Piata žena za všetky ženy
Netvárme sa, že sme o násilí páchanom na ženách nikdy nepočuli. Neoponujme, že sme o ňom nikdy nič nečítali, nevideli hoci i krátku správu vo večerných televíznych novinách. Správu o tom, ako muž domodra zmlátil svoju ženu len preto, že jej meškal autobus a ona prišla domov o desať minút neskôr než zvyčajne, ako ju zbil, lebo nešla spať vtedy, keď on, lebo kúpila deťom cukríky a minula tak o dvadsať korún viac, než mala dovolené... ako žena zavraždila svojho muža, ktorý ju dlhé roky týral. Neklamme sami seba, že to, čo sme včera počuli zo susedného bytu, bol len hlasnejšie pustený televízor. Kolegyňa mojej známej sa takmer v pravidelných intervaloch zjavovala v práci s tmavými okuliarmi na očiach a aj v tých najteplejších dňoch v blúzkach s dlhým rukávom. Dlhé roky brali jej vysvetlenie, že modriny vznikli následkom epileptických záchvatov, ako jediné možné a nik sa nad ním nepozastavoval. Veď žila v spokojnom manželstve, obe deti študovali na vysokých školách, manžel chodil na týždňovky. Až nedávno si ktosi všimol, že s manželovou smrťou zmizli aj tmavé okuliare a akosi proti prírode i epileptické záchvaty, ktorými trpela od detstva. Štatistiky hovoria prísnymi číslami a nezvyknú klamať. Podľa nich je každá piata žena na Slovensku týraná. Fyzicky, psychicky. Útočníkom býva najčastejšie vlastný manžel a až 70 percent z celkového počtu násilných trestných činov spáchaných na ženách sa stalo v domácom prostredí. Napriek tomu v našej spoločnosti doteraz mýty o domácom násilí pretrvávajú. Existuje totiž stále obrovský rozpor medzi faktmi a názormi. Pretrváva napríklad názor, že násilie sa vyskytuje len v tzv. problémových rodinách, že ide o čisto súkromnú vec a nikto, počnúc susedmi a končiac štátom, by sa do toho nemal miešať, že facka schytaná v zápale manželskej hádky je len náhodná a že si žena o ňu možno „koledovala“, že si predsa sama vybrala životného partnera - i keď násilníka, že mu sľubovala „v dobrom i v zlom“, že to ženám pravdepodobne vyhovuje, inak by takýchto mužov už dávno opustili. Že otec a manžel ako hlava rodiny má právo so svojou rodinou zaobchádzať, ako sa mu chce - aj mimo rámca zákonov a ľudskosti? Že muži týrajú svoje ženy len preto, lebo nedokážu vyjadriť city iným spôsobom. Ďakujem pekne za takú lásku! Násilie za dverami súkromného bytu nepatrí na verejnosť Že o tom všetkom mlčí žena, ktorá, našťastie, po dnešnej bitke, kopancoch, škrtení, znásilnení nebude musieť ísť do nemocnice a tvrdiť, že spadla zo schodov, dokážeme v súvislosti s našou „kultúrno-etickou tradíciou“ a s automatickou akceptáciou dominancie muža pochopiť. Že však mlčí celá spoločnosť - my všetci, sa nedá pochopiť, ba ani akceptovať. No my nielenže mlčíme, ale dokonca spochybňujeme trpiace ženy i tých, ktorí sa im usilujú pomôcť. Keď muž zbije ženu, akoby roľu pohnojil - hovorí jedno slovenské príslovie. Zdá sa, že tohto prirovnania sa držia aj všetci kompetentní. Obete domáceho násilia sa totiž stretávajú s nepochopením polície, súdov, ale i priateľov, s bagatelizovaním ich závažného problému. Väčšina si myslí, že keď sa násilie deje za dverami súkromného bytu, na verejnosť nepatrí. Napriek tomu, že naša vláda prijala všetky medzinárodné dokumenty týkajúce sa problematiky domáceho násilia, ich implementácia viazne. Pre slovenskú legislatívu akoby domáce násilie neexistovalo. Hoci to ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny deklaruje, na Slovensku neexistuje podľa údajov mimovládnych organizácií ani jeden špecializovaný útulok len pre týrané ženy. Naše zákonodarstvo pokladá za ublíženie na zdraví len takú ujmu, ktorá si vyžaduje minimálne sedemdňovú práceneschopnosť. Ktorá zo žien si však zo strachu i existenčných dôvodov