Reklama

Antikomunista neznamená demokrat

Skupina slovenských historikov zaoberajúcich sa 20. storočím uverejnila v januári v denníku Sme spoločné vyhlásenie, v ktorom protestovala proti rozhodnutiu prezidenta Rudolfa Schustera udeliť Jozefovi Mikušovi Pribinov kríž I. triedy. Návrh na kontroverzné vyznamenanie podal minister Ján Čarnogurský tvrdiac, že on by rovnako musel protestovať proti udeľovaniu štátnych vyznamenaní bývalým funkcionárom komunistického režimu
Počet zobrazení: 1480

Skupina slovenských historikov zaoberajúcich sa 20. storočím uverejnila v januári v denníku Sme spoločné vyhlásenie, v ktorom protestovala proti rozhodnutiu prezidenta Rudolfa Schustera udeliť Jozefovi Mikušovi Pribinov kríž I. triedy. Návrh na kontroverzné vyznamenanie podal minister Ján Čarnogurský tvrdiac, že on by rovnako musel protestovať proti udeľovaniu štátnych vyznamenaní bývalým funkcionárom komunistického režimu. Krátko nato týždenník Naša Orava uverejnil stanovisko iných slovenských historikov, ktorí spochybnili vyhlásenie svojich kolegov. Naopak, uvádzali záslužné Mikušove činy, medzi ktorými dominoval predovšetkým jeho antikomunizmus. Kritériá pre dnešné zásluhy V jednom rozhovore mi známy profesor Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme Šlomo Avineri povedal, ak je ktosi antikomunista, to ešte neznamená, že je demokrat. Nacistické Nemecko bolo plné antikomunistov, ba bojom proti komunizmu odôvodňovali aj vojnu proti Sovietskemu zväzu. Výnimkou neboli ani Hitlerove satelitné štáty, vrátane Slovenska. Napriek takejto „zásluhe“ všetci skončili na smetisku dejín a nebolo by dobre, keby sa ich nejaká skupina, hoci aj „historici“, usilovala odtiaľ vyhrabať. Spor okolo J. Mikuša ma viedol k tomu, aby som vo svojej knižnici opäť siahol po jeho knihe Pamäti slovenského diplomata. Vydala ich Prvá katolícka slovenská jednota v Clevelande roku 1978. Autor mal teda dosť času, aby sa na udalosti pozeral „demokratickými očami“, s nadhľadom a odpútal sa od svojej ľudáckej závislosti. Na základe tejto knihy som však vôbec nedospel k presvedčeniu, že by si toto vyznamenanie zaslúžil. Mikuš nepatril medzi hlavných exponentov ľudáckeho režimu. Keby ním bol, tak by iste skončil na šibenici alebo vo väzení. Povojnové roky boli naozaj neľútostné, atmosféra nabitá emóciami následkom početných vojnových ľudských tragédií, takže sa málokomu podarilo vyhnúť ľudovým súdom. Napriek tomu Mikuš prešiel previerkami, a ako sám píše v memoároch, začal pracovať na Predsedníctve SNR. Jeho hlavná vina teda nespočíva v tom, čo robil počas vojny, ale po nej, v relatívne demokratických pomeroch obnovenej ČSR. Voľné rozhovory s mladoľudákmi Pred skončením vojny si mnohí predstavitelia ľudáckeho režimu uvedomili tvrdú realitu, no nie všetci. Podľa Mikuša v septembri 1944 predložili tzv. mladoľudáci prezidentovi memorandum. V ňom požadovali očistu - odstránenie politikov, ktorí navrhovali, aby sa Jozef Tiso a celá vláda vzdali. Na zjazde 14. januára 1945 v Piešťanoch vydali manifest, v ktorom vyslovili požiadavku, že myšlienka samostatného slovenského štátu a idea ľudáctva musia navždy ostať pracovným a bojovým programom celého národa. Mikuš neskôr tvrdil, že sa na piešťanskom zjazde nezúčastnil, no úzke kontakty s touto skupinou nepopiera. V pamätiach uvádza: „Skupina Ferdinand Ďurčanský, Jozef Staško, Jozef Kosorín, Ferdinand Jurčovic, Ján Kempný, Laco Ruman, Štefan Horváth a iní sa občas schádzala na voľný rozhovor.“ Seba teda do skupiny nezaradil, ale hneď v nasledujúcej vete konštatuje: „Vzájomne sme sa informovali, rozoberali situáciu a špekulovali, čo príde.“ Súčasťou opatrení vyplývajúcich z piešťanského zjazdu boli aj kurzy pre príslušníkov Hlinkovej mládeže, v ktorých ich školili na spravodajskú činnosť a záškodníctvo. Jeden takýto kurz sa v marci 1945 uskutočnil aj v Sekuliach na Záhorí. Z pamätí sa dá usúdiť, že Mikuš mal pôvodne v pláne emigrovať, ale doba ho predbehla. Stihol odísť iba do Skalice. Vrátil sa do Bratislavy, o rok neskôr prešiel previerkami, stal sa radcom na Predsedníctve SNR a dokonca mu vyplatili plat so spiatočnou platnosťou od apríla 1945. Zatkli ho až 1. októbra 1947, keď Štátna bezpečnosť prišla so senzačným odhalením sprisahania bývalých ľudákov na rozbitie ČSR. Kosorínove zápisky K odhaleniu sprisahania prispeli aj Kosorínove zápisky. Jeden z mladoľudákov, Jozef Kosorín v písomných poznámkach nazvaných Za život národa - za zotrvanie štátu opisuje mnohé udalosti krátko pred koncom druhej svetovej vojny a po nej, v podstate až do demokratických volieb v máji 1946. Ako spomína Mikuš, tieto zápisky sa vinou dôverčivosti Kosorína a jeho manželky dostali do rúk ich priateľa, ktorý sympatizoval s komunistami. Ten ich odovzdal Gustávovi Husákovi, ktorý ich potom prečítal na zasadnutí vlády v Prahe ako dôkaz, že Demokratickú stranu infiltrovali ľudáci. Mal tým zrejme na mysli dohodu medzi evanjelikmi a katolíkmi z marca 1946 o spoločnom postupe do volieb v rámci DS. K odhaleniu činnosti skupiny bývalých ľudákov prispel aj Ferdinand Ďurčanský, ktorý z emigrácie riadil prostredníctvom tzv. Slovenského akčného výboru činnosť exponentov Tisovho režimu. Mikuš priznáva, že jeho meno sa ocitlo na zozname osôb, s ktorými sa mal skontaktovať Ďurčanského kuriér Rudolf Komander vyslaný z Bavorska do vlasti: ,,V Bratislave sa dajte do styku s Dr. Jozefom Mikušom. Ak budete potrebovať, on vám aj peniaze dá.“ Operácia Ratlines Dostávame sa takto k ďalšej zaujímavej osobe - k bývalému ministrovi zahraničných vecí ľudáckeho štátu, ktorý po vojne figuroval na zozname vojnových zločincov kategórie A. Zo Slovenska ušiel, v neprítomnosti ho odsúdili na trest smrti. Jeho ďalšia činnosť sa podrobne opisuje v knihe Marka Aaronsa a Johna Loftusa Operácia Ratlines. Dokumentuje podiel Vatikánu na vytvorení siete, ktorej hlavnou náplňou bolo pašovať do bezpečia nacistov z Nemecka a ich spolupracovníkov z krajín strednej Európy. Mnohí z nich sa neskôr stali spolupracovníkmi rozličných západných spravodajských služieb. Zapojili sa do aktivít smerujúcich k odstráneniu vlád, ktoré vznikli ako následok povojnového usporiadania Európy. Autori knihy na základe odtajnených materiálov amerických spravodajských služieb uvádzajú, že v októbri 1946 sa Ďurčanský stretol v Ríme s istou Angličankou a tvrdil jej, že existuje združenie stredoeurópskych národov s cieľom obnoviť štáty, ktoré existovali počas nemeckej nadvlády. „Členmi tohto združenia sú chorvátski ustašovci, Poliaci patriaci k Andersovým silám, Maďari, srbskí četnici a rovnako aj obvinený Dr. Ďurčanský, ktorého hlavným cieľom je obnoviť totalitnú Slovenskú republiku.