Rozprava o zjednotení ľudstva

Eduard Chmelár nepremýšľa v pohodlí vlastného vedomia. Podnetne, na naše slovenské pomery nebývalo provokujúco, pritom spontánne, kladie otázky životne dôležité pre ľavicu. Pre našu ľavicu, už permanentne, hrmotne prehrávajúcu, zvlášť. Veci vo svete sa zmenili, našu prítomnosť v dobe plnej paradoxov sprevádzajú odporné nechutnosti. Všetka česť Chmelárovi, že na ne ukázal prstom. Vo svojej knihe, eseji nazvanej Rozprava o zjednotení ľudstva ide ďalej, nestačí ukázať, ale je potrebné uchopiť univerzalistické myšlienky. Možno, že sa niekomu budú zdať jeho slová o tom, že prežívame najhlbšiu krízu civilizácie od jej zrodu, banálnym poznatkom. Avšak to mlčanie, ktoré tento nespochybniteľný fakt sprevádza, je podivné. Každý to vie, ale nie je sila sa tomu vzoprieť. Boli to však vždy univerzalistické myšlienky, ktoré, ako uvádza Chmelár, ovplyvňovali chod histórie, hoci nesmelo, často z úzadia a spájali skôr elity. Myšlienky kozmopolitizmu boli preto skôr roztratené ako súvislé. Keďže však zjednotenie ľudstva je nezvratné a o tom je náš autor presvedčený, máme na čom stavať a z čoho sa odraziť. Sú aj hlbšie roviny takýchto prístupov, je to štruktúrnejšie myslenie, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Pulzujúce texty Uveďme štruktúru knihy: historické formy zjednocovania; stručné dejiny svetovej organizácie; vývin univerzalizmu, kozmopolitizmu a internacionalizmu; vízia globálnej integrácie. Za týmito pulzujúcimi textmi však cítiť tep, ktorý rozpaľuje napätie medzi súkromnou túžbou a verejným myslením. Ide o to, aby rozkol, na ktorý slepo i vedome narážame, neviedol ku konformite, ktorá je naším prekliatím. V tomto zmysle tieto texty zaujímajú miesto prekračujúce Chmelárovu ontogenézu. Historické formy zjednocovania, ich interpretácia potvrdzujú zjednocovacie trendy. Ľudia hľadali optimálne podoby spolunažívania, neexistovali však iba v Európe, veď napokon by globálna integrácia nebola možná. Určujúce v medzinárodných vzťahoch sú zjednocovacie trendy v jednotlivých civilizačných okruhoch. Mnohé z faktov, ktoré sú často doposiaľ roztrúsené mimo nich, by sa mali stať samozrejmou súčasťou pochopenia týchto prevratných zmien. Podotknime s Chmelárom: nelineárnych. Za obsahovo konzistentnú považujem najmä kapitolu knihy venovanú stručným dejinám svetovej organizácie. Dvadsiate storočie je storočím medzinárodných organizácií. V roku 1909 existovalo 37 medzivládnych a 176 medzinárodných mimovládnych organizácií, v roku 1996 už pôsobilo 260 a 5472 medzinárodných mimovládnych organizácií. Najmä osud a perspektívy OSN podliehajú aj svojim vnútorným dejinám, ich tenzie môžu preto v blízkej budúcnosti poznačiť politické úsilia. Najmä to, že OSN vstupuje do nového milénia oslabená, si žiada oživiť jej ducha. Je to duch, ktorý v sebe spojil túžbu po univerzálnej slobode a spravodlivosti, individualite a solidarite (s. 95). Trend smerujúci k jednote Aj najmenšie etnikum si môže dovoliť vyskúšať pocit, že je rovnako dôležité ako veľké národy. Víziu zjednotenia ľudstva interpretuje autor z troch ideových zdrojov: náboženského univerzalizmu, liberálneho kozmopolitizmu a socialistického internacionalizmu. Napriek tomu, že univerzalistické myslenie sa uberá smerom k ekonomickej globalizácii, ozrejmuje sa aj ideál zjednotenia ľudstva. Objektívne, k jednote smerujúci trend má u Chmelára podobu načrtnutého projektu. Uvidíme, nakoľko reálneho. Čitateľ iste ocení intuície a poznanie autora a bude očakávať pokračovanie. Na záver ešte jednu poznámku pre ďalšie vydanie, či pokračovanie práce: doplniť ju o literatúru, čitateľovi by to pomohlo. Eduard Chmelár navrhuje diskutovať konečne o iných témach, ako sú prihlúple názory na konce dejín. Máme autora, ktorý premýšľa v smere vlastnej voľby.