Reklama
Reklama

Najväčší príbeh všetkých čias

Písať o legende vôbec nie je jednoduché. Najmä ak sa volá John Ronald Reuel Tolkien. Najprv si musíte dávať pozor, aby ste proti sebe nepoštvali jeho verných fanúšikov, o nahnevaných trpaslíkoch a elfoch nehovoriac, a potom, čo už povedať o spisovateľovi, ktorého život a dielo je preskúmané dôkladnejšie ako vaša chladnička.
Počet zobrazení: 514

Písať o legende vôbec nie je jednoduché. Najmä ak sa volá John Ronald Reuel Tolkien. Najprv si musíte dávať pozor, aby ste proti sebe nepoštvali jeho verných fanúšikov, o nahnevaných trpaslíkoch a elfoch nehovoriac, a potom, čo už povedať o spisovateľovi, ktorého život a dielo je preskúmané dôkladnejšie ako vaša chladnička. Pamätám si, ako som ešte pred dávnymi a dávnymi rokmi objavil v jednej nemenovanej knižnici román s názvom Hobit, alebo cesta tam a naspäť netušiac, že sa po jeho prečítaní stanem jedným zo závislých konzumentov Tolkienovej literatúry. Niekoľko rokov som potom poctivo čakal, zatínajúc zuby a šetriac nervy, kedy vyjde sľubované dobrodružstvo spomínané v doslove Hobita, kde sa písalo o ceste prsteňa a o najväčšom príbehu všetkých čias. To „vzrúšo“ stálo za to. Pán Tolkien ma nesklamal, rovnako aj hordy ďalších prívržencov. Dokonalé videnie sveta Keď v roku 1953 vyšla prvá časť Pána prsteňov, britské noviny Sunday Times napísali, že od tejto chvíle sa svet bude deliť na dve časti - na tých, ktorí Pána prsteňov už čítali, a na tých, ktorí ho ešte len budú čítať. Mali pravdu. Tajomstvo úspechu knižiek pána profesora Tolkiena spočíva v dokonalom prepracovaní sveta, v ktorom sa jeho príbehy odohrávajú. „Keď chceš mať zložitý príbeh, musíš pracovať podľa mapy,“ hovorieval Tolkien. Dnes si môžete kúpiť kompletný atlas Stredozemia, ktorý chronologicky a plasticky zachytáva všetky obdobia od Silmarillionu až po Sauronov pád. Ako by to nestačilo, všetky národy a príšerky obývajúce Stredozemie dostali svoje vlastné jazyky a nárečia, v ktorých sa bavili o tajných plánoch, intrigovali, skladali básne a nadávali. A napokon sú tu zložité rodokmene a prepletené príbuzenstvá hlavných postáv, tiahnucich sa až do „doby ľadovej“. Sci-fi povýšené na skutočné umenie Máloktorému spisovateľovi sa podarilo vytvoriť niečo podobné a výsledok by pritom nepôsobil ako byrokratická správa o stave Dunaja. Medzi čestné výnimky patrí Frank Herbert so svojou psychodelickou Dunou, Poliak Andrzej Sapkowski a jeho Zaklínač a Dan Simmons s Hyperionom. Každý z nich však „fičal“ na niečom inom a vychádzal z iných motívov ako Tolkien. U Herberta to boli náboženstvá a drogy, pri Sapkowskom slovanská mytológia a rozprávky a u Simmonsa cyberpank. Prívrženci Roberta E. Howarda by mohli namietať, že skutočným zakladateľom žánru fantasy a jeho sveta je otec Barbara Conana. To nik nepopiera. Tolkienovi sa však ako prvému podarilo povýšiť niečo, čo pochádza z ignorovaného žánru science-fiction, na skutočné umenie. V ankete o najlepšie dielo tisícročia na serveri www.amazon.com Pán prsteňov s prehľadom predbehol všetkých konkurentov, okrem iného aj Shakespeara. Pritom možno pochybovať o tom, že pán profesor bral do úvahy existenciu niečoho takého ako science-fiction. Tolkien, vychádzajúci zo stredovekej romance o sirovi Gawainovi a Zelenom rytierovi a príbehu o Beowulfovi, chcel len stvoriť svet mýtov na spôsob fínskeho národného eposu Kalevala. Moc prsteňov Tolkienovo najznámejšie dielo Pán prsteňov je vyvrcholením celej mytológie, ktorá sa začala v Silmarillione. Dalo by sa povedať, že ak chcete dokonale poznať svet pána profesora, začnite Silmarillionom, pokračujte Hobitom a zaklincujte to Pánom prsteňov. Silmarillon je síce výborne napísaný príbeh, ale vďaka svojej zložitosti a aj tomu, že nie je úplne dokončený, sa túto lahôdku odporúča nechať si až na úplný záver. Hobit je knižka, ktorá sa číta s potešením a s úsmevom na tvári a pôvodne mala byť rozprávkou pre deti. Pán prsteňov je dokonalá symbióza napätia, dobrodružstva, romantiky a tragédie. Hlavní hrdinovia umierajú statočnou smrťou, zlo je všade a zbrane rinčia v bitkách, pri ktorých sa zastavuje dych. Základom príbehu je prsteň moci, ktorý našiel hobit Bilbo Pytlík a po čestnom hádankovom súboji (aspoň z jeho strany) so šialeným exhobitom Glumom si ho privlastnil, aby ho použil počas svojej neuveriteľnej a dobrodružnej cesty opísanej v Hobitovi. Prsteň sám osebe nie je ničím zvláštnym. Akurát, že majiteľovi po jeho navlečení na prst umožní stať sa neviditeľným. A, samozrejme, vzbudzuje strašnú túžbu vlastniť ho natrvalo. Skutočný význam má prsteň iba pre Temného pána Saurona, ktorý ho osobne ukul v Hore osudu. Vďaka nemu dokáže Sauron ovládať ostatné prstene moci - sedem pre kráľov trpaslíkov a deväť pre mocných ľudských panovníkov a čarodejov. Tri prstene patriace elfom nemá vďaka rýchlemu zásahu pod kontrolou, ale aj ony mu podliehajú. Sauron, ktorý už niekoľkokrát prežil svoju smrť a vyzerá naozaj príšerne, môže byť porazený, až keď prsteň moci skončí tam, kde vznikol - v ohni Hory osudu. Keďže sa nájdu aj takí, ktorí Pána Prsteňov nečítali, aj s ohľadom na najočakávanejšiu filmovú premiéru všetkých čias nebudem prezrádzať širší obsah príbehu. Len jedno upozornenie - nie všetko, čo sa na prvý pohľad javí dobré, je poctivé a naopak. Tolkien svedčí aj pop-music Pán prsteňov nie je výnimočný iba vďaka svojmu príbehu, ale aj tým, ako dokázal ovplyvniť ľudí v bežnom živote alebo ich kultúru. V Spojených štátoch študenti v šesťdesiatych rokoch zdobili steny nápismi ako „Frodo žije“ alebo „Gandalfa za prezidenta“. Mimoriadny ohlas Pán prsteňov získal vo svete rockovej hudby. Zoznam pobláznených a očarovaných spevákov a skupín by bol dlhý ako jedálny lístok zloobra. Nachádza sa však na ňom Grateful Dead, Joni Mitchellová, Enya (ktorej skladby sa nachádzajú na soundtracku k filmu) a Metallica. Máloktorej odnoži pop-music svedčí bohatá a výpravná epika knižiek pána profesora viac ako heavy metalu, keď môžu jeho interpreti počas koncertu behať po pódiu v brnení a mávať obojručným mečom bez toho, aby ich hneď odviezli do psychiatrickej liečebne. Nesfilmovateľné dielo Už v roku 1957 dostal Tolkien prvú ponuku sfilmovať Pána prsteňov. Našťastie odmietol a nemusel sa pozerať, ako mu niekto przní jeho dielo. Prvá oficiálna filmová adaptácia Pána prsteňov, ktorú mal na svedomí antidisnyovský animátor Ralph Bakshi, vznikla v roku 1978. Kombinácia hraného filmu s kresleným priniesla zaujímavý výsledok, ktorý mohol dopadnúť celkom dobre, nebyť toho, že film je dokončený iba do polovice (konkrétne druhej polovice druhého dielu), pretože sa nenašlo dosť peňazí od filmových producentov. Pán prsteňov sa vo všeobecnosti pokladal vďaka svojej zložitosti a výpravnosti za nesfilmovateľné dielo, podobne ako Duna. Novozélandský režisér Peter Jackson, ktorý údajne sám vyzerá ako prerastený hobit a doteraz točil predovšetkým horory, zodvihol hodenú rukavicu a o výsledku sa môžeme presvedčiť v našich kinách. Hobit, ktorý dospelých znova spravil deťmi Na záver by sa hodilo niekoľko srdcervúcich slov typu: „J. R. R. Tolkien, hobit, čo vyšiel zo svojej nory, pre nás zanechal nesmrteľné dielo, ktoré budú čítať pravnukovia našich pravnukov.“ alebo „Vďaka pán profesor, spravili ste nás znova deťmi.“ V skutočnosti sa na Tolkiena hnevám. Dodnes neviem nájsť vhodný slovenský ekvivalent pre slovo skret a stále som dezorientovaný tým, ako zobrazuje trpaslíkov a elfov on a ako to robí matka Harryho Pottera Rowlingová. Nuž, čo už. Nikto nie je dokonalý.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama