Súboj slova s realitou

O nedozerných dôsledkoch pôsobenia písaného a hovoreného slova nemusíme detailne rozprávať. Každý vie, že slovom sa dá ublížiť, potešiť atď. A slovom sa dá tiež vládnuť. Presvedčil nás o tom P. O. Hviezdoslav, ktorého kritici a historici svorne považujú za najväčšieho z najväčších slovenských básnikov.
Počet zobrazení: 1031

O nedozerných dôsledkoch pôsobenia písaného a hovoreného slova nemusíme detailne rozprávať. Každý vie, že slovom sa dá ublížiť, potešiť atď. A slovom sa dá tiež vládnuť. Presvedčil nás o tom P. O. Hviezdoslav, ktorého kritici a historici svorne považujú za najväčšieho z najväčších slovenských básnikov. Ukázať silu a krásu Hviezdoslavovho slova sa spolu s dramaturgom Martinom Porubjakom rozhodol slovenský básnik Ľubomír Feldek. Nechal sa inšpirovať Hájnikovou ženou, v ktorej sa zameral najmä, ako vysvetľuje v bulletine, na súdne pojednávanie a vyšetrovanie smrti Artuša Villányiho. Takýmto spôsobom dal autor lyricko-epickej predlohe dramatického ducha a otvoril pole pre možné javiskové interpretácie. A práve o ne v predstavení ide. Detektívku prijme väčšina Horor v horárni nie je len svojráznou interpretáciou a pohľadom na niekedy až priveľmi nudného klasika, ale je aj množstvom za sebou a niekedy na seba radených scén, hypoteticky rekonštruujúcich, alebo komentujúcich nešťastie, ktoré sa prihodilo počas osudnej návštevy mladého roztúženého zemepánovho synka v osamelej horárni uprostred panských hôr. Žiadne vyšetrovanie sa nezaobíde bez vyšetrovateľa, no keďže sa páchateľ v tomto prípade úradom udal sám a poskytol tak dôkaz o svojom zločine, dostáva sa k slovu súdny obhajca. Ním nie je nik iný ako doktor Országh, pravdepodobne ešte v čase, keď vykonával právnu prax. Dobrá detektívka sa v súčasnosti nezaobíde bez dych vyrážajúcej postavy súdneho patológa, ktorý pri znetvorených mŕtvolách, otupený zvykom, raňajkuje či si pochutnáva na popoludňajšej káve. Úplnou zhodou okolností pán „jurišta“ Országh takéhoto priateľa v skutočnosti mal a má ho aj v divadelnej fikcii. Meno a profesia sa ako pri prvej postave - osobnosti zhoduje s realitou. Je ním doktor Nádaši. Pravda zvíťazí – možno... Autor divadelnej predlohy upozorňuje, že každá dramatická zápletka potrebuje akýsi spúšťač, ktorý legitimizuje jej vývoj a riešenie. Takýto spúšťač Feldek našiel v stávke doktora Országha s doktorom Nádašim. Dvaja páni sa stavili, či na vyslobodenie horára Čajku spod šibenice bude potrebná lož. Takýto názor, samozrejme, zastáva veľký mág slova, dôverujúci jeho presviedčacej sile bez toho, aby povedané popisovalo skutočnosť. Odporcom mu je na obraz prírody privyknutý dôverčivý doktor Nádaši, pre ktorého je pravda zárukou akéhokoľvek úspechu. Toto sú jediné informácie, ktoré ako diváci dostaneme v prvom pláne textu. Básnik a advokát Országh sa k svetu stavia trošku cynicky, s nedôverou, za ktorou možno cítiť sklamanie. Marián Labuda práve takto interpretoval postavu svojho rezervovaného básnika, ktorý nadovšetko dôveruje sile slova aj napriek tomu, že nie vždy zvíťazí pravda. Oči mu svietia, úsmev skrášli tvár a celá postava s výraznou bodkovanou mašľou dostane v Labudovom podaní takmer detský výraz nadšenia a radosti práve vo chvíľach, keď má možnosť vcítiť sa do veršov, vnímať ich hudbu a rytmus, predstavovať si so zasneným pohľadom, aký by svet mohol byť, keby ľudia hovorili naozaj to, čo v skutočnosti vidia a cítia. Vecným, prísnym a niekedy až tvrdým sa Labudov Országh stáva v zamestnaní ako vyšetrovateľ, keď zastupuje aktérov zločinu pri rekonštrukcii, ako advokát, keď sa neohrozene vrhá do ťažkých a komplikovaných hypotéz a bez najmenšieho zaváhania dokáže predniesť rozhodujúci dôkaz obhajoby, že obeť do horárne už vstúpila mŕtva, a preto nemohla byť zavraždená Čajkom. Detská radosť a profesionálna prísnosť v závere prerastie do pokojného poznania, že ľudia zostanú ľuďmi a pravda zostane pravdou, problém je len v tom, že cesty týchto dvoch sa príliš zriedka stretávajú. Takéto poznanie dokáže Országha naplniť pokojom. Svojmu nihilistickému zisteniu sa nebráni, prijíma ho ako skutočnosť, ktorá však nenachádza odraz v slove a tým ho nepoškvrňuje nánosom pravdy a reálnosti. Pravda je pragmatická lož V kontraste s Országhom je doktor Nádaši dôverčivý a milý ujček, ktorý pozná všetky poklesky a nič, čo je ľudské, mu nie je cudzie. V podaní Stana Dančiaka sa zdržiava akéhokoľvek komentára, ale všetko, ľudskú zlobu, lásku i nenávisť prijíma s blahosklonným