môže dovoliť navštíviť lekára, či nebodaj zostať práceneschopná?! Na Slovensku je týraná každá piata žena Prípadov týrania žien je veľmi veľa, rovnako ako ich foriem. Sú to opäť mimovládne organizácie, ktoré poukazujú, že u nás neexistuje žiadne monitorovanie domáceho násilia. Tvrdia, a majú pravdu, že úradom tento stav v konečnom dôsledku vyhovuje - môžu totiž uvádzať, že domáce násilie je u nás nepodstatný problém. Vo svete však prieskumy uvádzajú, že násilie pociťuje každá piata až desiata žena. Podľa výskumu, ktorý v novembri minulého roka zorganizovala agentúra Markant, takmer polovica respondentov odhaduje, že u nás môže byť týraná skutočne skoro každá piata žena. A boli to opäť mimovládne organizácie, aktívne v oblasti ženských ľudských práv (Pro Familia, Možnosť voľby, Fenestra, Eset, Aspekt, Altera, Aliancia žien Slovenska), ktoré na prelome rokov 2001 a 2002 vytvorili iniciatívu piata žena - celonárodnú mediálnu kampaň proti násiliu páchanému na ženách na Slovensku. Kampaň piata žena prebiehala v dvoch etapách a jej cieľom bolo upozorniť na príčiny a rozsah týrania žien a poukázať na závažnosť tohto spoločenského problému. Prvá etapa, od 23. novembra do 10. decembra 2001, korešpondovala s celosvetovou globálnou kampaňou proti násiliu na ženách a všetky aktivity sa zameriavali na mediálnu prezentáciu problematiky. Etapa vyvrcholila 10. decembra v Medzinárodný deň ľudských práv. Jednou zo základných prekážok pri uplatňovaní ľudských práv žien je totiž práve násilie páchané na nich. Je nielenže rozšírené, ale prejavuje sa v rôznych nenápadných formách, a tak ho väčšinou ani nevnímame. V druhej etape, od 14. januára do 10. februára 2002, prebehla reklamná časť kampane. Prostredníctvom televíznych a rozhlasových spotov, billboardovej a internetovej inzercie opäť upozorňovala na závažnosť problematiky násilia páchaného na ženách, o ktorom sa doteraz zväčša „taktne“ mlčalo. Kampaň piata žena mala za cieľ poukázať na násilie páchané na ženách a upozorniť, že nejde len o individuálny problém jednotlivých žien, ale o rozšírený jav, ktorý slovenská spoločnosť už nemôže ďalej tolerovať. Mimovládne organizácie našli nielen odvahu pomenovať toto násilie pravým menom, ale urobiť proti nemu aj prvý krok. Lebo, citujúc Rosu Logar „násilie voči žene je trestným a odsúdeniahodným činom. O tejto veci neslobodno vyjednávať. V tejto veci treba konať.“ Fakty o bitých ženách: - Každú druhú bitú ženu napadol jej manžel po prvýkrát už v prvom roku manželstva. Každú štrnástu už pred sobášom. - 3/5 žien zažívajú fyzické násilie svojho manžela už viac ako 5 rokov. - Každú tretiu ženu bije jej manžel už viac ako 10 rokov, každú šiestu viac ako 15 rokov a každú štrnástu viac ako 20 rokov. - Takmer 3/5 žien bijú ich manželia aspoň raz do mesiaca. - Každú tretiu ženu bije jej manžel denne alebo viackrát do týždňa. - 4/5 žien zbije ich manžel aspoň raz za rok. - Každú siedmu ženu bije jej manžel viackrát do týždňa už viac ako 5 rokov, každú štrnástu už viac ako 10 rokov. - Každú štrnástu ženu bije jej manžel denne už viac ako rok, niektoré aj 10 rokov. - V 3/4 rodín manžel bije svoju manželku v prítomnosti detí. - 1/3 mužov, ktorí bijú svoje manželky, bijú aj svoje deti. - Každú siedmu ženu jej manžel fyzicky napadol aj počas tehotenstva. - Ani nie 1/4 bitých žien sa so svojím násilníckym manželom rozviedla. - 1/2 týchto žien tak urobila po viac než 10 rokoch manželstva. - Len 1/3 bitých žien môže bývať po rozvode oddelene od násilníckeho bývalého manžela. - Všetky ženy, ktoré musia aj po rozvode bývať spolu s bývalým manželom, bije násilnícky bývalý partner ďalej. (Zistenia sú z prieskumu, ktorý uskutočnili E. Sopková a S. Šintalová, Pro Familia 1997, In: Aspekt 1998)
