Úloha vlády je riadiť

Pozícia vlády, sila a predovšetkým spôsoby uplatňovania jej vplyvu na riadenie ekonomiky a vlastne celej spoločnosti patria medzi najdôležitejšie otázky, o ktorých vedú spory ľavicové a pravicové politické zoskupenia na celom svete. Osobitne aktuálnou sa táto otázka stáva v období zásadnej hospodárskej
Počet zobrazení: 1735

Pozícia vlády, sila a predovšetkým spôsoby uplatňovania jej vplyvu na riadenie ekonomiky a vlastne celej spoločnosti patria medzi najdôležitejšie otázky, o ktorých vedú spory ľavicové a pravicové politické zoskupenia na celom svete. Osobitne aktuálnou sa táto otázka stáva v období zásadnej hospodárskej a vlastne spoločenskej reformy či, ešte lepšie povedané, zmeny. Najstručnejšia odpoveď na otázku, aká je úloha vlády v takomto období, by asi bola: zásadná alebo rozhodujúca. A rovnako stručná odpoveď na otázku, v čom spočíva táto úloha: v riadení onej zmeny. Pokojne môžeme používať modernejšie znejúce v manažovaní, ale význam ostane rovnaký. Lebo vláda je vrcholový manažment štátu a štát držal na začiatku tohto obdobia ekonomiku pevne, vzhľadom na podstatu predchádzajúceho spoločenského zriadenia až absolútne vo svojich rukách. On ako vlastník sa rozhodol majetok predať a nevykonávať viaceré služby, ktoré dovtedy zabezpečoval a ktorých existenciu občania naďalej očakávajú. Rozhodol sa jednoducho tak, že jeho manažment – vláda bude riadiť štát inak ako dovtedy. Privatizácia nestačí Tu hádam spočíva zásadný rozdiel medzi postupom, ktorý by si v tomto prípade zvolil súkromný vlastník a ktorý mala dodržať vláda. S najväčšou pravdepodobnosťou sa súkromný vlastník nebude po predaji svojho podniku viac starať o jeho fungovanie. Možno, ak ide o rodinné striebro, bude mu záležať, aby podnik naďalej prosperoval, či dokonca práve preto ho predáva. V takom prípade sa bude rozhodovať aj podľa tohto kritéria, ale vo všeobecnosti bude preňho rozhodujúca predajná cena. Lenže vláda sa ani privatizáciou nezbavuje v očiach voličov zodpovednosti za dobré fungovanie ekonomiky ako celku. Preto musí predaj štátnych výrobných prostriedkov prebiehať s dôrazom na túto zodpovednosť. V tomto smere slovenské vlády zlyhali. Nie je zmyslom tohto článku polemizovať o cieli – vybudovaní trhovej ekonomiky. Dôležité je, že si niekto tento cieľ pred jedenástimi rokmi na Slovensku stanovil a bol to štát. Rozhodli tak jeho „akcionári“, podľa toho vybrali „manažment“ a poverili ho touto úlohou. Ich želaním bolo vybudovať fungujúcu trhovú ekonomiku, zabezpečujúcu blahobytnú a spravodlivú spoločnosť. V tomto bode dochádza k zásadnej protichodnosti, ba až k nemožnosti splniť jedno i druhé, lebo to sa nedopĺňa, ale vylučuje, teraz sa však sústreďme iba na prechodné obdobie. Súkromné vlastníctvo je jedným z predpokladov trhovej ekonomiky, takže rozhodnutie rozpredať štátne výrobné prostriedky bolo z tohto hľadiska prirodzené. Lenže toto nie je jediný predpoklad a slovenské vlády nezabezpečili ďalšie. Privatizácia bez konkurencie je totiž iba cestou k rýchlym a nespravodlivým ziskom úzkej oligarchickej skupiny. Príklady pozná aj laická verejnosť. Za zmienku však stojí aspoň privatizácia štátneho Telekomu. Nielen pre jej aktuálnosť, ale preto, lebo popiera tézu, že štátne vlastníctvo nemôže byť efektívne. Išlo v prípade Slovenských telekomunikácií o privatizáciu, keď sme ich predali firme, ktorú ovláda nemecká vláda? S trochou sarkazmu by sme mohli povedať, že ST sú naďalej štátne, len už nie v rukách Slovenskej, ale Nemeckej spolkovej republiky. Z nášho pohľadu však ide o súkromný monopol, teda konkurencia zabezpečená nebola: výsledky tohto postupu už cítime všetci. A to je zlé najmä z hľadiska stratégie rozvoja Slovenska. Kto zabezpečuje vzdelávanie? Privatizácia teda nepriniesla želané výsledky, čo sa napokon dalo očakávať vzhľadom na to, ako sa uskutočnila. Dôvodom bolo