Spor Prahy s Viedňou a Mníchovom

Z Rakúska a z Bavorska sa znova ozvala výzva do Česka, aby sa zrušili Benešove dekréty. Tieto „genocídne rozhodnutia“ vraj majú brániť prijatiu ČR do Európskej únie. S pozoruhodnou razanciou i jednotou tento apel ihneď odmietli české parlamentné strany, ktoré sa tak pripojili k predošlým vyjadreniam premiéra Miloš Zemana. Mlčí iba Hrad. V odbornej literatúre sa už veľa ráz písalo, že nijaké Benešove dekréty neexistujú. Výraz „Benešove dekréty“ niekedy používa laická verejnosť a inokedy ho zámerne podsúvajú najrôznejší politici - najmä radikáli zo sudetonemeckých spolkov. V druhom prípade sa tak zámerne zľahčuje právna hodnota dekrétov: tzv. Benešove dekréty predsa neboli súkromnými listami starého muža z Londýna či Prahy kamarátom do Hornej Dolnej alebo nenávistné meditovanie o zlých Nemcoch, kolaborantoch a o znárodnení filmu. Tzv. Benešove dekréty sú právne normy, ktoré vznikli ako výnosy prezidenta Československej republiky. Prezident ich podpísal medzi júlom 1940 a októbrom 1945, pričom v exile ich bolo vydaných štyridsaťpäť a na domácej pôde potom deväťdesiatosem. Všetky dodatočne schválilo Dočasné Národné zhromaždenie. Spôsob vlády pomocou dekrétov nebol prejavom diktátorských sklonov Edvarda Beneša. Túto osobitnú formu vlády si vynútili mimoriadne podmienky, ktoré vytvorila mníchovská dohoda, rozbitie republiky a okupácia českých krajín. V čase vydávania dekrétov neexistoval nijaký československý zákonodarný zbor, ktorý by prijímal právne normy v tradičnej podobe. Zároveň však zostal E. Beneš oficiálnym predstaviteľom štátu, ktorý bol dočasne zbavený možnosti normálne vykonávať svoju funkciu, a ako takého ho uznávali aj vlády spojencov. Počet zavraždených Osud odsunutých Nemcov bol tragický. Roku 1945 sa z národa, ktorý bol rozptýlený po celej strednej Európe, stal národ v jednom štáte. Pred druhou svetovou vojnou však Nemci neboli jediným celostredoeurópskym národom v tomto zmysle: rovnako na tom boli aj Židia. Dejiny 20. storočia úplne popreli predchádzajúcich 900 rokov stredoeurópskej histórie Židov a Nemcov. V dôsledku nacistického holocaustu a druhej svetovej vojny rozpútanej nemeckou Treťou ríšou stratili Židia a Nemci počas jedného desaťročia svoj status národov rozptýlených po celej strednej Európe. Samotná idea odsunu Nemcov z Poľska a ČSR sa pravdepodobne po prvý raz objavila na jar 1940 v dokumente vypracovanom britskými vedcami pre vládu Veľkej Británie. Všeobecne však platí, ako pripomínal český právnik Miloslav Potočný, že „medzinárodné právo pozná inštitút presídlenia (transferu) časti obyvateľstva jedného štátu na územie druhého štátu. Pri presídlení dochádza k hromadnej zmene štátneho občianstva, spojenej s vysťahovaním a bez práva opcie“. Príkladom takéhoto presídlenia z bezpečnostných, ale aj náboženských dôvodov môže byť Lausannská zmluva z roku 1923, ktorá sa týkala Grécka a Turecka. Neexistuje jednotný názor na počet obetí odsunu z povojnového Československa. Podľa záverov Spoločnej komisie historikov, zriadenej na základe podnetu ministrov zahraničných vecí ČSFR a NSR z roku 1990, „doterajšie odhady nemeckých a českých odborníkov o týchto číslach sa pohybujú medzi 19 000 (podľa nemeckého „generálneho šetrenia“ - Gesamterhebung, ktoré zistilo približne 5 000 samovrážd a vyše 6000 obetí násilných činov) a 24 000 až 30 000 (podľa odhadu českých bádateľov). Tieto počty, rovnako ako údaje o výške československých strát, ktoré sa vykazujú číslom 360 000 (z toho asi 240 000 obetí rasového prenasledovania), si vyžadujú ďalšie odborné preskúmanie.