Protiklad ilúzie a reality

Argentínsky finančný krach nevídaných rozmerov, štúdia Philip Morrisu dokazujúca pozitívny vplyv fajčenia na český verejný rozpočet (vďaka úspore dôchodkov predčasne umretých fajčiarov), skrachovanie Long-Term-Capital-Managementu, riadeného najuznávanejšími finančnými expertmi, ako aj iné udalosti dostatočne odôvodňujú potrebu aktualizovať zaužívané ekonomické modely o poznatky, ktoré priniesli nositelia Nobelových cien Herbert Simon (1978), Gary Becker (1992), Amartya Sen (1998), či Joseph E
Počet zobrazení: 2186

Argentínsky finančný krach nevídaných rozmerov, štúdia Philip Morrisu dokazujúca pozitívny vplyv fajčenia na český verejný rozpočet (vďaka úspore dôchodkov predčasne umretých fajčiarov), skrachovanie Long-Term-Capital-Managementu, riadeného najuznávanejšími finančnými expertmi, ako aj iné udalosti dostatočne odôvodňujú potrebu aktualizovať zaužívané ekonomické modely o poznatky, ktoré priniesli nositelia Nobelových cien Herbert Simon (1978), Gary Becker (1992), Amartya Sen (1998), či Joseph E. Stiglitz (2001). No ani táto aktualizácia celkom nestačí, len pláta väčšie medzery ekonomickej teórie či dokonca vytvára ďalšie ilúzie. Napríklad v prípade Philip Morrisu sa viacerí ekonómovia zhodujú, že štúdia je napriek svojej amorálnosti logicky správna. Becker však ukázal, že konzumácia cigariet a iných návykových látok je elastická, čiže závisí od ich ceny. Cigarety tak majú vlastnosti bežného tovaru, a preto sú nahraditeľné aj neškodlivým tovarom. Keďže produkcia je limitovaná časom, výroba škodlivín obmedzuje výrobu iných produktov, čím vznikajú tzv. náklady príležitostí (premárnenie iných možností). Preto je výroba cigariet nákladnejšia, ako uvádza štúdia (t.j. zvýšená zdravotná starostlivosť pre fajčiarov), a v konečnom dôsledku nie je vyvážená „ziskom“ z predčasne umretých fajčiarov. Takže hoci je fajčenie pre tabakové firmy, dôchodkové fondy či hrobárov finančne žiaduce, z celkového spoločenského hľadiska ide jednoznačne vždy o stratu. Preto je správne, ak sa na výrobu škodlivín uvalí vysoká daň. Ďalší druh nehospodárnosti predstavuje vrcholový šport pohlcujúci financie neúmerné jeho významu, a to napriek štúdiám potvrdzujúcim neefektívnosť verejných prostriedkov použitých na tento účel. Podpora výstavby tenisového centra súčasným vládnym kabinetom Mikuláša Dzurindu (podobne Rezešova výstavba obrieho štadióna v Košiciach) je ukážkovým príkladom plytvania, ktoré sa nedá zdôvodniť potrebou reprezentácie. Tá sa zbytočne preceňuje. Analýzy vydávajúce čiastkový výsledok, ale zakrývajúce vedľajšie účinky, sú spravidla v záujme istých ekonomických skupín, a už aj z tohto dôvodu sú nedôveryhodné. Prečo zlyhávajú analýzy? No podstata zlyhávania ekonomických analýz je hlbšia, pretože odkrýva medzery v základných axiómach. Podľa Paretovho kritéria optimality (1906), keď stav maximálnej efektívnosti sa dosiahne, ak nik nemôže zbohatnúť bez toho, aby niekto neschudobnel, sa extrémna nerovnosť nevylučuje s optimalitou. Podľa toho by napríklad likvidácia neproduktívnych či podvodníckych firiem nebola správna, pretože by viedla k majetkovej ujme. A. Sen v roku 1970 poukázal na nedostatočnosť tohto kritéria, ktoré neodráža vnútorné mechanizmy tvorby bohatstva. Podľa neho sú hladomory dielom politických a technokratických autokracií, ktorým celková neefektívnosť vyhovuje - aj pre ľahšie manipulovanie. Ani nové ekonomické poznatky nie sú všeobecné. Napriek tomu, že sa Becker, v súlade so svojou teóriou, stavia proti legalizácii drog, jej efekt sa nedá presne zhodnotiť, lebo ilegalita návykových látok vedie k neželaným ziskom na čiernom trhu. Táto dvojznačnosť je pre ekonómiu typická. Hoci sa John M. Keynes domnieval, že množstvo peňazí v obehu urýchľuje hospodársky rast, platí to iba za určitých podmienok, pričom v dlhodobom horizonte vedie k inflácii. Zvýšenie výdavkov na verejný sektor v Japonsku v 90. rokoch, čo bolo jedným z opatrení na oživenie hospodárstva, sa ukázalo neúčinné. Naopak, znižovanie ponuky peňazí (následok politiky Medzinárodného menového fondu) bolo jednou z príčin štátneho bankrotu v Argentíne, čo potvrdzuje rolu Keynesovho multiplikátora. V teórii pritom nie je jasná dokonca ani úloha monopolov, ktoré síce redukujú produktívnosť, no na druhej strane sú niekedy nevyhnutné. Povedzme v prípade inovácií, kde dočasný, právne garantovaný monopol je nevyhnutný pre vynálezcovu motiváciu. Intelekt nezaručuje úspech Zvláštnosťou civilizácie je, že sa ľudia na neefektívnosti sami podieľajú. Najtypickejší príklad tohto druhu je existencia neproduktívnych tipovacích kancelárií a hazardných hier vôbec, ktoré iba premiestňujú peniaze, čím navyše vznikajú náklady príležitostí. Vlastníci týchto kancelárií sú síce racionálni, keďže na neuváženosti tipujúcich bohatnú, no človek míňajúci peniaze na hranie sa správa iracionálne, lebo očakávaná výhra je vždy nižšia ako hodnota jeho vkladu (pokiaľ nejde o organizovaný podvod). Podobne sa dá ťažko pochopiť, prečo ľudia podporujú extrémistov ako bol Adolf Hitler, Josif V. Stalin a iných, ktorých sľuby sú nesplniteľné. Tieto fenomény, založené na nadhodnotených očakávaniach, sú nevysvetliteľné klasickou teóriou, podľa ktorej ľudia nemôžu robiť systematickú chybu v rozhodovaní. H. Simon, tvorca pojmu obmedzená racionalita, považoval ohraničenosť rozumu za významný faktor ovplyvňujúci rozhodovanie. Ľudský mozog nie je počítač rátajúci optimálne množstvo konzumácie už len preto, lebo jeho kapacity sú limitované. Toto vysvetľuje iracionálnosť prameniacu z neschopnosti vyhodnocovať dôsledky konania, no je v rozpore s tým, prečo niektorí, inak inteligentní ľudia robia vážne chyby. Ako príklad môže slúžiť krach Long-Term-Capital-Managementu, pri ktorého zrode stáli okrem iných aj nositelia Nobelovej ceny za rok 1997 Robert C. Merton a Myron S. Scholes. Ukazuje sa, že príčinou zlyhania LTCM bola nesprávna finančná stratégia. To je vzhľadom na vedomosti jeho vodcov zarážajúce, no nedá sa vylúčiť ani podvod. Kľúč spočíva v tom, že v realite existuje množstvo nesprávnych riešení, pričom človek, ktorý nekorektné stratégie nepostrehne, má výhodu pred tým, ktorý ich zaregistruje. Povedané inak, môže sa stať, že inteligentní ľudia zvolia priveľmi komplikovanú, no pritom scestnú stratégiu, pretože správna sa im zdá triviálna. Kvalita prostredia, ako životná úroveň, miera korupcie, informovanosť a podobne, je ďalší významný faktor ovplyvňujúci ľudské správanie. Joseph E. Stigliz dokázal, že správnosť rozhodnutia súvisí s dostupnosťou informácií. Ak ľuďom chýbajú isté informácie, môžu rozhodnúť nesprávne - napriek vysokému intelektu. To bol aj dôvod, prečo Stiglitz ostro kritizoval Klausovu kupónovú privatizáciu, v ktorej väčšinu tvorili outsideri znevýhodnení pred insidermi, ktorí lepšiu informovanosť zneužili. Nezabúdajme na Zenónov nadhľad Dvojznačnosť ekonomických zákonitostí, ako aj vplyv intelektu a prostredia na rozhodovanie ukazujú, že väčšina tzv. ekonomických právd je iluzórnych, fungujúcich len pri značnej obmedzenosti až nereálnosti predpokladov. Okrem toho, ekonomické teórie skĺzavajú do sebautvrdzujúceho formalizovania, keď z jedného predpokladu vzniká ďalší, ktorý pôvodný predpoklad spätne potvrdzuje. Napríklad hoci sa pojem kapitál explicitne nedefinuje, v teórii hlavného prúdu sa presadili ,,premúdre“ modely rátajúce optimálnu cestu kapitálu bez ohľadu na reálny zmysel. Táto situácia pripomína Zenónovú apóriu, podľa ktorej bežec nikdy nedobehne dvakrát pomalšiu korytnačku, lebo len čo ju za istý čas dobehne, korytnačka kúsok (za ten istý čas) od bežca odbehne. Pravda, rozdiel spočíva v tom, že Zenón svojimi paradoxmi iba zosmiešnil odporcov teórie nepohybu filozofa Parmenidesa, zatiaľ čo niektoré ekonomické modely sa napriek evidentnej „uletenosti“ tvária realisticky. V októbri 1999 veľmi známy americký ekonóm českého pôvodu Jaroslav Vaněk v rozhovore pre Lidové noviny povedal, že sláva v ekonómii je umelá a že sa v USA otvorene hovorí o chicagskej mafii, ktorá si pretláča svojich zástupcov na Nobelove ceny (určujú sa hlasovaním vybratých ekonómov). Napriek tomu, že sa niekomu toto tvrdenie bude vidieť radikálne, zdá sa, že ekonómia je umelo (z nadbytku) vytvorená disciplína, akýsi nepodarený hybrid filozofie a matematiky, napĺňajúci predstavy priemerných ľudí o tom, ako funguje spoločnosť, pričom sama osebe nedosahuje úroveň filozofie ani matematiky. Pravdaže, neznamená to, že ekonómia by mala zaniknúť, no treba si uvedomovať, že nedokáže presiahnuť filozofiu a matematiku. Lenže namiesto toho, aby ekonómovia otvorene priznali biedu svojich bludných modelov, živia vo verejnosti ilúziu nenahraditeľnosti a kompetentnosti. Je preto dôležité uvedomovať si limity ekonómie ako idey a hľadania širších súvislostí, ktoré často úplne menia význam teoretických záverov. Inými slovami, nemali by sme strácať akýsi Zenónov nadhľad, ktorý stavia do protikladu ilúziu a realitu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984