Globálnemu neoliberalizmu sa treba vzoprieť
Pierre Bourdieu
Najvýznamnejší francúzsky sociológ Pierre Bourdieu sa narodil 1. augusta 1930. Venoval sa predovšetkým výskumu v oblasti vzdelávania a kultúry. Napísal viacero kníh a štúdií. Známym sa stal v polovici 60. rokov ako spoluautor knihy Dediči, v ktorej ukázal školstvo ako nástroj selekcie a sociálnej segregácie. Obohatil vedecký pojmový aparát sociológie o také termíny ako sociálne pole, habitus, formy kapitálu, novo definoval kapitál, sociálny priestor, sociálnu reprodukciu a ďalšie pojmy. Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu zomrel 23. januára 2002 vo veku 71 rokov. Rozhovorom s nemeckým spisovateľom a nositeľom Nobelovej ceny za literatúru Günterom Grassom si chceme pripomenúť jeho dielo v osobnostne charakteristickej pozícii: ako hľadania alternatívy k neoliberálne sa vyvíjajúcej prítomnosti, ktorá má sklon vidieť seba v pozícii jedinej správnej koncepcie. Po páde komunizmu a ťažkopádnosti neoliberálnej doktríny to bol opäť dialóg slobodného trhu a sociálnej zodpovednosti, nedobrovoľné partnerstvo kapitalizmu a socializmu v jeho francúzskom pochopení, o ktoré sa obidvaja myslitelia zasadzovali. Pierre Bourdieu: Niekde ste povedali, že existuje spoločná európska alebo nemecká tradícia, ktorá môže byť práve tak dobre francúzskou: otvoriť si naplno ústa. Rád by som to teraz urobil spoločne s vami. - Günter Grass: Na nemecké pomery je to nezvyčajné, že si spolu sadnú sociológ a spisovateľ. U nás sedia väčšinou filozofi v jednom rohu, sociológovia v druhom a v najzadnejšej izbe sa spolu hádajú spisovatelia. Náš spôsob komunikácie sa podarí len zriedka. Ak myslím na váš posledný výtvor Bieda sveta a porovnávam ho so svojou poslednou knižkou Moje storočie, zisťujem, že obe majú niečo spoločné: rozprávame príbehy zdola. Nerozprávame z pozície víťazov, ale sme notoricky na strane porazených. Želám si, aby mali podobnú knihu o spoločenských pomeroch v každej krajine. Jediné, čo mi bolo nápadné s otáznikom, patrí zrejme k sociológii ako disciplíne. Humor sa v podobných knižkách nevyskytuje. Chýba mi komika stroskotávania, ktorá hrá v mojich knihách veľkú úlohu. Ide zväčša o absurdnosti vyplývajúce z určitých konfrontácií. Prečo je to tak? P. B.: Ak človek počuje o podobných skúsenostiach priamo od zúčastnených ľudí, pôsobí to pomerne zničujúco. Je takmer nemožné udržať si pri tom nevyhnutný odstup. Posledný raz sme museli vypustiť niekoľko rozprávaní, pretože pôsobili priveľmi zatrpknuto. - G. G.: Môžem prerušiť? Pod komickým rozumiem aj to, že sa tragédie a komédie navzájom nevylučujú, že hranice medzi nimi prebiehajú plynulo. P. B.: Chceli sme skrátka čitateľovi ukázať brutálnu absurdnosť bez akýchkoľvek efektností. Zoči-voči ľudským drámam sa človek často ocitá v pokušení písať „pekne“. My sme sa pokúsili namiesto toho písať bez príkras, pokiaľ to išlo, aby sme poukázali na skutočnosť z jej násilnej strany. Nechceli sme sa stať „literárnymi“ za každú cenu, aby sme mohli na druhej strane zostať literárnymi. Prirodzene, existovali pre to aj politické dôvody. Pociťovali sme násilnosť