Kamaráti? Skôr bratia!

Ani si to dosť dobre neviem predstaviť, aké to muselo byť kamarátstvo. Vladimír Clementis a Ladislav Novomeský boli ako rodní bratia. Jeden sa narodil v Tisovci a druhý v Budapešti, Vlado bol o dva roky starší, ale nikdy sa nad mladšieho jemného básnika nevyvyšoval
Počet zobrazení: 1431

Ani si to dosť dobre neviem predstaviť, aké to muselo byť kamarátstvo. Vladimír Clementis a Ladislav Novomeský boli ako rodní bratia. Jeden sa narodil v Tisovci a druhý v Budapešti, Vlado bol o dva roky starší, ale nikdy sa nad mladšieho jemného básnika nevyvyšoval. Boli tak trochu sprisahanci, lebo si tie najintímnejšie názory nechávali iba na nočné ,,pohúľanky“ pod viechou či vo Fajke, ktorá bývala pre Ladislava „terfpunktom“, keď prichádzal na nedeľu z vlaku z Hlavnej stanice z Ostravy, kde redigoval Pravdu. Logicky sa jeho prvá básnická zbierka volala Nedeľa. Pre Novomeského predstavovala cestu do Bratislavy, teda voľný deň. Nedeľa - to bola jeho človečenská, duchovná slávnosť, lebo sa stretával s priateľmi, ktorých zbožňoval. Nedeľa – to bola ľudská aj tvorivá eufória mladých ľavicových intelektuálov. Medzi nimi mal Clementis postavenie nielen kamaráta, ale najdôvernejšieho dôverníka. Keď bola nedeľa sviatkom... Koncom januára 1927 vyšla Nedeľa ako prvý zväzok Knižnice Davu. Pre Clementisa mohol byť prvý iba Novomeský! Taká nezištnosť v kamarátstve, akú verejne ukazovali títo dvaja „bratia“, už dnes azda ani nie je možná... Ilustrácie knižky urobil Mikuláš Galanda, kamarát z Bratislavy. No zaujímavo vznikala aj obálka Nedele. Fotomontáž zostavil Clementis. Sám sfotografoval koľajnice a list z kalendára so sedmičkou. Edo Urx s Jánom Bohúňom zase v Ružomberku vyberali najkrajšiu dievčenskú ruku. Samozrejme, chlapci to boli mladí a riadne koťuhy, preto prezerali mnohé dievčenské ruky po internátoch, až sa napokon zhodli na ruke Urxovej priateľky Mirky. Vladimír Clementis teda od začiatku stál pri básnikovi Novomeskom ako jeho krstný otec. Je na tichú závisť tá jemná noblesa mladých ľavicových intelektuálov, ich odvaha meniť svet i podoby poézie na Slovensku. Boli chudobní, ale Bože, akí to boli bohatí mladíci! Strach z mysliteľa Sutton Coldfield je malé mestečko na predmestí Birminghamu, dnes vlastne už súčasť tohto veľkomesta. Clementis sa v ňom ocitol 22. augusta 1940 a strávil tam dva mesiace internácie. Sem mu Lída posielala listy z Londýna o svojej beznádejnej situácii. Prichádzali do Sutton Coldfieldu aj potom, keď Vladimíra spolu s ďalšími premiestnili autobusom do internačného tábora v Knapdale Camp v Škótsku. Takto sa Clementis pretĺkal z jedného internačného tábora do druhého. Sužoval sa najmä nad situáciou svojej manželky, ktorá statočne nasledovala tohto revolucionára ducha, idúceho za svojou víziou lepšie usporiadaného sociálneho sveta. Strach z myšlienok odvážneho ľavicového intelektuála nemali len v demokratickom Československu, ale rovnako v Paríži, Birmighame či v Škótsku. Až po deviatich mesiacoch prišla do tábora komisia Home Office – ministerstva vnútra Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a Clementisa konečne v júni 1941 prepustili. Mohol začať hľadať svoju Lídu. Opäť tá jeho príslovečná vernosť srdcu... Svätý za dedinou Manželku našiel na ulici Sutherland Avenue č. 151. V Londýne som byt Clementisovcov objavil neďaleko veľkej dopravnej tepny Maida Vale, kde Lída bývala v podnájme. Zarábala si na živobytie všelijako: pomáhala alebo upratovala v okolitých domácnostiach, prekladala články do Rádia BBC, varovala deti, skrátka robila, čo