“ Tieto zločiny sa stali a nemožno ich zmyť nijakým ospravedlnením. Lenže stále platí: Nemecko druhú svetovú vojnu začalo, Nemecko ju prehralo a Nemecko podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu. Celkový počet obetí vojny sa odhaduje na 50 miliónov ľudí. Demografia vojny Odsun bol iba malou časťou migračného pohybu spôsobeného vojnou, ktorý sa týkal 46,5 milióna ľudí - k tomuto číslu dospel kanadský historický geograf P. Magocsi. Ten uvádza, že „počas prvých piatich rokov druhej svetovej vojny bolo premiestnených 15,4 milióna ľudí. Z nich sa o 1,9 milióna predpokladalo, že budú presídlení trvale v snahe dosiahnuť, aby etnolingvistické hranice zodpovedali hraniciam politickým“. No ani po skončení druhej svetovej vojny sa migrácia netýkala iba Nemcov. Medzi tými, čo sa vtedy presídlili, boli desaťtisíce Volynských Čechov, Maďarov, Srbov a Chorvátov. Ukážkou tendenčnosti niektorých prístupov k otázke odsunu je porovnávanie údajov o Poľsku a Československu. Všeobecne sa tvrdí, že z Československa od konca vojny do roku 1947 deportovali vyše 3 miliónov Nemcov a z Poľska to bolo 3,325 milióna Nemcov - teda porovnateľné množstvo z neporovnateľne veľkých štátov. Pritom z Maďarska deportovali iba štvrť milióna Nemcov. Údaj o Poľsku sa však týka predvojnových hraníc tohto štátu: ak by sa bralo do úvahy Poľsko v jeho dnešných hraniciach, potom z neho odsunuli približne 8,087 miliónov Nemcov. Právny základ odsunu Právnym základom odsunu nie sú však dekréty prezidenta E. Beneša, ale závery Postupimskej konferencie, konkrétne článok XII. protokolu Postupimskej konferencie troch veľmocí o odsune nemeckého obyvateľstva z Poľska, Československa a Maďarska z 1. augusta 1945. Spojenecká kontrolná rada prijala 20. novembra 1945 v Berlíne uznesenie, ktorého obsahom je plán odsunu Nemcov zo spomenutých troch krajín. Ten obsahuje nielen kvóty, ale aj harmonogram odsunu od decembra 1945 do júla 1946. Deň po rozhodnutí Postupimskej konferencie o odsune bol prijatý dekrét o zbavení československého štátneho občianstva všetkých občanov nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí sa za okupácie a vojny stali nemeckými či maďarskými štátnymi príslušníkmi. Dekrét o zbavení československého štátneho občianstva mal mimoriadny právny význam. Ako píše český právnik Václav Pavlíček, „stav, ktorý okupantské štáty pokladali z hľadiska svojho právneho poriadku za platný, bol týmto ústavným dekrétom uznaný tiež právnym poriadkom československým ku dňu jeho účinnosti“. Tých, čo po Mníchove prijali cudzie štátne občianstvo, uznali za cudzích štátnych občanov. Dekrét sa nevzťahoval na občanov nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí sa prihlásili za Čechov či Slovákov. Naopak štátneho občianstva boli zbavení tí Česi, Slováci a príslušníci iných slovanských národov, ktorí sa bez donútenia uchádzali o nemeckú či maďarskú štátnu príslušnosť. Je tu však ešte jeden problém. Nemecký historik F. Seibt v knihe Nemecko a Česi trocha nepresne pripomína, že „v dobe po uvedení mníchovskej zmluvy do života sa pri doplnkových voľbách do Ríšskeho snemu 4. decembra 1938 sudetskí Nemci výslovne rozhodli pre odlúčenie svojej vlasti od Čiech a Moravy“. Núka sa otázka, čo je to vlasť - miesto pobytu, s ktorým môže každý ľubovoľne zaobchádzať, pripájať ho raz k jednému, raz k inému štátu? V každom prípade sa po mníchovskom diktáte stala z časti historických českých krajín na sedem rokov ríšska župa. To však bola nesporne zrada na Československu. A vlastizrada je vo všetkých krajinách trestný čin, často hrdelný. Želanie ísť „domov do Ríše“, teda do Nemecka, vyslovilo v 30. rokoch veľa Nemcov - občanov ČSR, ktorí potom neboli súdení. Potrestaní boli iba konfiškáciou majetku a odsunom z územia štátu, v ktorom sa väčšina z nich vlastným rozhodnutím stala cudzincami. Majetok odsunutých Motivácia mnohých bojovníkov za práva odsunutých Nemcov sa nespája ani tak so štátoprávnymi otázkami či množstvom zavraždených, ale s úsilím presadiť reštitúcie majetkov. V majetkoprávnych vzťahoch mali prezidentské dekréty zásadnú funkciu - predovšetkým dekrét z 19. mája 1945 o národnej správe majetkových hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a niektorých organizácií a ústavov. Nasledoval dekrét o konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa, ktorý bol vlastne realizáciou Košického vládneho programu o pozemkovej reforme. Akcia prebehla pod heslom Odčiňme Bielu horu a boli pri nej skonfiškované približne tri milióny hektárov pôdy prevažne v pohraničí, z ktorých sa takmer 2,5 milióna rozdelilo medzi českých