konania, ktoré vyplýva z neoliberálnej doktríny do takej miery, že sa s ním nedalo vysporiadať čisto na úrovni teoretických analýz. Kritické myslenie nie je úplne primerané dopadu efektov, ktoré táto politika produkuje. - G. G.: Vráťme sa k mojej otázke. Vy ako sociológ a ja ako spisovateľ sme deťmi osvietenstva, tradície, ktorá sa dnes všade - aj v Nemecku a Francúzsku - spochybňuje. Akoby projekt európskeho osvietenstva stroskotal na celej čiare. Plne si uvedomujem chybné vývojové línie, napríklad redukciu rozumu na technicky zvládnuteľné. Mnohé aspekty rozumnosti, ktoré boli na začiatku, sa v priebehu stáročí stratili, okrem iného i humor. Voltairov Candide alebo Diderotov Jacquele le Fataliste sú knihy, v ktorých sa síce opisujú časy hrôz a utrpenia, ale aj tak sa pritom presadí ľudská schopnosť vytvoriť popri všetkej bolesti a stroskotávaní ešte komickú, a preto víťazoslávnu figúru. P. B.: Ale tento pocit straty tradície osvietenstva súvisí s obratom vo vnímaní sveta, ktoré sa dnes presadilo vďaka prevládajúcemu neoliberálnemu postoju. V prípade neoliberálnej revolúcie - v Nemecku môžem toto prirovnanie použiť - ide o hlboko konzervatívnu revolúciu a to v tom zmysle, v akom sa v Nemecku 30. rokov rozprávalo o konzervatívnej revolúcii. Takýto druh revolúcie je nanajvýš pozoruhodná záležitosť: vracia všetky práva minulosti späť a vydáva sa pri tom za pokrokovú v tej miere, že tí, ktorí proti návratu starých pomerov bojujú, sú pokladaní za spiatočníkov. - G. G.: Dinosauri... P. B.: Presne tak - v tomto označení spočíva veľká moc konzervatívnych revolúcií, „pokrokových“ reštaurácií. No aj váš argument sa dá takto vysvetliť. Tvrdíte, že nemáme žiaden vtip. Ale časy nie sú dnes vôbec smiešne. - G. G.: Ja som nezdôrazňoval, že žijeme veselé časy. Ale aj hurónsky smiech, ktorý možno uvoľniť literárnymi prostriedkami, je protestom proti pomerom. Čo sa dnes predáva ako neoliberalizmus, je návratom k metódam manchesterského liberalizmu v 19. storočí. Ešte v 70. rokoch existoval relatívne úspešný pokus civilizovať kapitalizmus. Aj keď vychádzam z toho, že socializmus a kapitalizmus sú nepodarene geniálnymi deťmi osvietenstva, mali vo vzájomnom pomere istú kontrolnú funkciu. Dokonca aj kapitalizmus sa vyrovnával s myšlienkou zodpovednosti. P. B.: Súčasne je veľmi ťažké zaujať kritickú pozíciu zľava k dnešným sociálnodemokratickým vládam. Vo Francúzsku boli mohutné štrajky v roku 1995, ktoré mobilizovali veľké časti pracujúcich, zamestnancov a intelektuálov. Po nich nasledoval európsky pochod nezamestnaných, hnutie prisťahovalcov bez možnosti trvalého pobytu - istý druh permanentnej agitácie, ktorá prinútila sociálnych demokratov prinajmenšom sa správať tak, ako keby viedli socialistickú diskusiu. Ale v praxi je tento pohyb veľmi slabý. Zväčša preto, lebo zostáva obmedzený na národné teritórium. Treba sa pokúsiť oživiť na medzinárodnej úrovni účinnú opozíciu k sociálnodemokratickým vládam, ktorá by vychádzala zľava. Preto sa pýtam: čím môžeme my, intelektuáli, prispieť k pohybu smerom k sociálnej Európe? Moc vládnucich nespočíva výlučne v ekonomike, ale má intelektuálnu