Reklama
Reklama

Vernosť srdcu a vernosť osudu

Nepoznám nikoho iného zo zahraničných spisovateľov, kto by tak miloval Vladimíra Clementisa ako Iľja Erenburg. Na poslednom stretnutí v roku 1949, keď Erenburg letel z Paríža do Moskvy s medzipristátim v Prahe, sa stretli vtedy už u ministra zahraničných vecí ČSR
Počet zobrazení: 831

Nepoznám nikoho iného zo zahraničných spisovateľov, kto by tak miloval Vladimíra Clementisa ako Iľja Erenburg. Na poslednom stretnutí v roku 1949, keď Erenburg letel z Paríža do Moskvy s medzipristátim v Prahe, sa stretli vtedy už u ministra zahraničných vecí ČSR. Podľa Iľju mal Vlado veľmi smutné oči. Ale keď začali spomínať na Tisovec, na Clementisovho otca, na to, ako s ním popíjali zubrovku, a keď Clementis zarecitoval Erenburgovu báseň o vernosti, všetko sa náhle zlomilo. Ťažoba doby sa rozplynula a vo vzduchu zostal visieť len posledný verš z básne, ktorá sa končí slovami: „...vernosť srdcu a vernosť osudu“. Erenburgove spomienky „Keď som sedel v pracovni ministra zahraničných vecí Česko-Slovenskej republiky,“ píše Erenburg v knihe Ľudia, roky, život, „spomenul som si, ako som sa s Vladom zoznámil. Bolo to v Bratislave v januári roku 1928. Mladý spolupracovník miestnej Pravdy a inšpirátor literárno-umeleckej revue DAV Vlado Clementis ma zaviedol pod viechu. (V Bratislave každý vinohradník mal právo jeden týždeň do roka čapovať svoje víno v drobnom, vo svojej pivnici. Nad dvere zavesil viechu - suchú chvojku.) Miestnosť bola plná ľudí, bolo hlučno. Prišli muzikanti, predavači praclíkov a oštiepkov. Pri našom stole sedeli mladí slovenskí spisovatelia... Clementis rozprával o víťazstve marxizmu, ale potom zrazu zanôtil pieseň o zbojníkovi Jánošíkovi, ktorý bohatým bral a nazbíjané bohatstvo rozdával bedači. Všetci sa pridali. Clementis s úsmevom, v ktorom som cítil pokoru i hrdosť povedal: „Takí sme my, Slováci...“ Vo svojom živote som túto Erenburgovu pasáž prečítal hádam päťdesiat ráz a znova sa čudujem, ako mohol z krátkeho okamihu tento bystrý pozorovateľ podať takú jedinečnú charakteristiku nášho milovaného Vladimíra. Nemohol som inak, ako ňou začať aj svoju poctu veľkému slovenskému mysliteľovi, spisovateľovi a diplomatovi, nebojím sa povedať - štátnikovi. V tomto roku, 20. septembra 2002, si pripomenieme sto rokov od jeho narodenia v Tisovci. Aký iný časopis než SLOVO je povolaný, ak nechcem použiť výraz vyvolený, aby sa tomuto mužovi myšlienky i činu venoval po celý rok. Pre nás, ktorí sme mali aj máme tohto moderného muža skutkov radi, ktorí ho obdivujeme - to bude Rok Vladimíra Clementisa. Nech som bol v akejkoľvek európskej krajine, vedome som v nej vždy hľadal väzbu so Slovenskom, s osobnosťami, ktoré si svojimi mysliteľskými či tvorivými výkonmi získali v Európe vysoký kredit. Vo Veľkej Británii ma lákalo vypátrať miesta, kde ako politici v prospech Slovenska pôsobili Vladimír Clementis a Laco Novomeský. S Clementisovou manželkou Lídou, rodenou Pátkovou, som sa viackrát stretol v penizóne na Dobřiši neďaleko od Prahy. Vždy, keď som vstúpil do jej izbičky, kde mala za sklom stvorený „malý oltárik“ z Vladových fotografií a k nemu priložené dve fajky s vrecúškom na tabak, a pozdravil som po slovensky, prehovorila na mňa krásnou slovenčinou. O tých dvoch fajkách mi povedala, že jej ich priniesli do väzenia na Pankrác, hneď v ten deň, 3. decembra 1952, keď Clementisa obesili. Zaujímal som sa najmä o Clementisov útek do Francúzska aj o internáciu v táboroch vo Veľkej Británii. Ako som počúval rozprávanie pani Lídy, uvedomil som si náhle, že jej manžel počas vojny putoval z jedného internačného tábora do druhého a Vianoce pravidelne trávil vo väzení. Na fiakri za hranicami Vinou epizódy, ktorá