“ V dokumentoch z objemného spisu Ďurčanského sa ďalej dozvedáme, že s týmto plánom sympatizoval aj Vatikán. On sám vraj nepopieral, že finančná podpora týchto zámerov má zdroj vo Vatikáne a v cirkevných kruhoch Belgicka a Argentíny. Čo písali New York Times Podľa autorov knihy americký denník New York Times priniesol 6. júna 1947 správu, že Ďurčanský je v Taliansku, odkiaľ „denne vysiela na Slovensko a je v stálom kontakte s podzemím“. Krátko nato vyhlásila československá vláda, že sa po Slovensku rozširujú letáky tvrdiace, že moc čoskoro prevezme nová vláda, ktorej premiérom bude Ferdinand Ďurčanský. „Prevažná časť sveta to považovala za emigrantskú nadsádzku. Ďurčanský je predsa vedený OSN ako vojnový zločinec kategórie A. Kto by mohol podporovať bývalého nacistu vo zvrhnutí jedinej nekomunistickej vlády vo východnej Európe?“ Protivládne sprisahanie ľudákov bol fakt a vtedajšia vláda predložila mnohé dokumenty dokazujúce prepojenie medzi Ďurčanským a politikmi z DS. Aarons a Loftus k tomu dodávajú: „Menšinoví komunisti požadovali očistenie parlamentu. Získali potom niekoľko kľúčových ministerstiev a svoju antifašistickú čistku rozšírili čoskoro do všetkých kútov vládnej moci.“ Akú úlohu v tom zohral Ďurčanský? Autori knihy Operácia Ratlines poukazujú na to, že bývalého ministra zahraničných vecí riadil jeden z čelných predstaviteľov britskej rozviedky MI5 Kim Philby, z ktorého sa neskôr vykľul agent sovietskej spravodajskej služby. Pomocou Philbyho a ďalších agentov sa Moskve podarilo infiltrovať vatikánsku sieť na pašovanie nacistov, ako aj emigrantské skupiny pochádzajúce zo strednej a východnej Európy. Cieľom bolo skompromitovať Vatikán ako pomocníka nacistov a neskôr i západné vlády, ktoré takto zapájali do svojich služieb tých, čo mali skončiť vo väzení. Ďurčanský sa stal súčasťou tohto komplotu. Hitler Ďurčanskému nedôveroval Viaceré fakty, ktoré uvádzajú Aarons, Loftus i Mikuš, zapadajú do seba. Mikuš spomína návštevu slovenského prezidenta 29. júla 1940 v Salzburgu. Keď Tiso požiadal Adolfa Hitlera, aby mu dovolil predstaviť členov vlády, ktorí ho sprevádzali, teda Alexandra Macha a Ferdinanda Ďurčanského, vodca tretej ríše pri zmienke o Ďurčanskom zúrivo vyskočil. ,,Was?!“ skríkol, ,,Den Zigeuner, den will ich nimmer sehen!“ (Toho Cigáňa nechcem viac vidieť!) Následne Ďurčanského odstavili na vedľajšiu koľaj, no Mikuš neuvádza, prečo. Spomína len to, že sa musel periodicky hlásiť na polícii. Dôvody uvádzajú autori knihy: „V čase, keď Ďurčanský vládol na ministerstve zahraničia (1939 - 1941), sa údajne pokúšal - ešte pred nemecko-sovietskym konfliktom - vybudovať isté kontakty so sovietskymi politikmi pomocou sovietskeho vyslanectva v Budapešti.