prišlo. Stačí sa pozrieť na Clementisovu fotografiu z čias, keď sa vrátil z internačného tábora z Knapdale Camp. Prišiel do Londýna zarastený, v starom žihľavovom vojenskom kabáte s vakom na motúze prehodeným cez plece. Sutherland Avenue je dnes v tichej štvrti s klasickou radovou tehlovou zástavbou, v ktorej prevažuje tehlovočervená farba s bielym orámovaním. V tomto byte sa nanovo rozhorela Clementisova príslovečná pracovitosť. Vybuchla ako gejzír. Hneď po tom, čo mu Lída ukázala básnickú zbierku Novomeského Svätý za dedinou, ktorú tento z prvej republiky dobre vycvičený konšpirátor prepašoval cez všetky vojnové kontroly rovno do mesta nad Temžou. Na titulnej strane bolo venovanie: „Milý Vlado a milá Lído, prijmite túto knižku ako rozpomienku a znamenie stáleho a stáleho spomínania Vášho L. Novomeského na Vás. V Bratislave 1. júna 1940.“ Túto historickú knižku mi Lída Clementisová venovala pred dvadsiatimi rokmi v penzióne na Dobříši, kam som ju chodil navštevovať, ako vďaku za môj obdiv k Vladimírovi Clementisovi. Keď som si ju začal pozerať, objavil som na strane 52 báseň Aký si a pod ňou bolo tým istým čiernym atramentom napísané Vladovi Clementisovi. (Publikujeme ju rovno zo spomínanej knižky Svätý za dedinou.) Týmto objavom sa zmenili všetky dovtedajšie úvahy literárnych kritikov a vykladačov, že oným ,,svätým za dedinou, v nej však nevítaným“ myslel Novomeský symbolicky seba. Nie, nie! Svätý za dedinou je Vladimír Clementis! Až keď si pozorne prečítate Novomeského verše v básni Aký si, otvoria sa vám oči, kto je ten „emigrant bez vlasti a všade s domovom“, kto to je ten „cynický svetobežník s tajnou nostalgiou a večný žid na brehu babylonských vôd“. No predovšetkým pochopíte magickú silu metafory o Clementisovi „sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný,/ to si ty, / to si ty“. Slovenské prekliatie, že každý prorok, ktorý sa v tejto krajine narodí, každý jedinečný mysliteľ, ktorý spod Tatier vzíde, je vlastne svätý za dedinou, v nej však nevítaný. Metafora, aká skrsne iba v hlave geniálneho básnika. Redaktor Rádia BBC Vladimír Clementis sa, podobne ako Milan Rastislav Štefánik, prebil z obkľúčenia nedôvery „vlastných súdruhov“, ktorí ho podozrievali zo zrady Sovietskeho zväzu, keď odsúdil Stalinovo paktovanie s Hitlerom v pakte Ribentroppa s Molotovom. Aj Edvard Beneš musel ustúpiť a Clementis ako člen Národného zhromaždenia, do ktorého ho ako poslanca riadne zvolili Horehrončania, začal prednášať. Onedlho stvoril Slovenský seminár. Jeho dušou bol básnik Theo H. Florin, ktorý pochádzal z Oravy. Brat Lídy Jan Pátek v rukopisných spomienkach nazvaných Sekundy života na strane 14 napísal: „Nad sociologickou otázkou Čo je to vlastne americký národ’? rozmýšľal v USA aj Vlado Clementis, ak uvažoval o osudoch slovenských emigrantov. Ako ma upozornil T. H. Florin, v americkej slávnej publikácii Who is who o známych osobnostiach sveta sa nachádza aj meno Dr. Vladimír Clementis a pri stručnom životopise je aj poznámka: významný politik, právnik a sociológ.“ Vzápätí začal Clementis spolupracovať s československým vysielaním Rádia BBC. Z Londýna sa do éteru rozleteli jeho rozhlasové príhovory a komentáre pod pseudonymom Peter Hron, ktoré adresoval spoluobčanom na Slovensku a ktoré sa potom dočkali knižného vydania ako Odkazy z Londýna. Práve v britskej metropole napísal viaceré vynikajúce a dodnes nedocenené knihy. Z nich najmä publikácia Medzi nami a Maďarmi, ktorá vyšla ako 17. zväzok Politickej knižnice Čechoslováka, ešte aj dnes stojí za citovanie: „Udalosti posledného storočia na poli slovensko-maďarských vzťahov udávajú tón a zameranie dnešného vládneho Maďarska voči Slovákom a Slovensku, ...Jednak preto, lebo ešte aj dnes máte roboty s ,natio hungarica´, s národom nielen historickým, ale aj historizmom zaťaženým, ktorý sa kŕčovite pridržiava všetkých historických rekvizít. Našiel som v rečiach vládnych predstaviteľov dnešného Maďarska o pomere maďarsko-slovenskom, či maďarsko-česko-slovenskom nielen tú samú argumentáciu, ale často i tie samé výroky a slová, ktoré už počúvali štúrovci a po nich prichodiace generácie slovenské. Keď si zrekapitulujeme politickú ideológiu, morálku a metódy maďarskej vládnucej triedy od začiatku 19. storočia až podnes, ich barbarskú cynickosť a priamo zarážajúcu nehanebnosť, aj nevdojak nám zíde na um, že veru títo v mnohom predbehli o celé storočie nielen Goebelsa, ale aj nejedného z predstaviteľov iných odborov hitlerovskej mašinérie. Náš záver na konci tejto diagnózy? Prípad natio hungarica je ozaj beznádejný. Lekári by povedali – chirurgický.“ Nečudo, že to Clementisovi potom Mátyás Rákosi zrátal. Letci na Sutherland Avenue V byte na Sutherland Avenue prijal Vladimír Clementis aj viacerých letcov, ktorí ušli zo Slovenska počas vojny, aby vstúpili do britských kráľovských leteckých síl – Royal Air Force. Generál Mikuláš Grofčík z Vikartoviec, ktorý dodnes žije v Londýne, zažil čarovné stretnutie Clementisa s pilotmi Antonom Vankom, Leom Slezákom a Ľudom Pollákom. Na 18. októbra 1943 Clementis pripravil na pôde BBC aj tlačovú konferenciu so spomínanými letcami a zmanažoval prostredníctvom svojich anglických kamarátov novinárov, že sa fotografia Antona Vanka z Lednických Rovní objavila na titulnej stránke londýnskych Reynolds News. Keď sa po vypuknutí Slovenského národného povstania SNR rozhodla vyslať do Londýna za prezidentom Edvardom Benešom osobitnú delegáciu, bol jej členom okrem Jána Ursínyho za občiansky blok a vojaka Mirka Vesela práve Laco Novomeský. V sobotu 7. októbra 1944 pristál na letisku Tri duby americký liberátor. Slovenskú delegáciu najskôr dopravili do talianskeho mesta Bari. Odtiaľ ich odviezli do Neapola, odkiaľ odleteli 10. októbra 1944 na jedno z letísk pri Londýne. Novomeského, Ursínyho a Vesela ubytovali v hoteli Claridges. Neďaleko na Grosvenor Palce č. 9 mal rezidenciu Beneš. Šéf jeho kancelárie doktor Smutný navštívil členov delegácie SNR v hoteli, aby dohodol rokovanie s československým prezidentom. Claridges na Brook Street patrí k starým, luxusným hotelom. V roku 1998, keď som ho navštívil, oslávil sté výročie svojho založenia. Práve v ňom sa po rokoch odlúčenia stretli Clementis s Novomeským. V dlhom nočnom rozhovore pripravoval právne erudovaný Clementis básnika Novomeského na rokovanie s prefíkaným a podozrievavým Benešom. Prezident býval šesťdesiat kilometrov od Londýna vo vilke, ktorú si prenajal od anglického plukovníka. Jemný a kultivovaný literát Novomeský zaskočil sebaistého Beneša tým, ako jednoznačne a kategoricky nastolil otázku rovnoprávneho postavenia slovenského národa v povojnovom Česko-Slovensku. Jasnosť jeho stanovísk, ktoré podporoval aj Ursíny, mala svoj základ v nočnom rozhovore v hoteli Claridges. Pre Clementisa prišla skutočná satisfakcia až v roku 1945, keď sa plaviac na lodi v Stredozemnom mori dozvedel, že ho nominovali za štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí ČSR. Za touto nomináciou nemožno hľadať nikoho iného ako Novomeského, ktorý zaňho loboval priamo v Moskve.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984