké a mocné steblá padajú na hruď zeme. Vyrastú, pravda, aj zakvitnú znova. Len to trvá jednu trávovú generáciu. V malej vieske pri Zvolene - Devičie sa v májových dňoch 1914 narodil jeden z najväčších slovenských architektov minulého storočia Eugen Kramár. Čo nevidieť ho však oslovil iný kraj - Turiec. Otec zmenil faru, iba chlapec - kresliar nezmenil tému: hory, hrady, kúrie a krpaté domce v náručí lesov. Pravdaže si to všimli profesori na martinskom gymnáziu. Aj vďaka nim viedla cesta mladého Eugena na opojné stretnutie s architektúrou v Prahe. To sa písal rok 1932. Pražské štúdiá Mladý Slovák sa tam stretol s Matkou umení, ako sa po stáročia architektúra volala, v čase jej veľkých zmien. Vyvolalo ich storočie vynálezov, následný rozmach priemyslu, dopravy, telekomunikácií a stavebnej výroby v prvej tretine 20. storočia. Stavby sa zrazu odľahčili, budovy presvetlili, v ich tvaroch sa odrážali nové vízie, reprezentované najmä Le Corbusierom. To všetko vplývalo na citlivú dušu chlapca z dediny. Našťastie v jeho estetickom svete zanechali stopy aj iné hodnoty. Po prvé úcta k historickej architektúre, ktorou sa práve v čase pražských štúdií mohol nadchýnať dosýta. Opojenie jednoduchosťou, účelnosťou a harmóniou tradičnej slovenskej architektúry, ako si ju kedysi skicoval tam doma. Tridsiate roky, po svetovej hospodárskej kríze, boli rokmi prosperity a veľkej urbanizácie. Slovensko tých čias sa hmýrilo dobrými architektmi a mestá i vďaka nim úplne menili svoj vzhľad, rešpektujúc božstvo historických jadier. Spomeňme aspoň niekoľko mien z veľkej plejády tvorcov - Balán, Grossmann, Tvarožek, Weinwurm, Fuchs, Baťov architekt Karfík, ktorý desaťročia žil, tvoril a učil na Slovensku a - pravdaže - akademik Belluš. Práve Emil Belluš a o niečo mladší Eugen Kramár preberali po tej veľkej generácii staviteľov štafetu vývoja slovenskej architektúry. Štúdium na Vysokej škole architektúry a pozemného staviteľstva Českého vysokého učenia technického skončil v roku 1938. V čase priameho ohrozenia republiky. Mladí muži s vysokoškolským diplomom doslova z posluchární rukovali. Aj Eugen strávil najbližšie dva roky, až do jesene 1940, v kasárňach v Bratislave, Trenčíne a na stavbách mostov v Poľsku. Po vojenčine sa oženil s mladučkou Ruženou Kordovou, ktorá priviedla na svet synov Ivana a Cyrila a dcéru Zinu. Jediná sa po rokoch dala na otcovo remeslo. Sám sebe pánom Zamestnal sa ako stavbyvedúci v bratislavskej firme Tatrastav. Na rok či dva. S priateľom, neskorším profesorom Štefanom Lukačovičom, si povedali, že nebudú dlho robiť pre iných, že skúsia byť sami sebe páni. Mali len dvadsaťosem rokov, keď roku 1942 založili projektový ateliér Kramár - Lukačovič. Veriť sa nechce, koľko práce tí dvaja dokázali vykonať za osem rokov! Človek si povie, veď to boli prajné roky. V čase vojny malo Slovensko skvelých ekonómov a vydarených podnikateľov, veľa sa u nás investovalo a veľa sa aj postavilo. Spomeňme hoci sanatórny komplex svetovej úrovne vo Vyšných Hágoch, športový areál v Bratislave Tehelné pole s futbalovým štadiónom, ihriskami, tenisovými dvorcami, kúpaliskami a zimným štadiónom, dokončeným po vojne, nemocnicu na Bezručovej ulici, radnicu v Žiline, moderné kúpeľné stavby po celom Slovensku... A potom povojnová rekonštrukcia! Lenže tá bola náhlivá a chaotická. Stavby sa začali merať kubíkmi, počtom bytových jednotiek a preinvestovanými peniazmi. Po februári 1948 k tomu ešte pribudli výmysly ideológov - pompéznosť vežičkových stavieb. Sorela, socialistický realizmus v architektúre, pritlačila ešte i takú osobnosť ako bol Emil Belluš - grafitmi vyšperkoval internátne budovy Mladej gardy a nad vchodom postavil komickú ozdôbku vežových hodín. Nie, roky po vojne už nepriali architektúre. Aj preto všetkým slovenským architektom, ktorí dokázali vzdorovať, vďaka za to, že sme jedinou krajinou v celom bývalom socialistickom tábore, v ktorej sa k nebu netýči ani jedna vežičková torta, varšavský palác kultúry, ani pražský hotel Internacionál. Je to malé víťazstvo v marazme architektúry oných rokov, ale je. Kramárovi a Lukačovičovi patrí v tomto úsilí osobitné miesto. Navyše za niekoľko rokov vyprojektovali a postavili toľko významných budov na Slovensku, ako nik pred nimi za taký krátky čas. Základné školy v Zohore, Častej, Rudníku a Hrnčiarskych Zalužanoch. Stredné v Žiline a Zlatých Moravciach. Obytné domy v Novom Meste nad Váhom, Topoľčanoch, Myjave a Bratislave - na Krížnej a Záhradníckej ulici, na Námestí Martina Benku, Geologický ústav Dionýza Štúra na Patrónke, administratívne budovy vo Zvolene, Trnave, Trenčíne, Prešove a Handlovej, nemocnicu v Námestove. Regulačné plány Cífera, Myjavy, trnavského historického jadra... Úctyhodné. Prvým veľkým projektom, ktorý prekročil rubikon solídnej stavby, bola Slovenská národná banka (dnes VÚB) na Štúrovej ulici v Bratislave. Autori si uvedomili jej význam i susedstvo s bankou, ktorú projektoval ich starší priateľ Belluš. Dôstojne dotvorili totiž časť stredu mesta. Vstúpili aj do ulíc, ktoré idú okolo banky k Slovenskému národnému divadlu. Súčasťou objektu je i Divadlo Pavla Országa Hviezdoslava. To boli roky 1942 a 1943. V tom čase projektovali aj banku v Trenčíne a Poštový palác v Bratislave. Dosť toho bolo. Nečudo, ak mladý muž privolal na seba aj závisť. Tá bola zrejme spúšťacím mechanizmom ďalších životných osudov Eugena Kramára. Väzeň nového režimu Po februári 1948 bezbranný, prácou pohltený Kramár si ani nestihol uvedomiť, čo ho čaká. Už nebol spolumajiteľom súkromnej projektovej kancelárie - aj také malé podniky stihol nový režim zlikvidovať. Ani potom mu niektorí nevedeli odpustiť minulosť, jeho občianske postoje, triedny pôvod, neskrývanú antipatiu k akejkoľvek forme diktatúry, ktorú prejavoval najmä ako vysokoškolský učiteľ. Závistlivci nevedeli prehltnúť, že 32-ročný architekt, ktorý sa musel vzdať úspešnej súkromnej praxe, ďalej tvorí a ešte je aj najmladším univerzitným profesorom v celom Československu a od roku 1947 i predsedom Spolku slovenských architektov. Predstavitelia umeleckých zväzov boli pre režim už vopred podozriví a nakoniec zväčša skončili vo väzení. Kramár nemal byť výnimkou. Štátna bezpečnosť čakala na vhodnú príležitosť. Tá nastala, keď zatkli manželkinho brata podplukovníka Alexandra Kordu, odbojového dôstojníka, bojujúceho v druhej svetovej vojne na Západe. Obžalovali ho z vlastizrady a vyzvedačstva. Do 45-člennej protištátnej skupiny zaradili aj jeho švagra a farárovho syna - Eugena Kramára. Súdili ich ako skupinu, pritom väčšina z nich sa nikdy predtým nevidela. Korda poznal zo všetkých spoluobvinených štyroch, profesor Kramár okrem svojho švagra len otca budúceho herca a ministra Milana Kňažka. Dva roky bol vo vyšetrovacej väzbe. Keď ho zatkli, deti mali rok, päť a sedem. V roku 1952 ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na štrnásť rokov väzenia a prepadnutie majetku - rodinného domu a škodovky. Príslovečným cynizmom tých čias bolo, že vyšetrovaciu väzbu, hodiny a noci výsluchov strávil Kramár v budove, ktorú pred dvoma rokmi sám projektoval - v Krajskej správe ministerstva vnútra na ulici Februárového víťazstva. Odsúdení prijali svoj ortieľ trpko a mlčky. Iba Kramár povedal jedinú vetu: „Nepovažujem tento súd za nestranný a obvinenia za zákonné.“ V žalári pracoval ako projektant. Sprvoti, kým sedel v Ilave, mohol sa porozprávať aspoň s dramatikom a lekárom, spoluväzňom Ivanom Stodolom. Potom už bol sám so svojou robotou: rekonštrukcia kláštornej budovy v Ilave pre spoločnú väzbu, projekt okresného súdu v Námestove, ústredná kotolňa v areáli väznice... Onedlho prišiel Pankrác. Tam hneď vedeli, koho majú. Dokonca je možné, že si ho priamo vyžiadali. Svedčili by o tom projekty, ktorými ho zasypali: rekonštrukcia kláštora Barnabitiek na Hradčianskom námestí pre ÚV KSČ, úprava hradčianskych uličiek, štúdia prvej povojnovej rekonštrukcie Staromestského námestia... Potom si objednali objekty pre ministerstvo vnútra: obytné domy na Žižkove, byty pre ŠtB na Biskupcovej ulici, hotel ministerstva vnútra v Tatranskej Lomnici, sanatórium v Matliaroch, budovu