a duchovnú povahu. Práve preto platí zásada „otvoriť si naplno ústa“ a vytvoriť spoločnú utópiu. Pretože jednou zo schopností neoliberálnych vlád je zabíjanie utópií - schopnosť, ktorá ich ukazuje ako čosi zásadne prekonané. - G. G.: Socialistické a sociálnodemokratické strany čiastočne samy uverili myšlienke, že so zánikom sovietskeho komunizmu sa odstránila aj myšlienka socializmu a stratili s ňou i dôveru v robotnícke hnutie, ktoré existuje omnoho dlhšie než komunizmus. V Nemecku boli menšie pokusy oživiť ho organizovaním nezamestnaných. Už roky sa pokúšam povedať odborom: Nemôžete sa starať o pracujúcich, iba kým sú zamestnaní, a len čo stratia prácu, nechať ich padnúť na zem. Musíte založiť európske odbory nezamestnaných. Stále plačeme nad tým, že sa zjednotenie Európy odohráva iba v ekonomickom sektore, hoci práve dnes chýba úsilie odborov prekročiť národné hranice a vytvoriť organizačnú platformu, ktorá presahuje hranice národného štátu. Globálnemu neoliberalizmu sa treba vzoprieť. Medzičasom mnohí intelektuáli radšej prehĺtali naprázdno. A z prehltávania naprázdno možno dostať iba žalúdočné kŕče. Veci treba pomenovať nahlas. Preto pochybujem, či sa dá výlučne spoľahnúť na intelektuálov. Dejiny 20. storočia dokazujú opak. Človek ako Goebbels bol intelektuál. Intelektuál pre mňa ešte neznamená znak kvality. P. B.: Žiaľ, nejde iba o to - povedať veci nahlas a odporovať vládnucej mienke. Na dosiahnutie úspechu treba verejne rozšíriť kritickú diskusiu. V tejto chvíli chceme rozprávať tak, aby sme oslovili nielen intelektuálov. Rád by som aspoň trochu narušil múr mlčania, pretože to nie je jednoducho múr pozostávajúci iba z moci peňazí. Televízia je rozpoltená dvojznačnosť. Ide o nástroj, ktorý nám dovoľuje hovoriť a zároveň nás privádza k mlčaniu. Sme bez prestávky atakovaní a ovplyvňovaní vládnucou verejnou mienkou. Novinári sú v ich prevládajúcej väčšine často nevedomými komplicmi vládnucej diskusie, ktorého samozrejmá pochopiteľnosť sa dá už len ťažko zlomiť. Vo Francúzsku je aj pre vysoko vážené osobnosti ťažké predstúpiť kriticky pred verejnosť. Poľutovaniahodným spôsobom mlčia ľudia s vysokým nadaním. Existuje iba málo tých, ktorí vedia využiť svoj symbolický kapitál, aby vôbec prehovorili a nechali sa počuť tými, ktorým často chýbajú slová. - G. G.: Možnosti sú obmedzené. Niekedy by aj mňa samého šokovalo poznanie, že by som mal jedného dňa požadovať viac štátu. My sme ho mali v Nemecku vždy priveľa, predovšetkým priveľa poriadkumilovného štátu. No teraz sa ocitáme v ďalšom extréme. Neoliberalizmus prebral vytúženú predstavu anarchistov o odstránení štátu bez toho, aby si pod tým niečo ideologicky záväzné a konkrétne vedel predstaviť. Preč so štátom, my už to nejako zvládneme! Ak sa i dnes uskutočňujú nevyhnutné reformy a zmeny v Nemecku alebo Francúzsku, potom sa nedeje nič bez predchádzajúceho súhlasu priemyslu a hospodárstva. O takomto odmocnení štátu mohli anarchisti iba snívať. Ja sa nachádzam zrejme spolu s vami v kurióznej situácii: postarať sa o to, aby štát prevzal opäť zodpovednosť a regulatívne zasiahol. P. B.: Práve toto prekrútenie