O konformizme

Jednou z najväčších predností demokracie je možnosť voľby. Na slobodu výberu sme si už dávno zvykli a považujeme ju za samozrejmosť, či v sfére privátnej, alebo politickej. Ticho a nepozorovane sa však medzi ľuďmi opäť udomácňuje „ten jediný správny názor na svet“.
Počet zobrazení: 1452

Jednou z najväčších predností demokracie je možnosť voľby. Na slobodu výberu sme si už dávno zvykli a považujeme ju za samozrejmosť, či v sfére privátnej, alebo politickej. Ticho a nepozorovane sa však medzi ľuďmi opäť udomácňuje „ten jediný správny názor na svet“. Šíria ho najmä médiá, ktoré napriek svojej rôznosti pôsobia „ako by ich jedna mater mala“. Ich interpretácia reality nám podsúva iba čierno-biele videnie sveta. Pričom ich názor je ten biely. Niekedy je zaujímavé sledovať výrobcov informácií - novinárov, ktorí už pred tlačovou konferenciou či významnou politickou udalosťou majú spoločne úplne jasno v tom, ako tú či onú udalosť podať. Je to smutné, a keby to nemalo priamy dopad na myslenie ľudí, bolo by to až komické. Jednoducho fraška. Na pomenovanie tohto javu existuje výstižné slovo - konformizmus. Slovník cudzích slov definuje tento výraz ako „pasívne prispôsobovanie jednotlivca existujúcim pomerom, bežným alebo oficiálnym názorom“. Nič nové pod slnkom. Takéto správanie je staré ako ľudstvo samo. Dokonca sa o ňom nakrútili filmy a napísali knihy. Režisér Bernardo Bertolucci podľa románu Alberta Moraviu vytvoril skvelý film Konformista, v ktorom vykreslil príbeh zbabelca a oportunistu zrádzajúceho v ére Mussoliniho fašistického Talianska podľa okolností aj svojich najbližších. A nemusíme chodiť ani tak ďaleko. Dominik Tatarka v polovici päťdesiatych rokov precízne obnažil fungovanie komunistického režimu v novele Démon súhlasu. V groteskno-absurdnom svetle v ňom brilantne popisuje jeden zo základných mechanizmov totalitného ovládania intelektuálov - nastolenia totálnej konformity. Všetci, aj hlavný hrdina Bartolomej Boleráz sa stávajú súčasťou súhlasiacej mašinérie. Súhlasí sa so všetkým „až do úplného zblbnutia“. Ale vráťme sa späť do súčasnosti. V súvislosti s našimi ambíciami vstúpiť do NATO celé Slovensko opantal neuveriteľný konformizmus. Zo Severoatlantickej aliancie sa pre našich politikov stal priam predmet túžby, a preto je akákoľvek kritika neprípustná. Ak sa niekto opovážil, čo i len zdvihnúť svoj hlas proti, napríklad pri bombardovaní Juhoslávie, okamžite bol označený za zradcu. Nepomohlo mu ani to, že s naším začlenením do aliancie a priori súhlasil. No načo bolo dobré zničiť mosty vo Vojvodine mi dodnes nevysvetlil nik. Len jeden známy, čo má vždy „ten správny názor“ mi raz pošepol: „Sú isté veci, o ktorých nemožno pochybovať!“ Nielen politickej elite, ale aj väčšine pospolitého slovenského ľudu je konformizmus vlastný. S neuveriteľnou ľahkosťou, z ničoho nič, sa na Slovensku objavilo viac ako 80 percent veriacich. Ako asi uvažuje taký človek milión? Pravdepodobne asi takto: „Kedysi bolo dobré mať stranícky preukaz, tak som bol v strane. Teraz, keď je dobré byť veriacim, tak som veriaci. Ale nech sa ma nik nepýta na môj názor!“ A tak sa ľudia aj naďalej z poslušnosti či povestnej slovenskej skromnosti nepýtaju na pravdivosť vecí, s ktorými majú súhlasiť. Jednoducho mlčky súhlasia, akceptujú „daný stav“ a potichu si myslia svoje.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984