Kam smeruje New Labour?
Po nedávnej návšteve Veľkej Británie oznámil Robert Fico zámer jeho strany nasledovať tretiu cestu. Nech sú zásluhy tretej cesty pre Slovensko akékoľvek, medzi britskými stredo-ľavicovými intelektuálmi sa rozprúdila debata. Po tom, ako si v júni 2001 labouristi zabezpečili vo voľbách víťazstvo, sa vynára otázka formulovaná Anthonym Giddensom v názve jeho novej knihy: Kam smeruje New Labour? Víťazstvo labouristov v júni 2001 zmenilo agendu strany. Základom projektu New Labour nebola iba vízia Británie, ale túžba vyhrať voľby. Po štyroch prehrách (1979, 1983, 1987 a 1992) bol projekt New Labour do veľkej miery poháňaný najmä úsilím vyhnúť sa ďalšej volebnej porážke. Politická artikulácia New Labour, ako aj väčšina myšlienok vtedy nového ideologického projektu - tretia cesta - bola zameraná smerom k voličom v strede politického spektra, ktorí boli čoraz viac sklamaní Konzervatívnou stranou, ale ktorí stále nedôverovali labouristom. Nemala by sa však Labouristická strana po opätovnom volebnom víťazstve sústrediť menej na okaté naháňanie voličov a viac na zmenu Británie k lepšiemu? Potreba novej fázy V priebehu posledných týždňov vychádzali z radov vlády nejasné indície v otázke jej ideologického smerovania. V rozhodnutí vlády prebrať kontrolu nad Railtrack (súkromná spoločnosť prevádzkujúca veľkú časť železníc v Británii, z ktorej sa má stať štátom riadená nezisková organizácia) bol evidentný tradičnejší štátno-sektorový socializmus. Podobne aj pozitívne vyhlásenia ministra financií Browna týkajúce sa správy, podľa ktorej by zdravotníctvo malo byť naďalej financované z daní, a Blairove následné komentáre v súvislosti z možným zvyšovaním daní s cieľom zvyšovať investície do zdravotníctva, naznačujú návrat k tradičnejšej socialistickej agende. Na druhej strane oznámenie ministra zdravotníctva, že zle fungujúcich jednotiek zdravotníctva by sa mohli ujať manažéri zo súkromného sektora, potvrdzuje, že aj tretia cesta je stále živá. Anthony Giddens, Blairov obľúbený intelektuál, tvrdí, že tretia cesta sa musí posunúť ďalej. Tak ako tretia cesta (ktorú on nazýva nová sociálna demokracia) vznikla v dôsledku toho, že tradičné myslenie trhovo orientovanej kapitalistickej pravice a štátom riadenej socialistickej ľavice nebolo pre moderný svet viac prijateľné, musí teraz tretia cesta vstúpiť do svojej novej fázy. Základom tretej cesty v obidvoch jej fázach sú sociálnodemokratické hodnoty ako rovnosť, sloboda a spravodlivosť. Tieto hodnoty musia však byť modifikované tak, aby vyhovovali potrebám súčasnosti a nie minulosti. Nezdaňovať bohatých V súvislosti s rovnosťou Giddens napríklad popiera tradičný ľavičiarsky názor. Opiera sa pritom o koncept Amartyu Sena o spoločenskej schopnosti. Dôležité nie sú len strohé príjmové štatistiky, ale najmä schopnosť zaradiť sa do spoločnosti, čo úzko súvisí so snahou New Labour bojovať so spoločenským odcudzením. „To, čo je na chudobe najdôležitejšie, nie je ekonomický faktor ako taký, ale jeho dôsledky prejavujúce sa v nezávislosti jednotlivca. Niekto, kto je postihnutý nežiaducou chudobou, je v inej pozícii ako ten, kto si zvolí striedmy život.“ Na druhej strane Giddens nepodporuje zvyšovanie daní pre najbohatších. Je si vedomý toho, že na jednej strane existuje odpor voči vysokým platom pre topbiznismenov, no na druhej strane má verejnosť omnoho menšie námietky voči obrovským sumám vyplácaným vrcholovým športovcom. Podľa Giddensa je vysvetlením to, že verejnosť jasne vidí, že napríklad Beckham alebo Owen získavajú svoje peniaze v otvorenej konkurencii a všetko závisí od ich výkonu. To isté sa nedá povedať o podnikových riaditeľoch, ktorí si často sami vyplácajú vysoké odmeny napriek tomu, že ich spoločnostiam sa nedarí. Takéto vyplácanie peňazí by teda malo viac závisieť od výkonu a