úsmevom a úsilím urovnať spory, nasýtiť vlka a zároveň zachrániť ovcu. Rovnako naivne Dančiakov Nádaši dôveruje sile pravdy. Preto aj v porovnaní s advokátom vyznieva naivne a neschopne, podarí sa mu však dosiahnuť cieľ. Uzná, že ľudský život je dôležitejší ako pravda, dosvedčí, že mladý Villányi do horárne vstúpil ako mŕtvy. Žena rozhodne Iní kultúrni ľudia zasa vymysleli iné porekadlo: Za všetkým hľadaj ženu. A veruže mali pravdu, veď Horor v horárni stojí a padá na čine jedinej ženy - Hanky Čajkovej. Príbeh sa krúti okolo nej a inscenácia od nej priamo závisí. Veď práve Čajková či Diana Mórová sú hlavné postavy na jednej strane textu hry a na druhej strane javiskového stvárnenia. Diana Mórová nevytvorila len jednu postavu Čajkovej. Vkradla sa do hlavy každého prítomného muža a splnila jeho predstavu o „skutočnej verzii“ prípadu zavraždenia mladého šľachtica - od dôverčivej a neskúsenej Hanky až po prefíkanú, povoľnú, zdrogovanú a ziskuchtivú fľandru. Herecky a divadelne bola veľmi podnetná scéna, v ktorej Országh aj Nádaši súčasne uvádzali svoje vlastné hypotézy, strihali, režírovali a vysvetľovali. Úderom o dlážku zastavovali protagonistov zločinu, ktorí v znehybnenom postavení čakali, aká situácia bude nasledovať, aké zámery budú ich postavy mať v nasledujúcej krátkej scéne. V záplave nespočetných opakovaní rovnakého textu s inou interpretáciou sa spochybnenie výpovednej sily slova stáva očividným. Jednotlivé rekonštrukcie tak zahmlili skutočnosť, že aj Országhov víťazný a absurdný argument o príchode mŕtveho Villányiho sa zdá uveriteľný a priznanie pomätenej Hanky rovnako nedôveryhodné ako všetky ostatné zistenia. Po zločine je život ťažký Jediné, čo sa dozvieme s istotou, je ponúknuté vo forme piesní chóru. Prvotné šťastie mladomanželov, nenávisť dedinčaniek, ktoré samy seba pokladajú za lepšie a Bohu bližšie len preto, že ich manželia nie sú obvinení z vraždy, útočisko, ktoré Hanka po smrti matky nachádza u kočovných Rómov, ktorí jediní dokážu prijať človeka takého, aký je, bez predsudkov a spoločenských obmedzení. V piesňových komentároch sa dostáva k slovu paródia. Ženičky v kostole pod krížom spievajú modernú popovú pesničku oslavujúcu Pána a ospevujúcu nenávisť k horárke. Hankina lamentácia nad mŕtvou matkou „Ój, mamo, ój, mamo“ prerastie do narážky na známu pesničku a dokonca aj vážení páni doktori zvolili mladým blízky žáner rapu, aby im ukázali cestu v pesničke „K ľudu sa maj”. Hankin muž Michal zostal v podaní Marka Igondu len bezduchou figurínou, ktorá drží sekeru ako usvedčujúci dôkaz. Artuša Villányiho ako maďarského pána snažiaceho sa lámanou slovenčinou zvádzať mladú, peknú, nevinnú poddanú vynikajúco stvárnil Tomáš Maštalír. Všetok humor sa v nasledujúcich scénach vytráca, lámaná slovenčina sa stane spisovnou, Maštalír už hrá iba pitie vody a to ostatné sa dozvieme z komentárov Országha a Nádašiho. V záverečnej scéne má možnosť vyrozprávať svoju verziu príbehu aj z hrobuvstalý Villányi, pričom obom doktorkom prináša posolstvo zo záhrobia - že pravda nie je dôležitá, že dôležité je len príjemne a hlavne krásne žiť. Takéto filozofické vyznanie životnej pravdy vyznieva veľmi umelo a Maštalír sa ho nijako neusiloval spojiť s predchádzajúcim dejom. Preto sa pravdepodobne v publiku po predstavení ozvalo viacero názorov, že inscenácia mala skončiť pri Hankinom priznaní v pomätení zmyslov. Keby Artuš napríklad počas celého predstavenia zachovával lámanú maďarskú slovenčinu a v závere by po návrate z ríše mŕtvych hovoril spisovne o zanedbateľnosti pozemských vecí, bola by jeho výpoveď presvedčivejšia a navyše by poskytovala aj komentár k spoločenským udalostiam. Takto sa v závere ozýva len prázdne a ešte k tomu nihilistické filozofovanie. Hrajme sa ako deti Nemusíme brať všetko veľmi vážne, veď si nikdy nemôžeme byť istí, že to, čo práve počúvame alebo čítame, je naozaj pravda. Súdne machinácie, spoločenské postavenie, klamstvo, manipulácia masovokomunikačnými prostriedkami, to všetko sú síce ako-tak reálne skutočnosti, ale inscenácia Horor v horárni nám dáva návod, ako sa s nimi vysporiadať, vyriešiť súboj, ktorý každý z nás individuálne zvádzame medzi pravdou a realitou, osobnými záujmami a čestnosťou voči iným. Inscenácia nie je náhradou za povinné čítanie klasika, ale zvláštnym spôsobom provokuje znovu siahnuť po zaprášenej knihe zo študentských čias a konečne sa dozvedieť, ako to vlastne v skutočnosti bolo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984