a slovenských drobných roľníkov a bezzemkov. Ďalšie dekréty obsahujú zásady osídľovania poľnohospodárskej pôdy Nemcov, Maďarov a iných nepriateľov českého a slovenského národa, neskôr rozšírené o konfiškáciu hnuteľného majetku. Bane a priemyselné podniky Nemcov a Maďarov sa znárodnili bez náhrady. Dekréty sa nevzťahovali na Nemcov a Maďarov, ktorí sa aktívne zúčastnili na boji za zachovanie celistvosti a oslobodenie Československa. Zločiny proti Nemcom Migrácia Nemcov z Čiech prebiehala v troch časových vlnách. Prvá spadá do záverečných mesiacov vojny a má charakter úteku pred postupujúcimi spojencami, najmä Červenou armádou. Druhá, násilná a neorganizovaná vlna prebehla medzi májom a letnými mesiacmi 1945. Bola vyvolaná strachom Nemcov, ale i protinemeckými náladami a činmi českého obyvateľstva. Tretia vlna nasledovala po decembri 1945 pod dohľadom Spojeneckej kontrolnej rady, Medzinárodného Červeného kríža a štátnych orgánov ČSR a bola plnením rozhodnutí Postupimskej konferencie. V tejto súvislosti kritizovanou právnou normou nie je prezidentský dekrét, ale zákon Dočasného Národného zhromaždenia číslo 115 z 8. mája 1946 o právnosti konania súvisiaceho s bojom o znovunadobudnutie slobody Čechov a Slovákov. Podľa uvedeného zákona sa zaviedla beztrestnosť pre inak trestné činy, ak boli spáchané aspoň z jedného z dvoch taxatívne vymenovaných dôvodov - ak išlo o pomoc pri znovunadobudnutí slobody alebo ak smerovali k spravodlivej odplate za činy okupantov alebo ich pomáhačov. Zákon sa však vzťahoval iba na konanie od 30. septembra 1938 do 28. októbra 1945. Zmyslom tohto zákona bolo vziať pod ochranu civilné osoby, ktoré sa vzopreli konaniu nemeckých okupantov. Čiže, ako píše V. Pavlíček, „proti totálnej vojne vyhlásenej Nemeckom, ktorá mala niektoré národy totálne vyhubiť alebo zotročiť, vznikol široký odpor obyvateľstva, ktorý sa nemohol riadiť normami, ktoré nezodpovedali mimoriadnej situácii… Intenzitu a formy obrany svojimi cieľmi a prostriedkami v zásade určil útočník.“ Ani takáto situácia pravdaže nelegitimizuje mučenie a podobné javy, ktoré boli v parlamente i verejne odsudzované a trestne postihované. Nie sú to iba predstavitelia rakúskej Strany slobodných či najrôznejší obhajcovia záujmov bavorských spolkov, čo sa domnievajú, že odsun bol zlovoľným zločinom. Aj prezident Českej republiky minulý rok vo Viedni vyhlásil, že v Česku sa udomácnil názor, že v súvislosti s odsunom „išlo o pomstu založenú na etnickom princípe“. Pravda je, že z hľadiska morálky nie je dôležité, koľko Nemcov zahynulo počas odsunu: aj jeden mŕtvy bol tragédiou, tragédiou bol tiež odsun nevinných ľudí. Česi však nijakú svetovú vojnu nezačali. Odsun nebol založený na pomste - bol tragickým aspektom stabilizácie Európy. Preto sa týkal i Nemcov z Maďarska, ktoré v čase vojny stálo na strane nacistického Nemecka. Odsun bol vtedajšou formou obrany Európy, a to i proti takým javom, ako boli nacistami praktikované etnické čistky. Európske hranice Obyvateľstvo predstavuje iba jeden atribút štátu - druhým je územie. A nemožno zabúdať, že Nemecko prišlo v roku 1945 o viac než štvrtinu svojho územia z roku 1918, a to v prospech Poľska. Nepretržité otváranie sporov okolo dekrétov československého prezidenta E. Beneša tak vyvoláva tri logické otázky: - Prečo nik neuvádza ako problém odsun Nemcov z Poľska? - Prečo nik nespochybňuje povojnovú zmenu hraníc Poľska a Nemecka? - Nepríde spochybnenie odsunu z Poľska a zmena jeho západných hraníc na rad až potom, keď budú „napravené“ tzv. Benešove dekréty? Základom odlišného postoja voči Česku a Poľsku je neúčasť na rokovaniach 4 + 2 týkajúcich sa podmienok zjednotenia NSR a NDR. Fakt, že o účasť na týchto rokovaniach sa vtedajšie Československo neuchádzalo, padá na vrub súčasného prezidenta Českej republiky. Na druhej strane platí, že ofenzívna zahraničná politika Česka v otázke dekrétov sa nezačína vo Viedni, v Mníchove alebo v Berlíne. Každé rokovanie o politických súvislostiach povojnového odsunu Nemcov by mala pražská diplomacia začínať vo Varšave - tam je jej najprirodzenejší spojenec.