ZNB v Starom Smokovci, viacero účelových zariadení pre orgány bezpečnosti v rozličných kútoch republiky. Všetko v rokoch 1955 až 1960. Konečne rehabilitácia Po prepustení z väzenia v roku 1960 sa utiahol do Košíc, dom v Bratislave im vrátili až roku 1975. Učiť na fakulte mu, pravdaže, nedovolili. V projektovej činnosti nemal právo na vlastnú tvorbu. Mohol rozkresľovať sídliská, Luník I, Luník II... Až do roku 1965. Vtedy sa ho Alexandrovi Dubčekovi konečne podarilo v plnej miere rehabilitovať. Dva roky u prezidenta Antonína Novotného presadzoval udelenie vyznamenania Za zásluhy o výstavbu - Eugenovi Kramárovi, pred niekoľkými rokmi nepriateľovi ľudu. Aj tak ešte hodnú chvíľu trvalo, kým sa táto najväčšia žijúca osobnosť vtedajšej slovenskej architektúry dostala k práci, ktorá bola na jej úrovni. Ale už aspoň projektoval: námestie v Rajci a Starej Turej, územný plán a projekty obytnej štvrte Pod lesom v Starom Smokovci. Dodnes je azda najkrajším sídliskom na Slovensku. V ovzduší uvoľnenia po januári 1968 inicioval vznik tvorivej organizácie pri Zväze slovenských architektov - Združené projektové ateliéry. Stal sa aj ich prvým predsedom. Nešlo o súkromné firmy, patrili zväzu architektov a zarábali na jeho činnosť, no v tých historických podmienkach vytvárali maximum slobody pre tvorbu. Stačí uviesť viaceré mená, aby sme zistili, že vznikla organizácia, ktorá skrývala v sebe ohromný potenciál: Štefan Svetko, Ferdinad Milučký, Ilja Skoček, Marián Marcinka, Ján Šprlák, Alexander Valentovič, Konček, Titl, Jendreják, Hauskrecht, Ďurkovič, Vladimír Husák... Za ten krátky čas, kým ich normalizácia v roku 1971 nerozprášila, naprojektovali a zrealizovali neuveriteľné množstvo stavieb: hotel Bôrik v hlavnom meste SR pre potreby štátnych návštev, bratislavské krematórium - čistotou svojich línií a umiestnením v krajine jedno z najlepších staviteľských diel svojich čias, interiéry Hradu pre potreby Slovenského národného múzea a pre reprezentáciu, Dom odborov, dnešný Istropolis, vrátane Domu techniky a výškovej administratívnej budovy, areál ústavov Slovenskej akadémie vied na Patrónke. A mnohé ďalšie. Samostatnou kapitolou Kramárovej tvorby je krajinárske, urbanistické a architektonické riešenie priestorov pre Majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní vo Vysokých Tatrách v roku 1970. Keď začal robiť prvé skice, mal päťdesiat rokov a prežíval druhú tvorivú mladosť. S mladším kolegom a žiakom Jánom Šprlákom vymysleli, umiestnili a naprojektovali súbor stavieb, mostíkov, bežeckých tratí, ciest a parkových úprav, ktorí Tatranci vtedy nazvali Areál snov. Postih v čase normalizácie V rokoch normalizácie Združené projektové ateliéry zrušili a architektov rozmetali po štátnych projektových ústavoch. Kramára jeho priatelia mohli nájsť v drevenom baraku na konci Trnavskej ulice, v izbietke, do ktorej sa sotva zmestili dvaja ľudia. Našťastie veľkosť diela sa nikdy nemerala veľkosťou priestoru, v ktorom sa rodilo. Potom ho vyhlásili za elitára. Byť vtedy elitou znamenalo hlboké zneuctenie človeka. Zároveň ho vylúčili zo Zväzu slovenských architektov. Tento stav trval do roku 1984, keď ho Zväz slovenských výrobných družstiev poveril úlohou hlavného architekta ich projektového ústavu. Sedemdesiatka sa síce prevalila, ale Kramár bol stále plný energie. Okrem práce v ústave viedol poradný zbor pre výstavbu Vysokých Tatier, posudzoval projekty mladších kolegov, napísal knihu esejí Umenie života... V roku 1990 mu udelili Cenu Emila Belluša, o päť rokov ho akademický senát Slovenskej technickej univerzity poctil čestným doktorátom. Koncom roka 1996 (mal 82 rokov) preberal v Hudobnej sieni Bratislavského hradu Poctu ministra kultúry. Smrť, ktorá dokáže prísť v najnevhodnejšej chvíli, vošla práve vtedy sem, na Hrad, a zamierila k pódiu. Chcel sa poďakovať. Začal vetu slovom: „Architektúra...“ Bolo to jeho posledné slovo. Z knihy Počmáraný život - výberu z reportážnej tvorby autora, ktorá vyjde vo vydavateĽstve PERFEKT

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984