Trinásťkrát o láske a novinároch

Nebýva častým javom, aby dve autorky vydali svoje prózy v jednej knižke, ako sa to stalo v zbierke poviedok Terezy Michalovej a Jany Šimulčíkovej Návrat divošky s podtitulom 13-krát o láske a novinároch, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Prospero. Takzvané večné témy od nepamäti priťahovali tvorcov i čitateľov. Patrí medzi ne aj láska. Vie zlákať, ale rovnako i zradiť, a to aj v podobe - ručne, či menej presvedčivo - vyprofilovanej literátom. Problém je v tom, že ono abstraktné, vysnívané vnútro odhalí iba tomu, kto sa neuspokojí s jej povrchom. Tereza Michalová je novinárka a spisovateľka, ktorá svojou doterajšou tvorbou žánrovo inklinuje k literatúre faktu. Za pozornosť stojí skutočnosť, že druhé vydanie jej knižky Dubček známy a neznámy vyšlo aj v írskom, talianskom a nemeckom preklade. V siedmich prózach, ktorými prispela do novej knižky, rovnako prejavila rozprávačský talent, príbehy sú vyrozprávané s precíznou novinárskou dôkladnosťou až do podrobností, myšlienky dopovedané bez možnosti nechať čitateľa na pochybách aspoň v niečom. Hovorieva sa však, že slová samotné majú veľkú moc, asi aj preto ich nesmie byť nadbytok. Je paradoxné, že práve ženy, čo prežívajú lásku emotívnejšie, a to vo všetkých jej podobách, začínajúc materstvom, akoby sa zavše zdráhali otvoriť to svoje pomyselné vnútro hlbšie, možno je to aj rokmi nadobudnutý hendikep. Michalovej príbehy sú skôr reportáže do súkromia žien – novinárok poznamenaných, či hendikepovaných láskou. Zaradené sú do obdobia pred rokmi 1968 až 1989 a po nich. Je to však iba rámec, ktorý nemá na osudy protagonistiek výraznejší vplyv. Jej titulná poviedka hovorí o úspešnej novinárke, ktorá sa po rokoch pracovne vracia na miesta svojej mladosti, aby tu neočakávane stretla dávnu lásku. Takéto návraty či stretnutia charakterizujú takmer všetky Michalovej prózy publikované v tejto zbierke. Pozitívna je na nich skutočnosť, že majú v sebe zároveň pečať trpkosti i zrniečko nádeje do budúcnosti. Napokon, je to filozofia, ktorá charakterizuje mnohé ženy. Šiestimi prózami sa prezentovala v knižke Jana Šimulčíková, novinárka a spisovateľka, autorka úspešných dievčenských románov Dievča s bocianimi nohami a Na hojdačke. Na „svoje“ lásky (tak ako v zbierke Láska podľa horoskopu) sa dokázala pozrieť z nadhľadu zrelej ženy, čo jej umožnilo použiť iróniu a humor ako základné výrazové prostriedky na odľahčenie každodennej banálnej reality, často unavujúceho stereotypu so zvyškami voľakedajšej „lásky“. V poviedke Útek zo sardinkárne sa otec v starobe, po rokoch odlúčenia, ktoré prežil s inou ženou, vracia k prvej manželke, lebo mozgová príhoda mu celý ten dlhý úsek života jednoducho vymazala z pamäti. Cíti sa spokojný, akoby nikdy neodišiel. Humorne ladené sú aj dobrodružné zachádzky poštára k opustenej vdove, jeho nevinné úlety, ktorými si spestruje únavnú cestu, aby sa zbavil stereotypu a nudy. Poviedka Skok do slobody nám predstavuje zakomplexovaného novinára v čase, keď sa ostatní radujú zo slobody v ponežnorevolučnej eufórii, no jemu sa vracia žena, a to znamená aj návrat „domácej totality“. Prežitok lásky Šimulčíková azda najvýraznejšie demonštrovala v poviedke Sexuálna revolúcia, kde tento, pôvodne ušľachtilý cit, je degradovaný už len na krátky, biologický dotyk dvoch tiel, stratený v problémoch rodiny a celkom beznádejne v racionálnom tempe, zbavenom zbytočných a neproduktívnych emócií. Poviedková knižka si určite nájde svojich čitateľov.