aj dnes vyvoláva skôr úsmev, sa Vladovi prvý pokus o emigráciu nevydaril. Lída mi ju rozprávala so skutočným pobavením. Krátko po 14. marci 1939 Clementisovci odcestovali zo Slovenska do Prahy k Pátkovcom a požiadali o vízum do Francúzska. Žiaľ, dostala ho iba Lída. Vladovi ako komunistickému poslancovi Francúzi vízum nedali. Manželia sa dohodli, že sa stretnú v Paríži. Preto sa Clementis pokúsil o prechod slovensko-poľských hraníc. Aj sa mu to bez problémov podarilo. Len čo sa ocitol na poľskej pôde, objednal si či už frajeriny, alebo z istej márnomyseľnosti fiaker ťahaný koňmi. Usadil sa teda komunistický utečenec do fiakra a takto sa viezol i naplno oddával ilúzii bezstarostnosti zo znovuzískanej slobody. Jeho bezstarostnosť však prerušil poľský policajt, ktorý kontroloval na ceste každého, kto ňou prechádzal. Bola to skrátka rutinná cestná kontrola. Rozhovor netrval dlho. Pýtali sa ho na meno a povolanie. Samozrejme, že Vlado nezaprel svoje meno, na ktoré bol osobitne pyšný, a povolanie: poslanec za KSČ. Tu si človek položí otázku: Nemohol ísť povedľa cesty, nejakým chodníkom či lesnou cestičkou do mesta, kam mal namierené? Správne - nemohol, lebo by to nebol Clementis. Tá salónnosť správania bola typickou črtou jeho osobnosti. A nemohol zaprieť, že je komunistický poslanec, nemohol sa vydávať za obchodníka alebo nejakého štátneho úradníka? Pravdaže nemohol, lebo to by nebol on - Vladimír Clementis! A tak ho poľské policajné orgány ako komunistu vyšupovali pekne rúče späť na Slovensko. A to pre jediný detail: nezaprel svoje presvedčenie, ba ešte sa ním aj vystatoval - viezol si ho do emigrácie cez Poľsko rovno na fiakri. Už som začal lepšie chápať, prečo ho natvrdlí súdruhovia pošepky označovali za „salónneho komunistu“. V Paríži počas vojny Vlado sa napokon na druhý pokus dostal do Francúzska, kde už na neho čakala manželka. Keď hitlerovci obsadili Prahu a vypukla oná „čudná vojna“, ktorej spočiatku neverili Francúzi ani Angličania, Clementis sa v Paríži stretával s veľvyslancom Štefanom Osuským, so Slovákom z Brezovej pod Bradlom, ktorý sa, verný Hurbanovmu odkazu, ako jediný nepodvolil nemeckému diktátu a udržal naše veľvyslanectvo ako slobodné česko-slovenské územie. Clementis si mimoriadne vážil Osuského výrok z článku Moje poslanie, ktorý napísal v roku 1936: „Veril som v životnú silu a v schopnosť Slovákov byť národom, ktorý bude sám riadiť svoj osud.“ Ukázalo sa, že to boli Osuského naozaj prorocké slová. Práve vtedy ležal v Paríži chorý Erenburg a, ako sám píše, nik ho neprišiel pozrieť. „Jedni sa pohoršovali nad paktom (myslí sa sovietsko-nemecký pakt), iní a báli špicľov. V septembri prišli Vlado a Lída skľúčení, smutní. Potom opäť prišiel Clementis, bol zachmúrený, no usiloval sa ma povzbudiť: on sa nikdy nerozlúčil so svojím talizmanom - s vernosťou.“ Clementis, hoci bol ľavicový politik a intelektuál, pochopil iniciatívu veľvyslanectva Osuského, ktorý 26. augusta 1939 predložil francúzskej vláde oficiálnu žiadosť, aby povolia organizovanie česko-slovenskej armády na francúzskej pôde. Už vtedy sa Osuský vzbúril proti Benešovi, ktorý „chcel vlastne v zahraničí suplovať všetko - vládu, prezidenta i parlament. Štefan Osuský nazval tieto snahy diktátorstvom, führerstvom a argumentoval najmä absenciou parlamentu, ktorý má podľa ústavy okrem iných aj významnú demokratickú funkciu, funkciu politickej kontroly“, ako to vedecky presne napísal Slavomír Michálek v knihe Diplomat Štefan Osuský. Väzenie na štadióne Už 11. novembra 1939 doktora Clementisa ako známeho ľavicového politika zaistila francúzska polícia. Po vyšetrovaní ho umiestnili do internačného tábora v Paríži na štadióne Rolland Garros, ktorý je dnes