to, že vlády rezignovali na svoju nezastupiteľnú úlohu. Je totiž nezmysel očakávať, že vybudovanie základov, podmienok a nevyhnutného prostredia pre nový spoločenský a v tomto prípade ekonomický mechanizmus vykoná ktosi iný ako štát. Prečo by aj mal: veď aj tí, čo z toho nového ekonomického mechanizmu budú ťažiť, volia a platia dane. Nerobia to z pasie alebo filantropie. Kupujú si službu, očakávajú, že vlády sa za nich postarajú o riadenie štátu. V našom konkrétnom (nielen slovenskom, ale vôbec postkomunistickom) prípade ide o riadenie zmien v štáte. Privatizácia priniesla pád ekonomiky a nie jej vzostup, pretože tým, že nebola spojená s dokonalým konkurenčným prostredím, nemohla vzniknúť efektívnejšia ekonomika. „Podstatnou časťou prechodu k efektívnejšej ekonomike je presun zdrojov od menej produktívneho využitia k produktívnejšiemu,“ uviedol koncom apríla 1999 na výročnej konferencii Svetovej banky jej vtedajší hlavný ekonóm Joseph Stiglitz. Lenže zvyšovanie nezamestnanosti je cestou k vysokej neefektívnosti a Stiglitz upozornil, že u nás nebude platiť, že „vysoká ponuka pracovných síl si vytvorí dopyt tým, že uľahčí tlak na pokles miezd“. A to opäť preto, lebo zlyhali vlády. V našich krajinách totiž neexistuje história moderného trhového podnikania, chýbajú tu potrebné znalosti a kapitál. Ľudia jednoducho nemajú nevyhnutné poznatky a praktické skúsenosti, aby začali podnikať a využili tak veľkú ponuku lacnej pracovnej sily. To všetko si vyžaduje čas a najmä mimoriadne aktívny prístup vlády. Nik ju v tom nezastúpi. Príkladom cestovný ruch Všetci odborníci považujú cestovný ruch za veľkú príležitosť pre našu ekonomiku a to z dlhodobého hľadiska, pretože civilizačný vývoj bude podporovať aktívne trávenie voľného času a najmä jeho vytváranie, teda bude ho v živote človeka modernej spoločnosti čoraz viac. Ivana Magátová, riaditeľka Slovenskej agentúry pre cestovný ruch, vo vlaňajšom vydaní Trend Top v cestovnom ruchu uvádza: „Osvetová činnosť na všetkých úrovniach musí byť taká, aby občania, ktorí sa zúčastňujú na poskytovaní služieb cestovného ruchu zahraničným i domácim turistom, pochopili, kto je tu pre koho. Či zákazník pre obchodníka, hosť pre hoteliera alebo naopak. Žiaľ, treba konštatovať, že v tejto oblasti ešte veľmi zaostávame.“ Bodaj by nie, veď čou úlohou je robiť onú osvetovú činnosť, učiť ľudí správne a úspešne podnikať v cestovnom ruchu? Žiadny filantrop v tomto smere nenahradí vládu, čoho najlepším dôkazom je katastrofálny výsledok v oblasti cestovného ruchu: podľa údajov Národnej banky Slovenska dosiahli príjmy z cestovného ruchu za rok 2000 431,5 milióna USD, čo je medziročne pokles o 6,3 percenta. Žiaľ, je to ďalší pokles, lebo takýto vývoj zaznamenávame už štyri roky, zatiaľ čo Maďarsko naopak, každý rok v dolárových príjmoch stúpa. Každému, kto čo len trochu pozná oba štáty, musí byť jasné, že to nie je normálne a pokiaľ sa nezmení prístup vlády, tak sa táto situácia bude každoročne opakovať naďalej. Z I. Magátovej dozaista nehovorila politická orientácia, no odborná znalosť problematiky. Pritom nezdôrazňovala daňové a odvodové zníženia, ale osvetovú, teda vzdelávaciu a informačnú činnosť. To automaticky neznamená, že nepovažuje za dôležité znižovanie odvodov štátu, ale znamená to, že len toto na oživenie cestovného ruchu nestačí. Chýbajú transformačné priority Aj v tomto smere je teda úloha štátu v tranzitívnom období nezastupiteľná. Generálny tajomník OECD počas niekoľkodňovej návštevy Slovenska v júni 2001 vyhlásil, že by sme mali venovať najvyššiu pozornosť investíciám do vzdelania. A dnes vláda považuje za úspech, keď zvýši platy chudobným učiteľom na úroveň inflácie a udrží školy bez dlžôb za základné prevádzkové náklady. Je dôležité zdôrazňovať takúto mizériu, lebo ide o strategické smerovanie štátu. Práve v jeho určení a riadení spočíva zásadne nezastupiteľná úloha vlád. Donald J. Johnston nehovoril o vzdelaní náhodou. Informačný vek, informačná spoločnosť nie je otázkou blížiacej sa neodvratnej budúcnosti, ale tvrdou realitou dneška. Vedomostná ekonomika neodškriepiteľne určuje súčasný vývoj moderného sveta a my akoby sme tento fakt ignorovali. Prognostik Ivan Klinec v rozhovore pre ekonomický týždenník Profit začiatkom vlaňajšieho apríla na margo transformácie u nás uviedol: „Samotný projekt rozvoja bol totiž postavený na predstave kapitalizmu, ktorá zodpovedala 19. storočiu. Projekt reformy nezachytil úlohu moderných informačných technológií. Ak sa pozrieme do USA alebo do EÚ, na každom kroku vidíme rozhodujúcu úlohu modernej technológie. U nás ju nikto neurčil za transformačnú prioritu.“ Po takomto konštatovaní je celkom prirodzené spýtať sa, kto vlastne mal určiť transformačné priority. Úloha Svetovej banky alebo Georga Sorosa to určite nie je. Oni nám môžu radiť, no nemôžu nás riadiť. Slovenskú republiku manažuje jej vláda, toto je jej úloha. Transformácia ekonomiky jednoducho nemôže prebiehať neriadene. Veď práve reforma, transformácia, zmena je proces, ktorý, ak má byť úspešný, musí byť dokonale a poctivo pripravený (na jeho začiatku musí byť jasná predstava) a riadený. Aspoň presne tak pristupujú k zmenám všetky úspešné, či potenciálne úspešné firmy. U nás vízia nie je alebo to nie je vízia modernej spoločnosti s modernou ekonomikou. Inak by sa privatizácia štátneho Telekomu nemohla riadiť úsilím o dosiahnutie finančného zisku pre štát či pre samotnú firmu, ale vplyvom, ktorý reálne majú telekomunikačné služby na modernizáciu ekonomiky, v ktorej budú dominovať vedomosti a moderné infokomunikačné technológie. Ten vplyv je obrovský, takmer rozhodujúci, o čom svedčí fakt, že podľa nového výskumu agentúry Nelson Sofres Factum sú práve vysoké telekomunikačné poplatky dôvodom nízkej penetrácie internetu na Slovensku. Bez vízie a stratégie Napokon iba spomenieme, že nefungujúca legislatíva, resp. nevýkonná justícia je tiež dôsledkom predčasného a priširokého oslabovania štátu. Slabý a nefunkčný štát totiž nedokáže zabezpečiť vymožiteľnosť práva. A ešte jeden mimoriadne dôležitý aspekt: v už spomínanom rozhovore I. Klinec zdôraznil rozhodujúcu úlohu morálky na ekonomický vývoj. Dokonca to autor rozhovoru, redaktor Alexander Sotník považoval za také dôležité, že to dal do titulku Budúcnosť ekonomiky je v morálke. Či sa nám to páči alebo nie, morálku v celej spoločnosti určujú jej elity a v spoločnosti, v ktorej má štát taký vplyv, ako to bolo do roku 1989, sú určujúcimi najmä politické elity. Nik ich v tom nemôže zastúpiť, čoho sme, žiaľ, smutným dôkazom. Sme v období transformácie. Neskončila sa ešte, preto má stále zmysel si nezastupiteľnú úlohu vlády v jej priebehu uvedomiť, hoci sme veľa stratili. Podľa I. Klinca zaostávame za EÚ 8 až 10 rokov a zaostávanie sa bude zväčšovať, lebo „sme nerozbehli rozvojové programy“. No práve preto treba v tomto smere urobiť radikálny obrat: vláda musí plne riadiť spoločenskú a ekonomickú zmenu. Potrebuje preto efektívne nástroje a najmä dlhodobú strategickú víziu. Je jej nezastupiteľnou úlohou urobiť analýzu slovenskej ekonomiky a aktívne vstupovať do riešenia slabých a predovšetkým posilňovania silných stránok. V praxi to znamená, že sa nemôže obmedzovať len na vytváranie prostredia, no musí iniciovať konkrétne programy vedúce k oživeniu, zvýšeniu efektivity a modernizácii ekonomiky a investovať do vzdelávania, vedy a výskumu. V procese prechodu od štátom rigidne riadenej, organizovanej a vlastnenej ekonomiky k voľnejšej forme, tobôž, ak to má byť trhová ekonomika, nemôže byť vláda objektom či dokonca pozorovateľom, ale musí byť subjektom, realizátorom zmien. Inak nebude výsledkom zmien nový poriadok, no nový chaos.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984