vecí mám i ja na mysli. Ale môžeme sa uspokojiť s požiadavkou „viac štátu“? Aby sme sa nedostali do osídiel ľavicovej konzervatívnej revolúcie, treba objaviť možnosti iného štátu. -G. G.: Aby sme sa zle nepochopili: neoliberalizmus tiež potrebuje štát, ale požaduje od neho iba tie veci, ktoré ho hospodársky zaujímajú. Štát smie aj naďalej rozhodovať o polícii a zabezpečovať poriadok pod štátnym dozorom. Dokonca v prípade, keď sa presadí neoliberálny ekonomizmus v tejto sfére a štátu zoberie preč jeho silu usporadúvať spoločenské vrstvy, ktoré stoja mimo aktívnu spoločnosť. Nielen sociálne prípady, ale aj deti a starci, vyradení či ešte nezaradení do pracovného procesu. Stále to musí byt iba štát alebo spoločnosť popri štáte, ktorá musí preberať záväzky a platiť za starostlivosť. Nezodpovednosť je určujúci princíp neoliberálneho systému. P. B: Žiaľ, na to, aby si producenti diskusie, spisovatelia, vedci, výskumníci mohli privlastniť svoje výrobné prostriedky, treba zhodu mimoriadnych okolností. Naschvál sa vyjadrujem zastarnou marxistickou terminológiou. Paradoxne nemajú dnes ľudia slova žiadnu kontrolu nad „výrobnými prostriedkami“ a ,,produkciou". Mali by sa stiahnuť do úzadia a hľadať obchádzky. - G. G.: Myslím si, že by sme mali sami urobiť ponuky, ktoré sa nedajú odmietnuť. Veľké televízne spoločnosti sú samy bezradné pre svoju závislosť od diváckych kvót. Treba im pomôcť postaviť sa opäť na nohy. To isté platí aj o susedskom vzťahu medzi Nemeckom a Francúzskom. Tieto krajiny navzájom temer vykrvácali vo vojnách, ktorých rany sú citeľné ešte i dnes, napriek všetkým rétorickým pokusom o zblíženie. To nie je iba jazyková bariéra, existujú dimenzie, ktoré sa dajú ťažko vnímať. Ako som už predtým naznačil, nie sme dokonca ani v stave uznať proces osvietenstva za spoločnú hodnotu. To bolo v čase, keď neboli národné štáty tak dominantné ako dnes. Čo sa vtedy dialo v Nemecku, vnímali Francúzi pozorne a naopak. Korešpondencia medzi oboma skupinami, ktoré boli v menšine, nepochybne fungovala. Napriek cenzúre sa im podarilo spustiť proces osvietenstva do chodu. P. B.: V tomto bode treba začať, pretože ani dnes nemáme nič iné poruke ako poznatky z procesu osvietenstva - aj o jeho chybných vývojových líniách. Právom sa sťažujeme na to, aké dominantné miesto dnes zaujíma neoliberalizmus, ako nezodpovedne ovláda niektoré oblasti nášho života. Ale tiež by sme mali myslieť na otázku: Čo sme počas nášho - európskeho osvietenstva urobili zle? Voľajako si musia kapitalizmus a socializmus sadnúť opäť za jeden stôl. - G. G.: Ja to posudzujem skeptickejšie. Obidvaja sa nachádzame vo veku, v ktorom sa síce vieme ubezpečovať, že pokiaľ budeme zdraví, aj naďalej budeme otvárať ústa. Ale náš čas je vymedzený. Neviem, ako vo Francúzsku - nemyslím si, že lepšie - no ja vidím v mladšej generácii málo odhodlania a záujmu pokračovať v tradícii, ktorá prináleží k osvietenstvu, totiž chcieť otvárať ústa a vstupovať do vecí verejných. Ak sa neobjaví dorast, ktorý nás vystrieda, stratí sa aj táto súčasť dobrej európskej tradície.
S týždenníka ZEIT preložil a upravil Martin Muránsky