úspechu podniku. Štyri reformy Giddens síce silne podporuje verejný sektor, ale tvrdí, že verejné inštitúcie musia prejsť štyrmi zásadnými reformami. Po prvé nesmie dôjsť k návratu štátneho centralizmu - verejný sektor musí byť diverzifikovaný. Po ďalšie by sa mala podporovať spolupráca medzi verejným a súkromným sektorom, pričom je dôležité systematicky monitorovať jej výsledky. Giddens tiež tvrdí, že dynamický a efektívny verejný sektor potrebuje nielen bič zaisťujúci lepšie služby, ale aj cukor. V mnohých európskych krajinách bola pre minulú generáciu kariéra v štátnej službe, zdravotníctve alebo školstve vnímaná ako atraktívna. Ponúkala spoločenskú prestíž, slušné platové ohodnotenie a vysokú mieru pracovného zabezpečenia. Tieto pozitívne atribúty však v posledných rokoch značne oslabli v porovnaní s výhodami, ktoré ponúka súkromná sféra. Riešenie vidí Giddens v systematickom zlepšovaní postavenia a pracovných podmienok štátneho zamestnanca, k čomu by mali prispievať nové podnety a možnosti, posilnenie jeho nezávislosti a reforma riadenia. Potrebná je podľa Giddensa aj tzv. publicization - obnova verejných služieb so zameraním na verejné inštitúcie a verejnú sféru. Problémom sú peniaze V deň svojho znovuzvolenia Blair priznal, že jeho vládu budú na konci volebného obdobia hodnotiť práve podľa toho, do akej miery sa jej podarí zlepšiť služby verejného sektora (najmä zdravotníctvo, vzdelanie a dopravu). Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že britskí voliči sú značne skeptickí voči prepájaniu verejného a súkromného sektora. Pre notoricky pragmatického britského voliča nie je podstatné, kto riadi nemocnicu, ale ako dlho musí čakať na operáciu. Britský verejný sektor bol na úpadku celé desaťročia. Ani centralistické snahy štátu v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, ani thatcherizmus nedokázali vyriešiť jeho chronické problémy. Problémom sú do veľkej miery peniaze. Verejnému sektoru jednoducho vždy chýbali, a preto je potrebné zabezpečovať investície. Ale odkiaľ majú peniaze prísť? Občania sú si v zásade vedomí, že môže dôjsť k nárastu daňového zaťaženia smerujúceho k zlepšeniu služieb vo verejnom sektore, ale sociálni demokrati by boli naivní, ak by si mysleli, že tento trend môže neobmedzene pokračovať. Peniaze musia prísť zo súkromného sektora. No financovanie sa a musí viazať na reformu verejného sektora. Labouristov čaká test Volebný úspech New Labour v minulom roku bol kombinovaným výsledkom žalostného stavu opozičnej Konzervatívnej strany a populárnej vízie labouristov. V ďalších voľbách (2005 alebo 2006) budú pravdepodobne labouristi čeliť tvrdšiemu testu, a to najmä pre nasledujúce dva faktory: verejnú nespokojnosť prameniacu z neschopnosti zlepšiť fungovanie verejného sektora a revitalizáciu konzervatívcov. Ani jedno však nie je isté. Labouristi môžu spomaliť úpadok železníc, nemocníc a škôl, ale málokto očakáva, že v priebehu niekoľkých rokov zvrátia stav, spôsobený desaťročiami podfinancovávania. Druhý faktor je nemenej problematický. Konzervatívci s novým predsedom Duncanom Smithom sa stále správajú ako opozícia a nie ako tieňová vláda, aj keď v poslednej dobe začali presadzovať zmenu politickej línie so zameraním práve na reformu a zlepšenie verejného sektora. Tretiu cestu veľmi často kritizovali za jej miernosť. Mnohí by boli radi videli zreteľnejšiu a dôslednejšiu sociálnodemokratickú politiku, ale voľby sú voľby. Stredo-ľavicová strana môže prezentovať dobrý a kvalitný program, ale ak nedokáže získať moc, potom všetko zostane len na papieri a bude sa implementovať alternatívny (pravicový) program. Giddensova tretia cesta - fáza dva možno nie je najlepším návodom na zmenu pre Britániu, ale zdá sa, že ponúka kontinuálny volebný úspech, aj keď sociálnodemokratická vízia zostáva mierna.
