Nezabudnuteľná Zima vo Važci

Obľúbený, nesmierne pracovitý starosta Važca Jaroslav Bednár má starosti. Na moju poznámku, že v obci pribudlo veľa nových rodinných domov namieta, že je to pravda, ale za posledných päť rokov vraj nevydali ani jedno stavebné povolenie
Počet zobrazení: 1987

Obľúbený, nesmierne pracovitý starosta Važca Jaroslav Bednár má starosti. Na moju poznámku, že v obci pribudlo veľa nových rodinných domov namieta, že je to pravda, ale za posledných päť rokov vraj nevydali ani jedno stavebné povolenie. Mladší Važťania sa sťahujú bližšie za prácou. Veď len cestovné povedzme do Liptovského Mikuláša stojí dvojicu manželov mesačne dva a pol tisíca korún. V obci je vyše dvadsaťpercentná nezamestnanosť a veľa rodín už padlo do sociálnej siete. Najmä im a dôchodcom sa usiluje obec pomáhať pri nákupe potravín. Tamojší starší občania používajú tzv. platobné karty, na ktoré môžu nakupovať potraviny s päťpercentnou zľavou. Na Nábrežnej ulici si bohatší Rómovia postavili zo desať pekných rodinných víl, medzi nimi aj Koloman Zubaj, známy hudobník. Okrem nich existuje ešte stredná vrstva Rómov a napokon tretia - najnižšia, tzv. neprispôsobivých obyvateľov, ktorí nerobia Važcu dobré meno. Chotár volá po využití Ale starosta Bednár má okrem starostí všedného dňa i také problémy, ktoré si vyžadujú dovidieť o nejaký ten rok ďalej, rozvinúť pracovitosť rodákov a chrániť aj vzácne dary prírody. „Náš chotár,“ hovorí, „priam volá rozvíjať rekreačné a turistické možnosti v súlade s podtatranskou prírodou, klímou a s bohatou flórou a faunou, s lesnými úvraťami a s lúčnymi zákutiami. Ľudia, ktorí sem prichádzajú z rozličných kútov Slovenska i zo zahraničia, poznajú Važecké lúky s turistickými trasami okolo Kriváňa a Štrbského plesa. Preteká tadiaľto Biely Váh, ktorý pramení z Jamského plesa. Naše pomenovanie je podľa tejto národnej rieky.“ Na južnom okraji sa začína pahorkatina Važecký kras s dolomitmi a vápencami s osobitnou flórou. Tu sa utvorili krasové útvary, z ktorých najvýraznejšia je Važecká jaskyňa. Vyhľadávajú ju po celý rok najmä školské výpravy a návštevníci Tatier. Vo východnej časti chotára, v lokalite Vysoká Hora - Hovaud, prechádza hranica európskeho rozvodia. Chotár je súčasťou Vysokých a Nízkych Tatier s významnými dopravnými tepnami. Váh, diaľkové cesty a železnice, elektrovody a plynovody oddávna spájajú Važťanov so svetom. Obec patrí k najznámejším a nám Slovákom aj najdrahším národopisným lokalitám s osobitnými krojmi, spevmi a tancami. Folklór je tu stále živý. Važec dal národu mnoho osobností, spoločenských a kultúrnych dejateľov. Ešte aj za nedávnej éry socializmu viacero kapitánov priemyslu, dnes by sme povedali top manažérov, spisovateľov a univerzitných profesorov či významných kňazov. Obec je príkladom vzájomnej náboženskej tolerancie, mnohoročného súžitia s miestnymi židovskými alebo rómskymi etnikami, pričom väčšinu tvoria evanjelici. „Všetci sú tu naši,“ prízvukuje starosta, „Važťania!“ Podtatranec z českej Blatnej Taký dar sebareflexie, ako majú Važťania, nájdete u nás azda len na Záhorí. To je dar od Boha, ako sa hovorí, a takýto dar dostali na Slovensku iba niektoré obce, ako napríklad Brezová, Banská Štiavnica a východniari. Český spisovateľ Karel Čapek napísal, že humor je soľou zeme. Vo Važci majú tejto soli neúrekom. Písať o ňom nemôžete bez spomienky na tvorbu Jána Hálu, maliara podtatranského kraja, ktorý sem prišiel žiť a tvoriť z juhočeskej Blatnej. Pri pietnej oslave 40. výročia úmrtia majstra v roku 1999 zavítala do Važca širšia Hálova rodina. Okrem syna Janka boli všetci: Dimitrij Slonin, Radmil, Jelen s rodinami. Vo Važci je nielen pôvodná drevenica, v ktorej Hála býval, ale aj jeho galéria. Veď tu vytvoril svoje celoživotné dielo. V galérii je umiestnené aj Obecné literárne múzeum. „Od chvíle, keď som prešiel po drevenej lávke cez Váh a vstúpil som do vnútra dediny, všetky moje obavy sa rozplynuli ako para. Nevedel som, čo mám najskôr vnímať. Či tie milé drevenice s maľovanými okienkami, či chlapcov v širokých klobúkoch, alebo urastené dievky v rukávoch. Môj sen - nájsť rýdzich Slovanov, ktorí doteraz neodložili svojráznu kultúru, sa splnil,“ píše Hála vo svojich Spomienkach. Hálove motívy V modravý zimný podvečer som sa túlal po obci a hľadal Hálove motívy. Taká Zima vo Važci z roku 1926 je nenáročný, ale na výpoveď bohatý akvarel o podtatranskej dedine, akých už dávno niet. Smerom k stanici som v modernej vilke našiel správkyňu galérie Máriu Šipkovú. Ťahá jej už na ôsmy krížik, ale už desaťročia patrí medzi organizátorov miestneho kultúrneho života a v súčasnosti je aj „šéfkou“ organizácie dôchodcov. Na vzácneho umelca sa pamätá od detstva. Neraz mu spolu s ostatnými deťmi stála ako model na leporelá Krútime si reťaz, Jeseň vo Važci, Zima vo Važci. „Vracal nás, štylizoval v prírode, najviac na lúke, kde sme pásli husi. Volali sme ho ujo Hál, a keď išiel so stojanom, už sme za ním utekali,“ spomína si na akademického maliara. „Do galérie prichádzajú návštevníci aj z exoticky vzdialených krajín, dokonca až z Japonska. Nestačím sa čudovať, ako sa o našom rodákovi, hoci sa tu nenarodil, dozvedeli. Hálovou zásluhou sa stal Važec pojmom, vstúpil do povedomia slovenskej i českej verejnosti a za tento umelecký i duchovný prienik sme mu neobyčajne vďační.“ „Važec a maliar Jan Hála sú ako dvojčatá,“ hovorieval mi pred vyše tridsiatimi rokmi, keď sme tu nakrúcali televíznu reportáž, naslovovzatý Važťan, spisovateľ a organizátor miestneho kultúrneho života Štefan Rysuľa. „Zachoval nám Važec dvadsiatych rokov ešte pred tým strašným požiarom“. Vodil ma po dedine, zoznamujúc ma s dvoma-troma rovesníčkami, ktoré majster Hála stvárnil na svojich kresbách a maľbách. Učiteľ Rysuľa spomínal nielen na nádherné gazdovské domy a stodoly pri nich, ale aj na všetky po desaťročia a stáročia chránené poklady ľudovej kultúry, ktoré zhoreli pri katastrofálnom požiari 17. júla 1931. Zostali po ňom a po nich len Hálove kresby a maľby plné poézie. Cez jeho obrázky formovala sa láska a úcta nielen k Važcu, ale aj k slovenským dedinám a vidieku ako k takému. V tejto rázovitej, v podstate železničiarskej obci učiteľa Rysuľu (1900 - 1976) už dávno niet medzi živými. Storočnicu jeho narodenia si však Važťania veľmi pekne pripomenuli. Učaroval mu Aleš, Mánes a... Važec Galéria Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši a Galéria Jána Hálu vo Važci spolu s dreveným domčekom, v ktorom majster Hála dlhé roky žil a tvoril, nám dodnes približujú hodnoty, ktoré sa pomaly, no v čoraz väčšej miere vytrácajú z nášho života. Jan Hála, druhé zo šiestich detí pekárskeho majstra Jana Hálu z Blatnej už v detských rokoch prejavoval záujem o históriu, literatúru a výtvarné umenie. Najviac jeho detskej duši učarovali diela Mikuláša Aleša a Josefa Mánesa. Gymnázium v Českých Budějoviciach, štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe a potom korekcia životných plánov počas prvej svetovej vojny, v ktorej sa dostal na taliansky front. Osudovou sa pre maliara stala cesta na Slovensko v roku 1923, keď prvý raz navštívil Važec. Učarovala mu nielen krajina, ale aj spôsob života podtatranského ľudu. Važec v tom čase nebol celkom novou témou. Viacerí českí a slovenskí akademickí maliari, napríklad František Havránek, Jaroslav Augusta, Peter Kern, Gustáv Malý, Martin Benka a ďalší, sem veľmi radi chodievali maľovať. Nik z nich však nevytvoril také mnohostranné a syntetické dielo, zachytávajúce nielen krásu prírody, ľudovej architektúry, krojov, ale aj životnej filozofie, hrdosti, boja o každodenný chlieb, ako práve Hála. Neobišli ho ani ústrky a útrapy druhej svetovej vojny. Donútili ho vysťahovať sa do Blatnej, ale žiadosti obyvateľov Važca boli silnejšie, ako zákaz vysťahovať sa. Hála sa mohol vrátiť na Slovensko. Zúčastnil sa aj na bojoch v SNP, za čo ho vyznamenali zlatou hviezdou partizánskeho oddielu Vysoké Tatry. Horlil za založenie Galérie P. M. Bohúňa. Zákerná choroba však nedovolila realizovať všetko to, čomu sa tešil a žil. Zomrel 17. mája 1959 vo Važci, ktorému venoval celé srdce i všetky ľudské a umelecké ideály. „Kaštieľ“ Jána Kováča Už sme spomínali tragickú ranu osudu, ktorá postihla obec roku 1931, keď boli všetci ľudia na lúkach na senách. Ktosi vraj vtedy úmyselne podpálil obec a tá zhorela do tla. V tých rokoch to vraj bol najväčší požiar v Európe a veľa ľudí sa z Važca odsťahovalo. Tí, čo zostali, začali si stavať murované domy. Totka Polcká zložila smutné verše a pesničky spieval profesorovi Karlovi Plickovi, Pavlovi Sucháňovi a neskôr profesorovi Tonkovičovi. Krojovaná skupina vystupovala v Prahe, nakrúcala pre parížsky rozhlas a hrala v Plickovom filme Zem spieva. Zakladali sa nové spolky. Ochotníci sa predstavili v novej sále hrou Kráľa Svätopluka od Ivana Stodolu. Hneď po požiari maliar František Havránek na svoje náklady pokračoval v sprístupňovaní Važeckej jaskyne. Vo svojom dome otvoril Tatranské múzeum. Dokonca na pasienkoch v Hliniskách podnietil vznik letiska s vyhliadkovými letmi ponad Tatry. Važťania cestovali k prezidentovi Edvardovi Benešovi s návrhom riešiť výjazd z Važca pod Kriváň s miernejším stúpaním ako zo Štrby, a tak namiesto zubačky predĺžiť tatranskú železnicu až na Podbanské s prípojom do Važca. Na Troch studničkách sa vtedy uvažovalo s podkrivánskou osadou. Projekt sa neujal pre atraktivitu ozubenej železnice aj preto, že pražská vláda obnovovala zubačku v Krkonošiach a tamojšiu starú umiestnila do Štrby. Čo to všetko mohlo v obci zmeniť! Firma Baťa zo Zlína rokovala s Važťanmi o umiestnení továrne v Hliniskách, s rozptýlenou výstavbou až pod Kriváň. Ale Važťania to odmietli známym výrokom: „A de sa budu kravy pas?“ A tak milý Baťa umiestnil svoju továreň v dnešnom Svite (Slovenské viskózové továrne). Aj to pomohlo Važťanom. Niektorí strávili celý život vo svitských podnikoch. Pri obžive rodín zohrala najväčšiu úlohu štreka. Najlepšie na tom boli železničiari s definitívnou. Mali istú prácu a slušný príjem, postavili si najkrajšie domy. Cez ruky štrekárov prešla výstavba štrbskej stanice, zubačky i lanovky na Lomnický štít a inde. Niekoľko stoviek ľudí pracovalo pri úprave tratí, ale aj ako traťmajstri, sprievodcovia, vlakvedúci na trasách Vrútky - Košice. Važec sa stal obcou železničiarov... Medzi domy, ktoré ostali stáť po tragickom požiari, patril zemiansky murovaný dom s prívlastkom „kaštieľ“. Dnešný majiteľ Ján Kováč, ktorého volajú Jano z kaštieľa, sa rozhodol, že zachová bohatstvo ľudovej kultúry, jej artefakty, remeselnícke náradie i vybavenie príbytkov. Spolu s manželkou nezištne vykonali pozoruhodný kultúrny počin. Každý deň sa venujú hosťom, oboznamujú ich s históriou obce, s rozličnými druhmi činnosti. Je tu typická dedinská i panská izba. Tento „kaštieľ“ otvorili vlani počas sviatkov Ducha - ako sa tu vraví - a stáva sa ďalším turistickým magnetom Važca. Pozoruhodná obec, o ktorej je pravá písomná zmienka z roku 1286, tak dostáva novú tvár.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984