našim mladým ľuďom známy skôr ako miesto, kde sa odohrávajú povestné tenisové turnaje French Open. Na tomto štadióne, v jeho útrobách a šatniach, z ktorých sa stali väzenské cely, sa na ranných nástupoch a spoločenských prechádzkach zoznámil s talianskym komunistom Palmirom Togliattim a francúzskym komunistom Mauriceom Thorezom. Tieto priateľstvá Clementisovi vydržali do konca predčasne ukončeného života. Z Rolland Garros Vladimíra previezli do internačného tábora v meste Villeborne, skadiaľ ho konečne po desiatkach intervencií vyreklamoval JUDr. Štefan Osuský. Toto je pre mňa azda najkrajší znak slovenskej súdržnosti v nešťastí a dôkaz, že Slováci si vedeli vo vážnych životných situáciách pomáhať. Napriek tomu, že boli Osuský a Clementis ľudia celkom inej názorovej i politickej orientácie, rešpektovali a vážili sa. Aký to vzácny a svetlý príklad pre súčasných slovenských politikov... Internovaný aj v Británii V júni 1940 opustil Clementis Francúzsko a v polovici júla sa objavil vo Veľkej Británii, kde ho čoskoro prišla hľadať aj jeho manželka. Tá sa od generála Rudolfa Viesta z Revúcej dozvedela, že Vlado sa aj v Británii ocitol v internačnom tábore. Briti boli rovnako ostražití pred ľavicovými intelektuálmi ako Francúzi. Clementisa internovali v tábore neďaleko mestečka Oswestry pri hraniciach Walesu. Lída živorila v bombardovanom Londýne a Vlado jej písal dlhé listy z tábora: „V Oswestry som sa dlho neohrial a už 11. augusta sme boli v Yorku, v tábore zriadenom v budovách konskej dostihovej dráhy. Teda zase štadión, ktorý však v ničom nepripomínal Rolland Garros. Potom nás 22. augusta previezli do Sutton Coldfieldu, na skok od Birmighamu.“ Lákalo ma to do Oswestry aj do Sutton Coldfieldu, lebo práve na tých miestach vznikal Clementisov literárny skvost - Nedokončená kronika, ktorá vyšla v 60. rokoch vo vydavateľstve Tatran. Oswestry - do tohto anglického mestečka v Kynaston County som z Londýna vyrazil po diaľnici M4. Obišiel som Coventry aj Birmingham a zamieril som do Wolverhamptonu. Mal som i tam svoj jasný cieľ. Chcel som na vlastné oči vidieť bývalú základňu slovenských a českých letcov v Británii tzv. Depot v Cosforde, kde istý čas žili a cvičili slovenskí letci. Medzi nimi aj generál Otto Smik, ktorého otec Rudolf Smik pochádzal z Tisovca, a generál Ján Ambruš. V Cosforde sa zachovalo The Aerospace Museum s lietadlami všetkých typov, ktoré lietali počas druhej svetovej vojny. Zaujímal som sa najmä o spitfire a liberátory. Veď na jednom z nich lietal v 311. čs. bombardovacej peruti dodnes žijúci v britskom Leamington Spa môj rodák zo Zemianskeho Podhradia Štefan Dúbrava. Oswestry je útulné mestečko so starobylým zámkom, kamenným kostolom a radnicou postavenou z červenej pálenej tehly. Tam som sa vyzvedal, kde stál počas vojny internačný tábor. Našiel som ho za mestom na Wittington Road, smerom na Langolen blízko obrovskej lúky, na ktorej sa pásli tučné ovce. Vyvýšený val dodnes presne opisuje kruh bývalého tábora. Práve v Oswestry sa Clementis stretol s prezidentom Edvardom Benešom. V Clementisových spomienkach cítiť jedinečný sarkastický štýl: ,,Začal (Beneš - pozn. autora) jeden zo svojich zvyčajných obšírnych výkladov jak se na věci díva.“ Bolo jasné, že títo dvaja politici majú na svet aj na udalosti doma zgruntu rozdielne názory. Slovenský rebel sa s pánom prezidentom, ktorý bol navyknutý na prikyvovanie a submisívne správanie, nepohodol. Práve v Oswestry začal Clementis do excercise books - do školských zošitov - písať svoj literárny denník, spomienkové úvahy na štúdiá v Tisovci a Skalici, ale formuloval tam aj závažné stanoviská, ktoré dosiaľ pretrvali.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama