Absolútne zlyhala taktika
Predseda vlády Mikuláš Dzurinda hral minulý týždeň v parlamente vabank a vyšlo mu to. Ivan Mikloš prežil druhý pokus o odvolanie. Aj tentokrát ho iniciovali opoziční poslanci HZDS-ĽS. Ľavičiari síce postoj premiéra nazvali vydieraním, ale nakoniec sa pri hlasovaní zdržali. Otázkou je, či im to napriek ich dobrému úmyslu nepoškodilo už aj tak dosť pošramotenú povesť. Dokonca možno hovoriť o ďalšom knokaute SDĽ. V úsilí dohnať zameškaný vlak SDĽ sa pokúsila využiť celú kauzu na začatie boja proti klientelizmu a korupcii. Ak ľavičiari predtým vinili Mikloša iba vo všeobecnosti za reštriktívne opatrenia, nezamestnanosť a vysoké ceny, tak predseda SDĽ Pavel Koncoš pred hlasovaním pripojil aj viaceré konkrétnejšie argumenty: „Je zrejmé, že do viacerých káuz sú zapletené jednotlivé politické strany. Či už je to predaj akcií VSŽ, kde evidentne politickú zodpovednosť nesie SDKÚ, alebo krach B.M.G., ktorý obral desaťtisíce ľudí o životné úspory. Práca Ivana Mikloša sa neposudzuje len ako práca podpredsedu vlády pre ekonomiku, ale aj ako člena vlády zodpovedného za Národný program boja proti korupcii. Neviem si preto predstaviť, že SDĽ bude žiť ďalej v takomto zoskupení.“ Napriek tomu sa SDĽ rozhodla nehlasovať za odvolanie Ivana Mikloša a slová premiéra Dzurindu zobrala vážne. SDĽ sa teda podľa Ladislava Orosza „na rozdiel od predsedu vlády zachovala zodpovedne“, s čím možno súhlasiť. Socialisti sa nenechali vtiahnuť do situácie, z ktorej by s veľkou pravdepodobnosťou vyšlo víťazne HZDS-ĽS. Avšak na konci sa ukázalo, že víťazom nebola ani ona. To, čo upútalo pozornosť médií a verejnosti, bola predovšetkým skutočnosť, že koncošovci žiadne konkrétne fakty ohľadom korupcie nepredložili. Samozrejme je jednoduché hovoriť vo všeobecnosti o indíciách a podozreniach, keď o čudnom financovaní „predvolebnej televízie“ TA3 si už čvirikajú aj vrabce na strechách a klebety sa šíria i o kúpe denníka Pravda skupinami blízkymi SDKÚ, ale dobrý úmysel začať boj proti korupcii zostáva na úrovni rétorických cvičení. Ľavicoví demokrati pritom všetkých držali niekoľko dní v napätí, aký bude ich definitívny verdikt. Čakalo sa naozaj do posledných minút, pretože RV SDĽ zasadal až v stredu o 18. hodine. Táto zbytočná dramatizácia udalostí opätovne vzbudila falošné očakávania rozhodného a nekompromisného postupu zo strany SDĽ. Čo však zostalo, bol dojem bezradnej a váhajúcej strany, paradoxne v situácii, keď sa rozhodla zvoliť správnu alternatívu: nenechať padnúť vládu. Nielen to, v kuloároch sa dokonca objavili informácie o údajnej dohode medzi SDĽ a SDKÚ. Aspoň tak to prezentovali poslanci HZDS-ĽS a Robert Fico k tomu dodal: „V danom prípade bolo zrejmé, že došlo k nejakým dohodám, pretože je ešte stále dosť majetku, na ktorom sa môžu politici vo vláde dohodnúť. Ja však budem určite hlasovať za odvolanie pána Mikloša.“ V danej situácii už možno len skonštatovať: Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami. Akokoľvek teraz budú esdéeľáci presviedčať občanov o svojej pravde, dôvera k nim opäť klesne. Posledné prieskumy verejnej mienky jasne ukazujú, že je to tak. SDĽ padla pod hranicu troch percent a dostala sa do situácie, keď už aj ten najväčší optimista začína pochybovať o jej zvoliteľnosti do NR SR. Podobná situácia sa pred časom udiala v susednom Poľsku, keď strany, ktoré dlhé roky pôsobili na politickej scéne a vo vláde, zostali po vlaňajších voľbách mimo hry. Predstava, že v slovenskom parlamente bude úplne absentovať ľavica, tak dostáva čoraz silnejšie kontúry. Volič má síce na ľavej strane spektra opticky obrovský výber, veď vedľa seba stoja SDĽ, SOP, SDSS, KSS a nová sociálnodemokratická alternatíva, no v skutočnosti jeho hlas s najväčšou pravdepodobnosťou prepadne. Z takejto situácii je veľmi ťažko hľadať východisko, lebo všetky príhodné okamihy sa už vyčerpali, a predvolebná kampaň je už v plnom prúde. Podľa Petra Weissa existovala možnosť ako presvedčiť slovenskú spoločnosť o kvalitách SDĽ. Napríklad aj s poukázaním na to, „že hlavným tvorcom reformy dôchodkového poistenia je Strana demokratickej ľavice, avšak táto reforma je vo veľkých rozpakoch“. Určite by sa našlo i viacero príkladov, čo všetko pozitívne vykonala v tejto vláde pre občanov, avšak v súčasnej situácii, keď na sebe nesie nálepku nedôveryhodnosti, je pre ňu ťažké presviedčať ľudí o „svojej pravde“. Ak sa však obzrieme viac dozadu, tak sa nám ukáže, že azda najväčšou slabinou SDĽ bola neprítomnosť silnej integrujúcej osobnosti, lídra, ktorý by vedel „ukočírovať“ rozličné pnutia a prúdy v rámci strany. Tak z nej postupne odišli Ján Ľupták, Robert Fico, naposledy Peter Weiss a Brigita Schmögnerová a z SDĽ zostalo len torzo. V sídle strany na Gunduličovej ulici teraz majú určite dôvod na zamyslenie sa, najmä nad tým, akú politickú stratégiu zvoliť. Zdá sa, že imidž rozhodnej a nekompromisnej strany, o ktorý socialistom v posledných dňoch išlo, sa v prípade Miklošovho odvolávania opätovne stratil v obraze, v ktorom dominuje rozpačité hľadanie vlastnej tváre na súčasnej predvolebnej politickej scéne.