“ Keď Spojené štáty v roku 1950 zamietli Ďurčanskému vstupné vízum, tvrdil, že tak urobili na základe podozrenia, že je komunista. „Ako vidíme z materiálov CIA, nebola Amerika jedinou krajinou, ktorá Ďurčanského podozrievala, že je komunistický špión,“ konštatujú Aaron a Loftus. To by vysvetľovalo, prečo sa dopustil neodpustiteľného priestupku proti základným zásadám konšpirácie, keď po kuriérovi poslal do Bratislavy vlastnoručne napísaný zoznam osôb, s ktorými sa treba skontaktovať, ako aj opis ich úloh. Otcovi Jána Čarnogurského Kedže návrh na vyznamenanie J. Mikuša dal súčasný minister spravodlivosti SR, patrí sa uviesť aj to, čo autor Pamätí slovenského diplomata píše o jeho otcovi, poslancovi vojnového Slovenského snemu Pavlovi Čarnogurskom. Mikuš s ním pobudol istý čas v spoločnej cele po zatknutí v októbri 1947: „Denne sa modlil tri razy ruženec. Nuž príkladný to optimizmus! Mal vo svojom batôžku Lewellynov román Bolo raz zelené údolie, Životopis Lenina a Koerperovu modlitbovú knižku pre slovenskú inteligenciu. To som s radosťou uvítal. Paľo znášal väzenie nenútene, s odovzdaním sa do vôle Božej. Bol sa vybral do Košíc, keď tam prišla Benešova vláda z Moskvy. Vtedy to pokladali činitelia nového režimu za pozitívny krok k dorozumeniu s katolíkmi. Paľo, ako je známe, bol sidorovec a spoluredaktor Katolíckych novín v Bratislave. No potom prišli na styky so Sidorovou skupinou. Nuž ho zavreli, aby ho prešetrili. Dali mu ceruzu a papier s tým, aby sa rozpísal o svojich stykoch, známostiach a celkovej situácii v nových pomeroch. Paľo napísal vyše 60 strán. Pospomínal mnohých priateľov. Nuž, prekvapila ma jeho otvorenosť a horlivosť.“ Mikuša prepustili z vyšetrovacej väzby 24. januára 1948. Krátko nato ilegálne prekročil hranice do Maďarska, odtiaľ prešiel cez Rakúsko do Francúzska. V máji 1948 sa v Bratislave začal proces proti vodcom sprisahania. Medzi obžalovanými figuroval aj J. Mikuš a P. Čarnogurský. Ľudovít Obtulovič dostal osem rokov väzenia, Ferdinand Jurčovič a Peter Maxoň po sedem, Jozef Staško a Ján Kempný po šesť rokov. Ako uvádza Mikuš „ostatní dostali zhruba tresty na dobu, ktorú boli odsedeli v zaisťovacej väzbe“. Kuriéra Komandera vylúčili z procesu s touto skupinou. Na základe toho Mikuš dospel k presvedčeniu, že išlo o nasadeného agenta. Aktivity v emigrácii V Pamätiach slovenského diplomata a v dokumentoch z tajných archívov USA obsiahnutých v knihe Operácia Ratlines možno nájsť mnoho zaujímavých faktov, ktoré sa navzájom dopĺňajú, no určité závery treba nechať aj na úsudok samotného čitateľa. Podstatné však je, že skupina ľudákov doma a v emigrácii prispela svojimi aktivitami smerujúcimi k obnove Tisovho režimu, či si to uvedomovali alebo nie, k posilneniu pozícií komunistov na Slovensku a k urýchleniu likvidácie vtedy jedinej demokratickej vlády v strednej Európe. Z Mikušových memoárov sa dá usúdiť, že ani po tridsiatich rokoch nezmenil svoj pozitívny vzťah k vojnovému slovenskému štátu. Napriek tomu, že prvá povojnová vláda sa k Mikušovi stavala zhovievavo a umožnila mu zastávať relatívne významné postavenie, prispel svojimi aktivitami k jej likvidácii. Po odchode do emigrácie zastával extrémne pravicové názory, stal sa kritikom zahraničnej politiky všetkých amerických povojnových vlád a odsudzoval najmä politiku uvoľňovania napätia. Jeho cieľom bola akákoľvek forma konfrontácie so Sovietskym zväzom, takže svet by sa ocitol na celé desaťročia v permanentnej kríze. Takýto model povojnového vývoja by zodpovedal jeho predstavám, no to iste nie je dostatočný dôvod, aby za to dostal vysoké štátne vyznamenanie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama