Oddialené víťazstvo
Na dokreslenie súčasnej situácie v Bielorusku prinášame skrátené znenie článku predstaviteľa Bieloruskej sociálnodemokratickej strany, ktorý bol uverejnený koncom minulého roku v bieloruských nezávislých novinách Zgoda. V tejto analýze sa autor pokúša rozobrať príčiny neúspechu bieloruskej opozície v parlamentných i prezidentských voľbách. Zdá sa, že septembrové prezidentské voľby bieloruská opozícia nemohla vyhrať. Administratívne kapacity režimu sa ukázali byť väčšie, ako sa predpokladalo pred voľbami. Na druhej strane miera sklamania a nespokojnosti s režimom bola podstatne nižšia a nedokázala transformovať pasívny protest (vyjadrený na volebných lístkoch) do aktívnych demonštrácií na uliciach. Takéto demonštrácie sa zdali jediným možným spôsobom, ako zastaviť rozsiahle volebné machinácie a odolať propagande a štátnej moci. Pomer kapacít Práve tento pomer administratívnych kapacít a nespokojnosti obyvateľstva bol jedným z hlavných faktorov, ktoré mali vplyv na Lukašenkovo víťazstvo. Sfalšované, nespravodlivé, dosiahnuté politikou biča a medu, ale predsa víťazstvo. Demokracia bola v Bielorusku opäť porazená. Jej víťazstvo sa zdá nevyhnutné, ale bolo opäť raz oddialené. Otázka je na ako dlho. Lukašenko dával bez okolkov každému najavo, že nebojuje len o ďalších päť rokov na poste prezidenta, po ktorých by umožnil slobodné voľby. Bojoval o doživotnú moc. Je to logika diktátora. Úvahy o dobrovoľnej liberalizácii jeho režimu sú ilúziou. Diktátorské režimy sa netransformujú na dobrovoľnej báze. Rúcajú sa, keď sa stanú prežitými, a to tiež len pod tlakom interných a externých faktorov. A podmienky na takúto zmenu musí zabezpečiť vytrvalá a dobre organizovaná práca opozície, ktorej asistuje rastúca nespokojnosť verejnosti s politikou režimu. Bieloruská opozícia sa bránila kritickej sebaanalýze. Bola ušetrená kritiky zo strany expertov a nezávislých médií, ktorí spoločne zastávali názor, že opozícia trpí už dosť vďaka samotnému režimu. Samozrejme to bola chyba. Absencia kritiky neuchránila opozíciu od vnútorných konfliktov a problémov, ale naopak, do veľkej miery sťažila nachádzanie správnej „bojovej“ taktiky zodpovedajúcej spoločenským podmienkam. Dnes sa veci vyjasňujú a opozícia má možnosť reagovať na nestranné a nezaujaté hodnotenia. V súčasnej situácii je však nevyhnutné nezachádzať do extrémnych sebaospravedlňovaní a vzájomných obviňovaní. Kritické ohodnotenie situácie v týchto voľbách je potrebné na lepšie pochopenie jednotlivých vzťahov a podmienok, ktoré môžu determinovať priebeh budúcich volieb. Masová podpora Masová podpora opozičných iniciatív v radoch verejnosti je najdôležitejší element v boji s autokraciou. To sa opäť potvrdilo na Októbrovom námestí 9. a 10. septembra 2001. Podľa prieskumov verejnej mienky bolo až okolo 30 percent obyvateľov ochotných vyjadriť na demonštráciách podporu demokratom. To by bolo okolo 300 000 občanov Minska. Už zhromaždenie 50 000 ľudí by dokázalo vytvoriť podmienky uľahčujúce nastolenie zmeny. Na námestí sa však nezišlo viac než 5 000 ľudí. Prečo? Treba brať do úvahy strach, ktorý štátne orgány dokázali vyvolať vo verejnosti, no hlavný dôvod spočíval v poklese intenzity demonštračných aktivít, ktoré pred voľbami takmer úplne utíchli. Očakávania, že takéto aktivity budú spontánne narastať samy od seba, boli prinajmenšom naivné. Takýto nárast by sa musel už od roku 1996 krok za krokom pripravovať a plánovať každú protestnú akciu. Opozícia však používala pri každej akcii jediný scenár a narastajúca pasivita spojená s absenciou blízkeho a jasného cieľa, ako aj s hrozbou zásahu jednotiek štátnej moci znamenala zreteľný pokles entuziazmu medzi ľuďmi. Nová aktivita vypukla s pochodmi slobody. Prehnané kladenie dôrazu týchto akcií na politikov novej vlny sa však neosvedčilo. Vyprovokované potýčky členov pochodu s políciou na moste cez rieku Svisloch 17. októbra znamenali koniec pochodov slobody. Mimoriadne dôležitým bolo aj to, že opozícia nedokázala zapracovať svoje akcie do kontextu spoločenských očakávaní. Jej práca sa takmer výlučne koncentrovala na slogany proti diktatúre, na odhaľovanie praktík režimu, na idey o národnom obrodení, štátnej nezávislosti a včlenení sa do Európy. Tieto myšlienky neboli napojené na základné problémy bežných smrteľníkov. Opozícia im nedokázala adresovať konkrétne výhody, ktoré by transformácia priniesla. Demokratickú elitu vypočula a akceptovala len politicky najangažovanejšia časť populácie. Elita však zostáva votrelcom pre väčšinu ľudí, ktorá mu neverí a odmieta ho nasledovať. Tolerantný národ Demokrati sa tiež nevyhli obviňovaniu národa za svoje vlastné neúspechy. Výčitky sú však vždy kontraproduktívne - každý verí vo vlastnú pravdu a v nedostatky, ktoré vidí na strane oponenta. Národ nie je beztvará masa, ale pozostáva z osobností. Jednotlivec môže byť prchký, ale celý národ nie. Politici musia poznať a pochopiť národné špecifiká tak, aby mohli plánovať svoju činnosť v súlade s nimi a nie s nimi zápasiť. Tolerancia pomohla Bielorusom prežiť, uchovať si svoju národnú identitu a obnoviť svoju suverenitu. Bieloruský národ sa inštinktívne obáva náhlych zmien. Len čo pochopí, že status quo ohrozuje jeho vlastnú existenciu, toleranciu strieda rozhodná aktivita. Boľševici svojho času sľúbili návrat pôdy roľníkom a vďaka podobným sľubom sa dostal k moci aj Lukašenko. Neurobil prakticky nič, no dokáže prezentovať stagnáciu ako úspech, pričom proti jeho demagógii opozícia nedokáže účinne bojovať. Ani opozičné strany, ani spoločný prezidentský kandidát nedokázali prezentovať presvedčivý sociálny program v situácii, keď drvivá väčšina verejnosti považovala za najdôležitejšie práve ekonomické problémy. Historické skúsenosti vybavili národ presvedčením, že o jeho osude rozhoduje politicky aktívna elita v hlavných centrách moci. Postsovietska elita nemá žiadny demokratický background a štiepi sa na dve skupiny. Prvou je demokratická opozícia reprezentovaná stranami, nezávislými odborovými zväzmi a rôznymi mimovládnymi organizáciami a druhou je dominantná byrokracia točiaca sa okolo prezidentovho administratívneho aparátu. Pojmy ako demokratická elita a demokratická opozícia sa v podstate stali synonymami. Opozíciu postupne vytláčali zo štátneho systému. Najskôr z výkonných zložiek, potom z parlamentu a nakoniec z miestnych orgánov. Režim sa usiloval vytvoriť opozícii imidž nepriateľa a zahnať ju do politického geta. V stave pololegality sú totiž možnosti vývoja strany na masovú organizáciu parlamentného typu znížené na minimum. Zároveň sa takáto strana nemôže transformovať na stranu revolučnú, pretože stále existujú spôsoby porazenia autoritárskeho režimu mierovými prostriedkami. Byrokrati nepomôžu V takomto prostredí hrozí, že sa opozícia stane izolovanou skupinou svojich vlastných členov a sympatizantov. Takéto nebezpečenstvo sa znásobuje tým, že autoritárska moc, verná svojim zásadám, neustále provokuje a nasadzuje udavačov a agentov. Ďalším nebezpečenstvom je dlhá autoritárska tradícia, ktorá prenikla aj do demokratických kruhov. Bieloruská opozícia našťastie dokázala odolať tlaku režimu. Dokázala si zachovať svoje strany, spojiť sa do koalície a rozšíriť svoju sféru vplyvu prostredníctvom spolupráce s nezávislými odborovými zväzmi a vytvorením siete mimovládnych organizácií. Základná taktika bola tiež správne definovaná: využívanie všetkých dostupných prostriedkov propagandy spoločne s organizovaním akcií na uliciach počas prezidentskej a parlamentnej volebnej kampane. Na druhej strane ani organizačná kooperácia a zjednotená taktika nestačili na dosiahnutie víťazstva. Tieto nedostatky sa mohli do určitej miery kompenzovať podporou zo strany štátnych orgánov, ktorých nespokojnosť s autoritárskym vládcom sa pred voľbami stávala viac a viac evidentnou. Viera v spoluprácu so štátnymi orgánmi sa ukázala byť prehnaná. Podľa sovietskej tradície sa predstavitelia štátneho aparátu vždy orientovali na víťaza: podriaďovali sa panovníkovi a prispôsobovali sa novým podmienkam. V novembri 1996 podporovali neústavnú revolúciu, hoci zjavne nemali záujem o nastolenie diktatúry. Chceli bossa, ktorý by sa prispôsoboval ich vôli a opatrne zavádzal reformy. Nakoniec takýto plán nevyšiel a štátne zložky museli akceptovať nástup diktatúry. Známou črtou bieloruskej byrokracie je jej náklonnosť podriaďovať sa Moskve. Preto aj pred voľbami čakala na signál od ruskej elity, no ani ona, ani občania takýto impulz nedostali. Osobné vzťahy bývalých a súčasných štátnych úradníkov nestačili na úspešné zjednotenie demokratov a štátnych orgánov. V priebehu samotných volieb takmer každý štátny úradník podporil Lukašenka. Volebná kampaň opozície ukázala, že myšlienka vytvorenia širokej koalície je teoreticky správna, no jadrom takejto koalície musí byť dobre organizovaná a jednotná demokratická opozícia.
