Hlukobitie v slovenských médiách

„Prví odborárski demonštranti zaujali včera strategické pozície na bratislavskom Námestí Slobody už pred ôsmou ráno. Namiesto avizovaných 400 si však vzorne privstalo iba 30 skrehnutých saktorovcov...“ začína sa sarkasticky článok na titulnej strane nemenovaného denníka s názvom Saktorov okupačný scenár.
Počet zobrazení: 1211

„Prví odborárski demonštranti zaujali včera strategické pozície na bratislavskom Námestí Slobody už pred ôsmou ráno. Namiesto avizovaných 400 si však vzorne privstalo iba 30 skrehnutých saktorovcov...“ začína sa sarkasticky článok na titulnej strane nemenovaného denníka s názvom Saktorov okupačný scenár. Autor sa ďalej venuje policajnej kráske na cválajúcom žrebcovi, „súdruhom z esdeľky“, ktorí sa vraj najviac zaslúžili o neplnenie vládneho programu, a Schusterovej „predzáhradke“, kde sa „okupačný pochod... po vytrvalom hlukobití dočkal audiencie u prezidenta“. Na inom mieste ten istý denník konštatuje, že v súvislosti s týmto protestným podujatím boli zbytočné obavy premiéra, ktorý v mene vládneho kabinetu zbytočne rezervoval mikrobus kukláčov. „Avizovaná tisícka odborárov totiž neprišla.“ Spŕška kritiky na odborárov Samozrejme, máme slobodu tlače, ale paradoxné je to, že spomínaný denník bol ešte pred necelými dvoma rokmi, a päť desaťročí predtým, odborársky a vlastne podľa listiny vlastníctva je ním čiastočne aj teraz (Nad tým nech si však lámu hlavu tí odboroví bossovia, ktorí takýto predaj svojho tlačového orgánu umožnili.). Pritom iné, otvorene pravicové noviny písali o účasti dvoch tisícok demonštrantov s modrými balónikmi. Denník, patriaci istému mediálnemu magnátovi, zase v titule spravodajstva tvrdil, že Magvaši a Koncoš zneužili odborový míting na kortešačky, a nezabudol pripomenúť, ktorí pôvodne „nezávislí“ odborári využili svoje aktivity v KOZ SR na politickú kariéru. V podobnom duchu informovali o akcii na podporu novely Zákonníka práce aj ostatné médiá. Čím si odborárski predáci vyslúžili takú nevraživosť drvivej väčšiny novinárov? Svojou údajnou neschopnosťou? Ale veď v dlhých rokoch po novembri 1989, keď v legislatívnej oblasti i v praxi dobrovoľne strácali jednu pozíciou za druhou (vtedy sa právam zamestnancov, ktoré sú na Západe samozrejmosťou, hovorilo prežitky socializmu), v tlači o nich mlčali. Teraz, keď raz za čas vyjdú do ulíc, vždy ich čaká spŕška kritiky. Názorná ukážka toho, komu dnes väčšina novín a audiovizuálnych médií patrí... Spojenci sa dlho hľadali A čo hľadali ľavicoví ministri na demonštrácii? Vo fungujúcich demokraciách majú odbory a politické strany presne vymedzené funkcie. Každá vláda je pod silným tlakom zamestnávateľských loby, ktoré napokon vlastnia veľké peniaze. Ak však má byť zachovaný sociálny pokoj a trvalý rozvoj, aby celá spoločnosť, nielen zopár vyvolených, mohla prosperovať, je potrebný adekvátny protitlak odborárov. Tie síce nedisponujú ekonomickou mocou, ale musia využívať svoju početnosť, šikovnosť pri sociálnom dialógu na tripartite, a keď na to dôjde, i nátlakové akcie. Ľavicové strany, pochopiteľne, bránia v pravom rade záujmy zamestnancov, menej zámožných a znevýhodnených ľudí. No keď vstúpia do vlády, či ju dokonca samy vytvoria, preberajú zodpovednosť za chod celej krajiny a musia zosúladiť záujmy všetkých spoločenských vrstiev. Bolo by krátkozraké, keby po prechode z opozície k politickej moci bezpodmienečne plnili požiadavky odborových centrál bez ohľadu na to, čo by to urobilo s vyrovnanosťou štátneho rozpočtu. Samozrejme, to neznamená, že majú zabúdať na svoju voličskú základňu, pracujúceho človeka, dôchodcov, mládež, drobných podnikateľov - napríklad aj pri zostavovaní spomínaného rozpočtu. Slovenská ľavica za posledné desaťročie už stihla získať niekoľko trpkých skúseností, keď podaktorí jej predstavitelia opakovane zabúdali na tých, vďaka ktorým sa ocitli na rozličných ústavných postoch. A preto, keď dozrie čas, tak na účasti ľavicových členov koaličnej vlády, či dokonca prezidenta, ktorý predsa neprijíma iba hlavy cudzích štátov a šíriteľov betlehemského svetla, na mítingu odborárov by nemalo byť nič zvláštne. Napokon, médiá nám skoro denne forsírujú rozličné párty politikov s podnikateľskou smotánkou a máloktorý novinár sa nad tým pohoršuje. Pravda, na Slovensku je to všetko akosi komplikovanejšie. Pridlho trvalo, kým si odbory uvedomili, kto je medzi politikmi ich skutočný spojenec, a na druhej strane kým ľavica začala otvorene spolupracovať s KOZ SR. V ďalšom volebnom období sa totiž môže stať, že už nebude nielen vo vláde, no ani v parlamente.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984