Politický zemepis časť 26.

Bielorusko
Počet zobrazení: 960

Bielorusko V krajine žije 10,179 mil. ľudí, z nich je 81,2 % Bielorusov, 11,4 % Rusov, 3,9 % Poliakov, 2,4 % Ukrajincov, 0,3 % Židov, 0,8 % iných. Tri milióny Bielorusov žijú v zahraničí (Rusko, Ukrajina, USA, Poľsko, Litva, Lotyšsko, Kanada, Argentína). Prevládajúce náboženstvo: pravoslávie - 60 %, na západe krajiny katolícka menšina - 8 %, ďalej baptisti, evanjelisti, uniati (grécki katolíci). V septembri 1991 vyhlásilo Bielorusko nezávislosť a dva mesiace nato sa v Minsku stalo spoluzakladateľom Spoločenstva nezávislých štátov, ktorého štatutárnym centrom sa stalo práve bieloruské hlavné mesto. Bielorusko je prezidentskou republikou. Hlava štátu sa volí ľudovým hlasovaním. V lete 1994 sa prezidentom stal Alexander Lukašenko, ktorý v minulosti pracoval ako riaditeľ sovchozu a inštruktor pohraničných vojsk. Po svojom zvolení výrazne obmedzil ľudské práva, nedemokraticky vytlačil reálnu opozíciu z politickej arény, zaviedol tvrdý režim. 24.11.1996 inicioval kontroverzné referendum, ktoré schválilo novú ústavu s posilnenou právomocou hlavy štátu a v ktorom sa 70,5 % obyvateľstva vyslovilo za predĺženie prezidentského mandátu do r. 2001. V prezidentských voľbách v septembri 2001 získal Lukašenko 75,6 % hlasov. Jeho opoziční protikandidáti získali oveľa menšiu podporu: Vladimir Gončarik 15,4 % a Sergej Hajdukievič 2,5 percenta. Opozícia, poukazujúca na nedemokratické praktiky prezidenta, má slabé postavenie. Viaže sa prakticky iba na časť minskej inteligencie. Za hranicami sú predstavy o jej vplyve značne prehnané. V zahraničnej politike sa krajina dostala do izolácie. Výnimku tvorí Rusko, s ktorým uzavrela krajina na jar roku 1996 dohodu o vytvorení Únie zvrchovaných štátov. Tá však má zatiaľ iba politicko-deklaratívnu podobu, nie je podporená reálnou hospodársko-právnou základňou. Zblíženie s Ruskom sa neodrazilo na demokratizácii krajiny. Po bombardovaní Juhoslávie NATO na jar roku 1999 Lukašenko podporil návrh prezidenta Slobodana Miloševiča o pribraní Juhoslávie do spomínanej únie. Politická scéna sa delí na strany proprezidentské a protiprezidentské. K proprezidentským stranám patrí najmä BSDH (Bieloruská sociálnodemokratická strana), LDP (Liberálno-demokratická strana) usilujúca sa o jednotu slovanských národov na území bývalého ZSSR a KPB (Komunistická strana Bieloruska) obľúbená najmä medzi dôchodcami, vedeckými pracovníkmi a roľníkmi. Ďalej sem patria APB (Agrárna strana Bieloruska), RPPS (Republikánska strana práce a spravodlivosti) a SSBR (Slovanský zväz Biela Rus). Medzi protiprezidentské sa zaraďujú liberálne subjekty BNF (Bieloruský ľudový front - Obrodenie), AGP (Zjednotená občianska strana) a PNZ (Strana národnej zhody), ďalej opozičná PKB (Komunistická strana Bieloruska) podporujúca prezidenta iba v úsilí zblížiť sa s Ruskom a k PKB blízka BPP (Bieloruská vlastenecká strana) a dve sociálnodemokratické strany - jednu vedenú niekdajším šéfom štátostrany Stanislavom Šuškievičom a druhú Nikolajom Statkevičom.(V decembri založil vlastnú Bieloruskú sociálnodemokratickú stranu Alexej Korol.) Spomenúť možno aj VPNAZ (Celobieloruskú stranu ľudovej jednoty a súhlasu), centristickú BPŽN (Bieloruskú stranu žien - Nádej) s najvyššou podporou v hlavnom meste (10,1 %) a ďalšie. Parlament má dve komory. Horná - Rada republiky, má 64 senátorov (8 z nich menuje prezident, 56 regióny - každá zo siedmich oblastí po osem zástupcov), dolná Snemovňa predstaviteľov sa skladá zo 110 poslancov, ktorých volia dvojkolovým väčšinovým systémom. Podmienkou platnosti volieb je aj minimálna päťdesiatpercentná účasť voličov. Po parlamentných voľbách z októbra 2000 je v dolnej komore rozdelenie mandátov takéto: KPB 6, APB 5, RPPS 2, LDP, sociálni demokrati a Socialistická športová strana (SSP) po 1 mandáte. Nestraníci získali 81 mandátov a 13 mandátov bolo neplatných.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984